DAR ZÁZRAKOV

Odo dňa, keď si novicka v Cascii po kázni svätého Jakuba z Markov žiadala od Pána, aby mohla mať účasť na jeho utrpení, prešli roky. Sen, ktorý si nežne niesla v srdci od detstva, prekonal jej očakávania. A jej trpezlivosť v stave vrcholnej bolesti ju „urobila čoraz milšou v očiach Pána, ktorý jej dal dar zázrakov“.

Jeden zo životopiscov svätice hovorí, že raz ju navštívila žena z Cascie, „ktorá ju prišla poprosiť o modlitby za jej dcéru, a keď sa vrátila domov, našla svoje dieťa zdravé. Tento zázrak spolu s niekoľkými ďalšími, ktoré jej zoslalo nebo, ju urobil známou v širokom okolí a priviedol k nej mnoho návštevníkov, dokonca aj zo vzdialenejších miest. Všetkých prijímala veľkodušne a nikto od nej neodišiel bez toho, aby sa mu nedostalo potechy či povzbudenia.“

Mali by sme vedieť, že náš Pán v najvyššej miere očistil dušu svätej Rity v živote úplného sebadarovania, kde je všetko, čo nie je Božie, zničené. Bežala v ústrety večnosti s očami upretými na neviditeľné a ani na chvíľu sa neodklonila z tejto cesty. Viac než tridsať rokov za múrmi kláštora nasledovala niečo veľmi pokorné, chudobné a celkom vnútorné „s neopísateľne nežnou láskou“.

Niekedy sa stalo, že nadmerná telesná únava ju „namiesto toho, aby uspala jej ducha, pohla k nadprirodzenej čulosti“. V bláznovstve kríža tak veľmi túžila po svätosti duší, že sa zdalo, že zomrie od utrpenia. Kiežby sme aj my boli, ako ona, plní Ducha Svätého, a nie plní seba samých, nášho egoizmu a našej vlastnej vôle.

OD JEDNÉHO ZASTAVENIA K DRUHÉMU

V samote svojej cely Rita vďaka utrpeniu napreduje na ceste za Otcom, kráčajúc od jedného zastavenia k druhému. V bolestiach, pribité ku krížu jej telo pomaly odumiera vo veľkom tichu.

Na slávnosť svätého Martina sa hovorí: „Neodmietam ďalšiu prácu.“ A svätá Rita neodmieta žiadne utrpenie, naďalej trpí usque ad mortem (až na smrť, pozn. vyd.), a v tomto hesle, ktoré miluje, vidí tiež zásadu vernosti. Hoci jej Boh odníma všetku fyzickú silu, daruje jej „silu a poháňa ju k činom, ktoré sú výhradne výsledkom milosti. (…) Ritina duša neostáva v starom tele ako v nepohodlnom, temnom a neraz zničujúcom väzení. Žije, akoby už nežila, a jej skutočný život je ukrytý s Ježišom Kristom v Bohu samom.“

Ritu prenasleduje pochmúrna predstava  svojej vlastnej záhuby. Niekedy je taká vystrašená „týmto pohľadom na samu seba“, že začne pochybovať, báť sa smrti, Božieho súdu a „diablových nástrah“.

Ako napísala jedna rehoľníčka: „Ľudské slovo nič nezmôže na mieste, kde sa odohráva vojna.“ Ten pravý boj sa rozpúta, keď sa objaví pokušenie, aby sme sa vzdali.

Pri posledných krokoch na jej krížovej ceste nastane chvíľa, keď jej duša premožená pochybnosťami a beznádejou akoby klesla do hlbín. Nebo i  zem sa jej zdajú byť „neúrodné, pusté a plné tieňov“.

ZMYSEL UTRPENIA

V jej zápase akoby sme ju  občas počuli šepkať pred Ukrižovaným: „Bože môj, dopúšťaš na mňa veľké skúšky… Ak majú prísť ďalšie, nenechaj ma bez svojej pomoci a svetla!“

Svätej Rite, mníške vydatej proti jej vôli a ovdovenej, ktorá tonie v temných myšlienkach, Tomáš Kempenský radí: „Čo by som mal teraz povedať? Najnežnejší Otče, vidíš úzkosti, ktoré ma obkľučujú, vysloboď ma z temnej hodiny! (…) Ráč ma zachrániť, lebo som veľmi úbohý, lebo nič nezmôžem ani nemám kam ísť, ak nie ku tebe. Pane, sprav ma trpezlivým aj v tejto chvíli, buď mi oporou, Bože môj, a nebudem sa báť, nech už bude skúška akokoľvek ťažká. Čo ešte poviem? Pane, nech sa stane tvoja vôľa. Právom si zaslúžim, aby na mňa doľahla ťarcha útrap, a nik iný ich nemá znášať, iba ja. Daj, Bože môj, aby som to robil s trpezlivosťou, až kým nepominie búrka a nenastane pokoj.“

Kristus v nej premieňa zmysel utrpenia: tým, že Rita trpí ako on, jej trápenie sa stráca v Kristovom utrpení.

Svätý Ján Pavol II., ktorý tak obdivuhodne niesol svoj kríž, povedal: „Od chvíle, keď si Kristus vybral kríž a smrť na Golgote, všetci, čo trpia, a najmä tí, čo trpia nevinne, môžu v ňom spoznať tvár ‚Svätého, ktorý trpí,‘ a nájsť v jeho umučení celú pravdu o utrpení. Tak je utrpenie oslobodené od tieňov, z ktorých ho vyvádza Ježiš, keď vraví: ‚Nadišla hodina, aby bol Syn človeka oslávený. Veru, veru, hovorím vám: Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu‘ (Jn 12, 23-24).“

Vďaka Božiemu slovu sa závoj pochybností rozplýva, a čím viac démon zahaľoval Rite zrak, tým väčšmi budú žiariť Božie diela…

Ako v celých dejinách svätosti ide predovšetkým o samého Ježiša, tak v životoch svätých ide o lásku Boha, ktorá sa dáva poznať v trpiacom Kristovi.

A v Ritinej tvári možno čítať Božiu lásku už od jej požehnaného detstva.

Tá istá láska víťazí v žene, ktorú poznamenala staroba, a ešte jasnejšie sa zjavuje v jej vyčerpanej tvári, keď ju pokrýva hanba kríža a zraňuje tŕň z Kristovej koruny. Okrem Boha niet ničoho, čo by milovala. Vložená do jeho rúk sa stáva silou, ktorú on používa podľa vlastnej vôle, a takto sa jej bolestná láska k Bohu mení na lásku k tým najopustenejším ľuďom.

Tento úryvok pochádza z knihy Príbeh svätej Rity, ktorú si môžete kúpiť na Zachej.sk.