V priebehu dejín sa ako výsledok súkromných zjavení vyvinulo viacero foriem zbožnosti, z ktorých už len tie z 20. storočia mali významný vplyv na život Cirkvi. Fatimské zjavenia z roku 1917 boli výzvou na pokánie, zatiaľ čo videnia svätej Faustíny podnietili úctu k milosrdnému Ježišovi v jej súčasnej, celosvetovo takej obľúbenej podobe. Viditeľným svedectvom o mariánskych zjaveniach v Guadalupe v 16. storočí je obraz Panny Márie – maľba, ktorej vznik a vlastnosti zostávajú záhadou pre svet vedy a pre ľudí viery sú dôkazom o existencii živého Boha. K súkromným zjaveniam pristupuje Cirkev s veľkou opatrnosťou a podrobuje ich dôkladnému skúmaniu skôr, než niektoré z nich uzná za autentické a užitočné pre duchovný život veriacich (porov. KKC 67). Takto aj pobožnosť deviatich prvých piatkov v mesiaci je ovocím súkromných zjavení, ktoré schválila Cirkev: išlo o zjavenia zo 17. storočia, ktoré mala vo Francúzsku Margita Mária Alacoque potom, čo vo veku dvadsaťštyri rokov vstúpila do Rádu Navštívenia Panny Márie. V malej dedinke Paray-le-Monial pri Lyone v strednej časti krajiny sa tejto vizionárke zjavil Kristus štyrikrát, pričom prvé stretnutie s Pánom sa uskutočnilo 27. decembra 1673. Jej zjavenia rozhodujúcim spôsobom ovplyvnili úctu k Najsvätejšiemu Srdcu.
Spočiatku Kristus hovoril svätej Margite o láske, ktorou obdarúva ľudí, a ich nevďaku, ktorým sa mu za ňu vždy znova oplácajú, keď si nevážia ani jeho lásku, ani obetu, ktorú za nich priniesol na kríži. Žiadal, aby veriaci odčinili hriechy a nevďačnosť svoju i druhých najprv slávením svätej hodiny, o ktorej povedal svätej Margite Márii. Každý štvrtok v nočných hodinách (medzi 23.00 a 0.00) sa veriaci mali zjednotiť s Kristom a duchovne ho sprevádzať, keď sa v noci zo Zeleného štvrtka na Veľký piatok modlil a trpel v Getsemanskej záhrade a vo väzení. Úmyslom takéhoto spojenia bolo vynahradiť za hriechy ľudí a tiež obetovať Bohu svoju lásku na zmiernenie Spasiteľovej horkosti, keď ho apoštoli v tej hodine opustili. V rovnakom duchu praktizovala pobožnosť svätej hodiny aj svätá Faustína:
„Hoci som chorá, rozhodla som sa, že si dnes ako obyčajne vykonám svätú hodinu. Počas nej som videla Pána Ježiša pri stĺpe, ako ho bičovali.“
Svätá Faustína Kowalská, Denníček, 737
Na svätú Margitu Máriu Alacoque sa Ježiš obrátil i s požiadavkou, aby prijala sväté prijímanie na zadosťučinenie za urážky, ktorým je vystavený. V tých časoch sa k svätému prijímaniu nepristupovalo tak často ako dnes; až pápež svätý Pius X. ustanovil, že veriaci v zásade môžu prijímať Eucharistiu denne.
V každom prípade podstatou pobožnosti deviatich prvých piatkov v mesiaci je prijať sväté prijímanie ako náhradu za urážky, ktoré zažíva Najsvätejšie Srdce Ježišovo. Lebo veriaci v Krista by nemal byť ľahostajný k urážkam, ktoré na neho padajú, a práve v prvých piatkoch má konkrétnu príležitosť, ako odčiniť vlastné hriechy a hriechy iných, ktorí nekonajú pokánie. Vo všeobecnosti platí, že prijímanie Eucharistie sa nutne neviaže s prijatím sviatosti zmierenia, takže ak človek nie je v stave ťažkého hriechu, nemusí sa najprv vyspovedať; a keby spoveď aj bola potrebná, nemusí sa uskutočniť v piatok, ale v ktorýkoľvek deň týždňa. Predsa však praktizovanie pobožnosti mnohých ľudí viedlo k vytvoreniu dobrého zvyku, ktorým je chodiť na spoveď každý mesiac, najlepšie v deň svätého prijímania na odčinenie. Zvyku, ktorý si nesporne zaslúži uznanie, keďže mnohým ľuďom pomohol usporiadať si duchovný život a naučil ich pravidelne pristupovať k sviatosti zmierenia.
Prianie, aby piatok po oktáve Božieho tela bol osobitne zasvätený úcte k jeho Najsvätejšiemu Srdcu, Ježiš oznámil svätej Margite Márii práve v oktáve Božieho tela 16. júna 1675, keď sa v Paray-le-Monial zjavil naposledy: úlohou nového sviatku bolo odčiniť urážky, ktoré zakúša jeho Srdce plné lásky k ľuďom. Aby bol súčasťou liturgického kalendára, dovolil až pápež Klement XIII. v roku 1765, a zatiaľ len pre Poľské kráľovstvo (na základe žiadosti poľských biskupov, ktorú adresovali Svätej stolici). Nakoniec sviatok Najsvätejšieho Srdca Ježišovho v roku 1856 ustanovil pre celú Cirkev pápež Pius IX., načo sa úcta k nemu začala v celej Cirkvi rýchlo rozvíjať. Jej hmatateľným dôkazom sú početné kostoly s týmto patrocíniom, ako aj oltáre, vitráže a sochy Najsvätejšieho Srdca, ktoré možno nájsť takmer v každom chráme postavenom na prelome 19. a 20. storočia. Najvýrečnejším príkladom je jedna z dominánt Paríža, bazilika vybudovaná na kopci Montmartre a zasvätená Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu, kde od roku 1895 prebieha nepretržitá adorácia Najsvätejšej sviatosti.
Samotné Poľsko bolo Božskému Srdcu zasvätené až pri troch príležitostiach: v roku 1920 na Jasnej Hore, kde úkon zasvätenia vykonal prímas Edmund, kardinál Dalbor; 3. júna 1921 sa v Bazilike Najsvätejšieho Srdca Ježišovho v Krakove opakoval za účasti celého episkopátu; na sviatok Krista Kráľa v roku 1951 sa Poľsko ešte raz zverilo starostlivosti Ježišovho Srdca, tentoraz za účasti prímasa tisícročia, kardinála Wyszyńskeho.
Slovensko bolo Božskému Srdcu Ježišovmu a Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie zasvätené 6. júla 1947, keď nitriansky arcibiskup Karol Kmeťko v rámci celokrajinských misijných slávností na Starých Horách predniesol modlitbu zasvätenia. Vtedajší slovenskí biskupi vyslovili nádej, že jednomyseľné a zbožné zasvätenie prinesie nášmu národu Božie požehnanie.
Pri príležitosti jeho 70. výročia, počas národnej púte do Nitry na slávnosť svätých Cyrila a Metoda, bolo 5. júla 2017 toto zasvätenie obnovené (pozn. vyd.).
Tento úryvok pochádza z knihy Prvé piatky: Tromf v rukách katolíkov, ktorú si môžete kúpiť na Zachej.sk.
