„Kto si vyučuje syna, dožije sa na ňom chvály a môže sa ním honosiť v kruhu svojich domácich. Kto si vyučuje syna, do žiarlivosti uvádza nepriateľa, ale v kruhu priateľov sa ním môže chváliť. Ak mu aj umrie otec, akoby nebol mŕtvy: lebo podobného (syna) zanecháva po sebe. Keď ho vidí za života, raduje sa z neho, pri svojom skone sa nezarmucuje, ani pred nepriateľmi sa nemá čo hanbiť pre neho.“ (Sir 30, 2 − 5)
V živote manželov nastane čas, keď sa zrazu ocitnú sami. Deti odídu z domu a im zostane prázdne hniezdo. Ako prežiť túto etapu?
Jacek Pulikowski: Už som o tom niečo spomínal. Ak si manželia zachovali hierarchiu lásky, teda že sú jeden pre druhého prví medzi ľuďmi, potom, keď deti odídu z domu, môžu si s úľavou vydýchnuť.
Konečne majú čas pre seba.
Jacek Pulikowski: Presne toto teraz s manželkou prežívame. Samozrejme, tešíme sa z manželstiev našich detí, tešíme sa z našich vnúčat, ale nežijeme ich životy − máme svoje vlastné, bez záväzkov voči deťom. Ak sa teda táto hierarchia zachová, nič hrozné sa nestane. Ešte stále môžeme čerpať šťastie z láskyplných vzťahov s našimi deťmi, s ich manželmi a s našimi vnúčatami, a to sa v ďalšej generácii ešte znásobí. Ale my už voči nim nemáme žiadne záväzky. Vychovali sme ich, dali sme im vzdelanie. Dnes sme svedkami nového fenoménu: deti sa hnevajú, že ich rodičia nefi nancujú, že sa nestarajú o vnúčatá a podobne.
Mal som taký prípad. Išlo o tri sestry. Dvom z nich sa v živote veľmi darilo, jednej vôbec. A matka dlhý čas finančne podporovala tú nešikovnejšiu dcéru. Jedna z týchto sestier (mimochodom, tá najbohatšia) prišla do poradne a povedala: „Mama ma nemá rada, pretože ma finančne nepodporuje. Peniaze dáva len mojej sestre.“ A bola plná nenávisti voči matke. Keď som sa dostal k veci, povedal som: „Pani, vy ste sestra podporovanej. Ak by ju matka nepodporovala, vy ako najbližšia príbuzná by ste mali morálnu povinnosť tak urobiť.“ Zdôrazňujem: morálnu povinnosť. V tejto rodine nedochádzalo k zlému zaobchádzaniu, iba k chudobe, ktorá vyplývala z nepríjemných životných podmienok a slabého príjmu manžela. Takže táto pani by mala byť vďačná, že mama jej sestre finančne pomáha. Dodal som: „Mama vám nemusí dať ani cent, lebo vás vychovala, poskytla vám vzdelanie a vy ste tá, ktorá môže mať voči nej záväzky, keď potrebuje lekára alebo inú pomoc.“ Bola ohromená. Žila v hlbokom presvedčení, že rodičia majú povinnosť starať sa o svoje deti a vnúčatá, a finančne ich podporovať do konca života. Boli to, pravdaže, deti, ktoré boli vychovávané ako princezné, dôležitejšie ako ich rodičia − preto to tak dopadlo. Veľké problémy medzi generáciami nepochádzajú z toho, že Boh vymyslel manželstvo zle, ale z toho, že ľudia to pokazili. Ak medzi manželom a manželkou neexistuje hlboký vzťah, po dvadsiatich rokoch, keď deti odídu z domu, to bude tragédia.
A potom to má zničujúci vplyv aj na rodiny už dospelých detí.
Jacek Pulikowski: Ak je hlavným objektom mamičkinej náklonnosti synček, ktorého sa neskôr ujme nejaká cudzia žena, je to dráma. Vtedy matka bojuje o synovo srdce. Niekedy dokonca vezme dieťa zo sviatostného manželstva späť, pretože „tá žena“ by napríklad mohla jej syna vyhladovať na smrť. Toto sú konkrétne prípady, nevymýšľam si ich. Mamička bojuje o muža svojho života, o svojho syna. Zjavne škodí sebe, svojmu synovi i synovej manželke. Vyzeralo by to úplne inak, keby mala dobrý vzťah s jeho otcom, čiže so svojím manželom.
Mladým ľuďom, ktorí majú problémy s rodičmi, príliš zasahujúcimi do ich života, niekedy hovorím, aby dali svojim rodičom „na kino“. Aby ich pritlačili k sebe. Treba ich poslať na duchovné cvičenia, na manželské stretnutia, nech sa naučia spolu komunikovať, nech sa k sebe priblížia, nech sa venujú sebe. V opačnom prípade budeme mať rodičov, ktorí visia na novom manželstve, niekedy z oboch strán. A ak sa navyše navzájom nenávidia a súperia o deti − v sobotu majú večerať u jedného, v nedeľu u druhého, a každá strana sa chce zapáčiť tej druhej −, môžete sa zblázniť. Je to utrpenie. A deti často nemajú silu racionálne sa k tomu postaviť. Ide o ďalšiu konkrétnu situáciu z reálneho života.
Existuje nejaké rozumné riešenie?
Jacek Pulikowski: Samozrejme, mohol som povedať: „Presťahujte sa na dva roky do Anglicka a odrežte sa od rodičov.“ Ale povedal som im to jemne: „Na začiatku sa s oboma stranami dohodnite, že chcete mať jeden víkend v mesiaci pre seba.“ Aby títo mladí ľudia i rodičia videli, že to dokážu. Pravdaže, problém sa vyrieši až vtedy, keď sa rodičia a svokrovci na oboch stranách zmieria. A najkrajšou istotou pre manželstvo mladých je priateľstvo medzi rodičmi oboch strán. Bol som v takejto situácii. Zo všetkých svokrovcov svojich detí sa rodičia mojej manželky najviac spriatelili s mojimi rodičmi. Možno preto, že to bola prvá dcéra, ktorá odišla z domu. Boli to skutoční priatelia. Keby sa nám niečo stalo, viem, že by nás k sebe tlačili, nie ťahali každý svojím smerom.
Tento syndróm prázdneho hniezda, ako prakticky každé zlo, ktoré sa na svete deje, je výsledkom predchádzajúcich ľudských chýb. V prírode nie je zlo. Len keď sa odchýlime od prírody, porušujeme jej zákony, ničíme to, čo pre nás Boh vymyslel − prežívame zlo a obviňujeme z toho Boha.
A ako to vyzerá z duchovnej stránky? Rodičia často zasahujú do každodenných záležitostí svojho dospelého dieťaťa a úplne ignorujú, čo sa deje v jeho duchovnom živote. Dieťa začína dospievať, ide si vlastnou cestou, čo často znamená odchod z Cirkvi.
Piotr Glas: Nepoviem nič nové: v súčasnosti zažívame na Západe úplný odpad od viery a Cirkvi. V anglikánskej cirkvi už nie sú takmer žiadni mladí ľudia, a ak praktizujú vieru, sú to zvyčajne cudzinci. Často za mnou prichádzajú rodičia s veľkou bolesťou, obviňujúc sa, že neurobili všetko pre to, aby ich deti vytrvali vo viere a neopustili Cirkev. Samozrejme, ak bolo semienko zasiate v mladosti a rodičia urobili všetko, čo bolo v ich silách, môžeme sa len modliť, aby po období mladíckej vzbury, keď príde čas robiť vážne rozhodnutia, napríklad v súvislosti so sviatosťou manželstva, mali možnosť vrátiť sa do Cirkvi. Otázkou je, či je tento odchod naozaj spôsobený len mladíckou vzburou. Myslím si, že v takejto situácii by sme si mali dať tú námahu a hľadať iné možné príčiny tohto problému.
Nedávno som sa rozprával s mladou matkou, ktorá odišla z domu veľmi zranená: jej otec bol despota a násilník. Už som povedal, že častým zdrojom rozhodnutia odísť z Cirkvi je chýbajúci vzťah dieťaťa s otcom, ale v tomto prípade tu bol iný problém. Našťastie sa táto mladá matka po veľkej vzbure proti Cirkvi vrátila k svojej viere. Prosila ma, aby som svedčil o tom, že až teraz, po rokoch, všetko pochopila. Jej skutočná vzbura sa začala v puberte, keď ju otec nútil chodiť do kostola, sám spínal ruky v modlitbe, predstieral zbožnosť, tváril sa, že je dobrý katolík, zatiaľ čo doma bol úplne iný. Toto pokrytectvo ju a jej súrodencov na dlhé roky odradilo od Cirkvi. Myslím si, že pokrytectvo mnohých kresťanov, vrátane duchovných, výrazne prispieva k tomu, že mladí ľudia strácajú vieru. Samozrejme, existujú aj iné dôvody, napríklad rovesníci − ich vplyv na mladého človeka je obrovský, najmä v období dospievania. Propaganda masmédií a iných zdrojov informácií je silná. Dôvodov je naozaj veľa a je ťažké ich teraz všetky analyzovať. Pred rokmi otec Franciszek Blachnicki vytvoril oázy pre mladých ľudí, ktorí sa v časoch komunizmu stratili. Možno by sme mali vytvoriť podobné oázy, bezpečné miesta pre výchovu a rast viery našich detí. Problémom je, že v dnešnej dobe nemáme šancu izolovať deti od škodlivého jedu, ktorý prúdi z rôznych médií. Deti trávia väčšinu času pred počítačom alebo s telefónom v ruke. Tomuto problému sa nevyhnú ani tí najlepší rodičia. Vždy prosím rodičov dospelých detí, aby sa za ne neprestávali modliť. Modlitba − najmä modlitba matky za svoje deti − robí zázraky a určite zachránila nejedného mladého človeka. Pokiaľ sú rodičia nažive a pokiaľ je viera a spása ich detí v ich srdciach, nikdy by nemali ruženec pustiť z rúk.
Tento úryvok pochádza z knihy Posledný boj o rodinu, ktorú si môžete kúpiť na Zachej.sk.
