Kľúč k uzdraveniu nášho tela, emócií, a hlavne našej duše je odpustenie Pánu Bohu, druhému človeku a sebe samému. Pánu Bohu je však ťažké odpustiť, lebo nám neurobil nič zlé. Hoci hovoríme Pánu Bohu: odpúšťam, v podstate ide o to, aby sme ho prosili o odpustenie za obvinenia za všetky nešťastia a neúspechy v našom živote. Rozum nám hovorí, že ak je Boh láskou, potom by mal režírovať život každého z nás tak, aby v ňom nebolo utrpenie a bolesť a aby prebiehal v úplnej bezstarostnosti a bezpečí.

Predstav si milujúcu matku, ktorej dieťa ochorie na nejaký druh závažnej choroby, a preto musí dostať sériu injekcií. Žena vie, že je to pre dieťa jediná záchrana a to všetko je pre jeho dobro. Preto hoci veľmi trpí pri myšlienke na to, akú veľkú bolesť spôsobia dieťaťu injekcie, vezme ho do zdravotného strediska. Dieťa to však nechápe a svojím plačom chce povedať: „Mama, veď ma miluješ, prečo mi chceš spôsobiť bolesť? Mama, veď hovoríš, že ma veľmi, veľmi miluješ! Prečo dopustíš, aby ma to tak bolelo?“ Dieťa nechápe, že je to jediná záchrana, a tak bude obviňovať mamu za to, že ho nemiluje, že ho za niečo trestá, ba dokonca ho nenávidí. Ako veľmi musí byť mame ľúto, keď ju vlastné dieťa obviňuje, že ho nemiluje. Hoci vie, ako veľmi bude trpieť jej syn alebo dcéra, uvedomuje si, že bolestivá terapia je jedinou záchranou.

Ako sa teda musí cítiť Boh, ktorý je nekonečne citlivejší než všetky mamy na svete dohromady, keď ho obviňujeme za to, že je netvorom, tyranom, ktorý nám spôsobuje bolesť a vôbec nás nemiluje?

Keby sme začali analyzovať všetky druhy utrpenia a jeho dôsledky, pochopili by sme, že veľa utrpenia a nešťastí je účinkom našich vlastných hriechov alebo hriechov druhých ľudí, našich zlých rozhodnutí a ich následkov, ktoré zasiahli nás, naše manželstvo, našu rodinu, náš národ. Hoci, samozrejme, utrpenie bude vždy tajomstvom odhaleným prostredníctvom mystéria kríža a Ježišovým vykúpením, musíme sa zmieriť s tým, že jeho najhlbší význam spoznáme až v nebi.

Môže Boh za to, že niekto zomrel pri nehode, keď šiel autom alebo na motorke, či je to skôr dôsledok zanedbania človeka, jeho vystatovania sa alebo obyčajnej opitosti? To človek urobil niečo zlé, človek sklamal a nie Boh, ktorý je sama láska a milosrdenstvo, ktorý nás chce zachrániť od každého útlaku, uzdraviť a oslobodiť od všetkých trestov, ktoré si sami spôsobujeme v dôsledku našich hriechov. Ak naozaj chceme vedieť, ako Boh „trestá“, najlepšie to ukazuje kríž. Boh vzal na seba následky všetkých našich hriechov, všetkých nešťastí a chorôb, všetkých prekliatí a tragédií a celé zlo a potrestal sám seba, lebo dokáže len odpúšťať.

V tomto okamihu sa oplatí siahnuť po Jóbovom príbehu, ktorý – ako sa dozvedáme z Písma – bol v tej dobe najspravodlivejším človekom na zemi. Žil v priateľstve s Bohom, vrúcne sa modlil a vo svojom živote dostal veľa požehnaní. Satan nedokázal zniesť túto jeho bezchybnú vernosť. Prišiel k Bohu a začal pochybovať o úprimnosti Jóbových úmyslov. Keby Jób žil v našej dobe, satan, ktorý stojí pred Bohom, by ho viac-menej obvinil takto: „Vieš, prečo chodí každý deň do kostola, denne sa modlí a chváli tvoje meno? Lebo má auto, vilu, bazén, tučné konto. Len preto. Vezmi mu všetko a uvidíš, ako ťa začne preklínať.“ Boh diablovi odpovedal, že Jób vôbec nie je taký a nerobí všetko iba pre vlastné záujmy, ale Boha naozaj miluje.

Je zaujímavé, že diabol musí dostať od Boha povolenie vyskúšať nás, ale Boh nás netrestá, neprichádza do nášho života, aby zničil naše manželstvo, neposiela chorobu na naše deti, nepripravuje nás o prácu alebo nezostrelí lietadlo, v ktorom letíme. To nie Boh. Boh ako dieťa verí, že sa nemodlíme a nechodíme do kostola preto, lebo on nám za to niečo dáva, ale preto, lebo ho naozaj milujeme čistou, peknou, detskou a nežnou láskou. Keď satan skúšal Jóbovu vieru, Boh veľmi veril skutočnej Jóbovej láske k nemu, tomu, že ho nezačne preklínať. Boh veril, že sa nepotvrdia satanove obvinenia, že Jób mal blízky vzťah s Bohom len preto, lebo od neho dostával všetko a dobre sa mu vodilo. To, že Boh súhlasil, aby satan pôsobil v Jóbovom živote, potvrdzuje Božiu dôveru v Jóbovu spravodlivosť a vernosť.

Jóbov príbeh nám ukazuje, aké dôležité je zamyslieť sa, hlavne pri svätej spovedi, či sme sa niekedy nedopustili strašného hriechu obviňovania a preklínania Boha, keď sme tvrdili, že je pôvodcom všetkých nešťastí v našom živote. Je to dobrá príležitosť, aby sme si položili otázku, či v srdci nenosíme vzburu, výčitky a ľútosť voči nemu. Chodíme na sväté omše, modlíme sa každý deň, ale ako často v srdci nosíme žiaľ, bolesť a výčitky voči Bohu za to, že náš život nie je taký, aký sme si vysnívali, a že Boh je za to zodpovedný. Ako často obviňujeme Boha a v hĺbke srdca hovoríme: „Ak si ma stvoril z lásky, ak ma miluješ, prečo nič nerobíš, prečo je to tak, ako to je, prečo sa stalo nešťastie, prečo si to dopustil, veď si všemohúci.“ Ani si nevieme predstaviť, ako strašne sme takýmito obvineniami ublížili Pánu Bohu. Trháme mu srdce na kusy, keď ho obviňujeme za všetky nešťastia, ktoré nás v živote postihli. Vtedy bude vždy ukazovať na kríž svojho Syna a povie: „Dieťa, vzal som na seba všetko zlo sveta, sám seba som potrestal, prijal som smrť, aby si ty netrpel.“

Tento úryvok pochádza z knihy Jeho láska ťa uzdraví, ktorú si môžete kúpiť na Zachej.sk.