Princezná Eugénia, ktorej sa duše v očistci nielen zjavovali, ale im aj obetavo pomáhala, bola dcérou tretieho kniežaťa von der Leyen – Filipa II. Františka Ervína. Prečítajte si úryvok z jej denníka, v ktorom hovorí o stretnutiach s dušami trpiacimi v očistci.

12. októbra. Sedela som pri písacom stole, keď ma zrazu uprostred dňa zaliala hmla, alebo ak nie hmla, tak dym bez zápachu. Bola taká hustá, že som okolo seba už nič nevedela rozoznať. Nahlas som sa opýtala, či za mnou prišli jedenásti, no nedostala som odpoveď. Kropila som svätenou vodou na všetky strany a hmla sa rozostúpila.

Vidiac v kostole rytiera, podišla som k nemu z oratória a opýtala som sa ho: „Čo pre teba môžem urobiť?“ Modlil sa ďalej bez toho, aby na mňa čo len pozrel. Zblízka vyzeral v tej peknej zbroji veľmi dobromyseľne, ako nejaký exponát v múzeu. Aby sa mi podarilo určiť, z akého bol storočia, som však príliš nevzdelaná.

Veľmi sa obávam, že sa u mňa opäť začnú diať veľké veci. Ak majú byť moje poznámky pravdivé, musím všetko starostlivo zapísať – takže nesmiem zabudnúť ani na skutočnosť, že bez svätého prijímania by som to nikdy nezvládla.

13. októbra. Zažila som naozaj pohnutú noc, okolo mňa sa rozliehal veľký hluk a všade bola hmla ako mlieko.

V nemocnici som stretla sestru Hedvigu a chvíľu som sa s ňou zhovárala na schodoch. Opýtala som sa: „Prečo si sem opäť prišla?“ Odvetila: „Zmýšľala som príliš pozemsky.“ Potom odišla dole do špajze. Už vôbec nevyzerá tak smutne ako predtým.

15. októbra. Jedenásti sa vznášali priamo predo mnou, ale na nič neodpovedali. V noci sa v mojej izbe ozval strašný hluk, tentoraz prišli len tri postavy, ktoré sa však nedali rozoznať.

17. októbra. Počas dňa mi izbu naplnila hmla. Mala som taký neurčitý pocit, že niekto je pri mne.

19. októbra. V noci ma najprv zobudil krik v mojej tesnej blízkosti, potom zazneli všetky možné tóny naraz a napokon sa rozhostila hmla.

20. októbra. Dnes stála vedľa mňa akási postava.

21. októbra. Po izbe mi sem-tam pobiehali nejakí hmlistí duchovia. Neviem, čo si s nimi počať, nezastavili sa, ani keď som sa modlila. Nedokážem celkom opísať, ako vyzerajú – hmla nie je najlepšie slovo, skôr čosi ako sformované výpary. Zatiaľ nepôsobia veľmi hrozivo, len možno trochu nepríjemne. Je tu podobnosť s jedenástimi, ale sú predsa iní, menej priehľadní.

Uzrela som aj rytiera. Akoby už prešiel do inej kategórie, než v akej som ho vídavala doteraz. Vyzeral dokonale šťastný a nepohnute sa modlil.

24. októbra. To dnešné zjavenie bolo o niečo zreteľnejšie, zdalo sa mi, že sú to ženské postavy… Okrem troch pásov hmly som inak nevidela vôbec nič.

25. októbra. Znova som si užila množstvo hluku, bolo to o niečo horšie ako minule.

27. októbra. Zreteľne, aj keď stále ešte matne medzi nimi spoznávam jednu ženu. Je veľmi nepokojná.

28. októbra. Je tiež veľmi škaredá, hlavne jej ústa – má ich celé opuchnuté. Vyzerá roztrpčená, chodí v sivých handrách.

29. októbra. Večer som ju našla vo svojej izbe. Neustále ma prenasledovala očami, ale nemohla hovoriť.

30. októbra. Objavila sa, ešte som len vstávala. Povedala som jej: „Choď preč, rušíš ma“, no bolo jej to jedno. Tak som sa s ňou pomodlila rannú modlitbu a vzápätí odišla. Vzbudzuje vo mne strach a hnus, obávam sa, že by som k nej mohla byť tvrdá. Kam sa ale vytratila moja láska k blížnemu? Cítim, že tieto veci na mňa čoraz viac doliehajú, celý deň trávim s nejakými ľuďmi a nemám kedy ani osamote popremýšľať. A potom som aj rozdelená, dušou v inom svete, ktorým sa musím zaoberať, a moje druhé ja má predstierať záujem tam, kde ho vôbec niet. Takáto rozdvojenosť ma unavuje a oberá o odvahu.

31. októbra. Dnes mám za sebou strašnú noc. Prišla hneď dvakrát a zakaždým ostala veľmi dlho. Celá sa natiahla popri stene a drzo na mňa zízala, jej tvár mala odporný výraz. Na nič neodpovedala, ale na modlitbu reagovala mierne. Ústa s veľkým červeným opuchom vyzerali škaredo, k tomu ešte tie strapaté čierne vlasy. Je vždy taká nepríjemná, že sa to nedá pomenovať.

Tento úryvok pochádza z knihy Moje rozhovory s dušami v očistci, ktorú si môžete kúpiť na Zachej.sk.