Kathy Folanová bola juniorkou na vysokej škole, rozlišovala svoje povolanie, keď stratený kľúč od domu a niekoľko pív zmenili načisto jej život. V onen osudový deň v roku 1990, keď bola študentkou Inštitútu Ignatius, programu na Univerzite v San Franciscu, sa pripojila k priateľom na oslave v univerzitnom bare. Bol to pohodový večer. A keď zistila, že nevie nájsť kľúče od bytu, prijala pozvanie “kamarátovho kamaráta”, ktorý povedal, že môže prespať uňho na byte. “Spala som v jeho posteli a on spal na gauči. Ale uprostred noci vstúpil do spálne a znásilnil ma. Bol si vedomý toho, čo robí,“ hovorí Kathy, ktorej hlas sa trasie pri spomienke na tento šok.

Hlboko v mysli chcela „pochovať“ tento zločin a jednoducho pokračovať vo svojom vysokoškolskom živote, nájsť útechu v modlitbe a v blízkych priateľstvách. O tomto útoku nehovorila s nikým a ani dnes sa vôbec necíti dobre z toho, čo sa stalo a ako sa cítila. Počas niekoľkých mesiacov po tej strašnej noci však začala cítiť nevoľnosti. Pozitívny tehotenský test ju prinútil konfrontovať skutočnosť, že je tehotná, a je nútená uskutočniť plány, ktoré budú rozhodovať o budúcnosti jej nenarodeného dieťaťa. Pro-life katolíčka neuvažovala vôbec o potrate. „Vedela som, že Boh mi zveril život tohto dieťaťa a ja som ho už vtedy milovala,“ povedala v tichosti. Kathy si bola na 99% istá, že adopcia by bola jej najlepšou voľbou. „Moja matka bola adoptovaná a keď som mala 8 rokov, stretli sme sa s jej matkou a jej siedmimi súrodencami. Myslela som si, že je to v pohode, a to mi prinieslo úplne iný náhľad na adopciu,“ hovorí.

S podporou rodičov požiadala Kathy o voľno na vysokej škole, presťahovala sa domov do Spokane (Washington) a začala skúmať možnosti adopcie. Rozmyslela si otvorenú adopciu a premýšľala o tom, akých rodičov by chcela pre svoje dieťa. „Keď som sa prvýkrát začal pozerať po rodinách, nestarala som sa o to, akého vierovyznania boli. Potom som si uvedomila, že chcem, aby moje dieťa poznalo Ježiša. A nakoniec som usúdila, že musí to byť katolícka pro-life rodina ochotná bojovať za život.“ Toto rozhodnutie bolo začiatkom cesty, ktorá bola poznamenaná množstvom zvratov a zmien, niekedy neviedla nikam. Prehodnotila rodičovstvo svojho syna, ale dospela k záveru, že potrebuje otca. Ošetrovateľka jej pomohla spojiť sa s istým pro-life katolíckym párom z Marylandu, Barrym a Lizou Sullivanovými, ktorí už mali jedno adoptované dieťa. Sullivanovci jej písali listy a posielali nejaké fotky. A katolícky kňaz, ktorý jej tiež pomáhal nájsť rodinu, sa prihováral za Sullivanovcov, keďže počul o nich z rôznych kontaktov. “Boh mal plán,” hovorí Kathy a poznamenáva, že sa rýchlo ukázalo, ako sa Sullivanovci delia o hodnoty týkajúce sa rodinného života.

Myslela si, že Barry a Liz by mali sami dať meno jej synovi, ale chcela si spraviť vlastný prieskum. Šla do katolíckeho kníhkupectva a vtedy na ňu z poličky okamžite „vyskočilo“ jedno meno: Nathan, čo znamená „dar od Boha“. Rozhodla sa nič nehovoriť, pretože sa bála, že by boli Sullivanovci zaviazaní podriadiť sa jej voľbe. Ale keď sa podelili o svoj zoznam mien, Liz jej povedala: „Snažíme sa rozhodnúť medzi menami Jason a Nathan.” Kathy im povedala o svojom zážitku, a tak rýchlo zareagovali: „Potom sa bude volať Nathan.“

Vždy, keď sa Kathy vracia k tomuto zvláštnemu okamihu, dospeje k záveru: „Boh už v lone volá každého z nás po mene, ​​ako hovorí Biblia. A verím, že Boh mu dal takéto meno.” Dvadsaťjeden dní po termíne naplánovali Kathy umelé vyvolanie pôrodu. Veľmi plakala, keď mierila do nemocnice: „Musela som sa rozlúčiť.“ Po 36 hodinách pôrodu prišiel jej syn Nathan na svet a strávila s ním šesť drahocenných dní. Na štvrtý deň ho pokrstili spolu so Sullivanovcami, jej rodinou, starými rodičmi a ostatnými príbuznými. „Barry, Liz a ja sme boli rodičmi a moji rodičia boli krstnými rodičmi. Bolo to krásne. Po krste sme pristúpili k obradu odovzdánia, kde Barry každého uvítal a rozdal vizitky. Nathana som vložila do Liziných rúk a potom mi ho podala späť. Cítila som, ako si uvedomila obeť, ktorú som podstúpila, a chcela som, aby som ho držala ešte zvyšný čas. O dva dni neskôr som sa s Nathanom rozlúčila.” Po návrate na vysokú školu si Kathy akékoľvek búrlivé udalosti z minulého roka nechávala pre seba. Občas sa cítila emocionálne bičovaná, keď začala spochybňovať svoje rozhodnutie umožniť inej rodine vychovávať Nathana.

“Desať mesiacov po jeho narodení ma Sullivanovci poprosili, aby som ich prišla navštíviť do Marylandu. A hneď ako som vošla do ich domu, videla som ho s otcom, mamou a sestrou v ich dome, kde žili život, ktorý by som mu ja nemohla dať. Vedela som, že som sa rozhodla správne.”

Medzitým jeden z Kathyných profesorov filozofie zbadal, že je v problémoch, a tak ju presvedčil, aby zvyšok svojho života neuchovávala toto tajomstvo v sebe, ale stala sa pro-life promotérkou na akademickej pôde. Vedenie tohto si vzala k srdcu. A keď sa podelila o svoje vlastné skúsenosti spôsobom, ktorý ponúkal útechu a nádej iným ženám, ktoré čelia podobným ťažkostiam, pomaly zažila hlboké uzdravenie vo svojom vlastnom zranenom srdci.

V priebehu rokov plnili Sullivanovci sľub, že budú v pravidelnom kontakte s Kathy. Prostredníctvom pohľadníc a telefonických rozhovorov zdieľali Nathanov proces dospievania, vrátane jeho skautského odznaku a úspechov v softvérovom inžinierstve. V tom čase bola už Kathy vydatá s tromi deťmi a pracovala ako vedúca práce s rodinou a mladými v katolíckej farnosti sv. Dominika v San Franciscu. Keď sa Nathan presťahoval za prácou do Silicon Valley, strávil istý čas s Kathy a jej rodinou. Spolu s mladšími nevlastnými súrodencami si vytvoril silné puto. Takisto sa objavil s ňou aj na každoročnom Walk for Life (Pochod za život) v San Franciscu. Dovtedy sa už Kathyne bolestivé spomienky načisto uzdravili. „Viem, čo je milosť, pretože som bol obklopená milosťou a našla som pokoj. Nathan sa stal požehnaním pre celú moju rodinu.”

Tip na knihu: 61 minút k zázraku, V osídlach smrti, Milovaná taká, aká si. Knihy si môžete zakúpiť na stránke Zachej.sk.