Margita hovorí: „Videla som Pánovo srdce akoby na plamennom tróne, žiarilo ako slnko a bolo priehľadné ako krištáľ. Malo na sebe viditeľnú ranu. Bolo ovinuté tŕním a ozdobené krížom. Môj božský Učiteľ mi povedal, že tieto mučiace nástroje sú znakmi jeho nekonečnej lásky k ľuďom, pretože jedine láska bola prameňom jeho utrpenia. Od okamihu vtelenia neustále videl pred sebou všetky svoje muky a už vtedy mu bol do srdca vsadený kríž. Už vtedy vzal na seba bolesti a pokorenia, ktoré mal počas svojho pozemského života zakúsiť. Už vtedy prijal potupenie, ktorému ho vydá jeho láska v Najsvätejšej sviatosti až do skončenia sveta.
Potom mi dal spoznať, že jeho túžba po láske ľudí je taká veľká, že ho priviedla k tomu, aby zjavil svoje srdce, a nášmu storočiu tak dal veľký dôkaz svojej lásky. Chce tým ľudstvu otvoriť poklady milosrdenstva, lásky, milosti, posvätenia a spásy. Všetci, ktorí si ho budú uctievať, budú v hojnosti čerpať z tohto bohatého a nevyčerpateľného zdroja pokladov. Povedal mi tiež, že sa mu veľmi páči, keď je uctievaný v obraze svojho Najsvätejšieho Srdca. Ten má byť verejne vystavený, aby pohol bezcitnosťou ľudských sŕdc. Všade, kde bude takto uctievaný, bude vylievať hojné požehnanie.
Zvláštny doposiaľ nepocítený druh múk som zakúsila, keď sa mi raz zjavilo všetkej lásky najhodnejšie Ježišovo srdce vraviac: ‚Prahnem po tom, aby som bolo ľuďmi uctievané v Najsvätejšej sviatosti, no nenachádzam takmer nikoho, kto by mal snahu ponúknuť mi trochu lásky, ako o to žiadam.‘“ To bolo pre dušu, ktorá planula toľkou láskou, priveľa. Myšlienka, že najvyššia láska nie je milovaná, sa stala mečom, ktorý ustavične prebodával jej srdce.
V roku 1674 už Margita v nemocnici nevypomáhala. Bola vymenovaná za vychovávateľku takzvaných sestier malého habitu. Jej výchovné metódy sa vyznačovali rozvážnosťou a jednoduchosťou. Snažila sa svojim zverenkyniam vštepovať odpor k hriechu, lásku k cnostiam, a tým aj pravú lásku k Bohu. Bola zhovievavá a láskavá, veľkorysá v odpúšťaní. Klamstvo a klebetenie však trestala prísne.
Pokornú sestru Alacoque si dievčatá výnimočne vážili. Keď im podarovala obrázok či ruženec, opatrovali ich ako vzácny poklad. Malá Mária Chevalier de Montrouan ju zvykla pozorovať pri modlitbe a zvolávala aj ostatné dievčatá sledovať, ako sa svätica modlí. Všimla si, že Margita sa vo výnimočnej miere venuje umŕtvovaniu, čo viedlo až k hrdinským skutkom. Videla napríklad, ako vysávala vred na nohe jednej z chovankýň.
Všetky dievčatá badali na sestre Alacoque čosi mimoriadne. Bola za tým skutočnosť, že v tej dobe už Božia vôľa nenarážala na odpor v jej duši, takže v nej žiarilo slnko Najsvätejšieho Srdca, a nikto sa nemohol skryť pred jeho jasom. Boh skutočne postavil svoj príbytok na výšinách, jeho vyvolená k nemu mala vystupovať a navždy prebývať v jeho prítomnosti. „Kto smie vystúpiť na vrch Pánov, kto smie stáť na jeho mieste posvätnom? Ten, čo má ruky nevinné a srdce čisté“ (Ž 24, 3 – 4).
Každý prvý piatok v mesiaci Margita prežívala nevýslovnú blaženosť. Píše: „Pánovo srdce sa mi ukázalo ako slnko v oslňujúcom lesku. Jeho lúče dopadali priamo na moje srdce, takže bolo preniknuté nesmiernym žiarom. Dialo sa to zvlášť vtedy, keď mi božský Učiteľ odkryl svoje úmysly so mnou a odhalil mi tajomstvo svojho srdca hodného lásky.
Raz, keď bola vyložená Najsvätejšia sviatosť, bola som neobyčajne sústredená a pohrúžená do seba. Tu sa mi ukázal môj milovaný Pán Ježiš Kristus, obklopený slávou a ozdobený piatimi ranami, ktoré žiarili ako slnko. Najmä jeho hruď sa podobala ohnivému moru, v ktorom vynikalo jeho milujúce srdce, živý zdroj týchto plameňov. Zároveň som spoznala neopísateľný zázrak jeho čistej lásky k ľuďom a nevďačnosť, akej sa mu dostáva. Povedal mi, že táto nevďačnosť ho bolí viac, než to, čo vytrpel pri svojom umučení.
‚Keby mi ľudia preukázali aspoň trochu lásky, považoval by som za maličkosť, čo som pre nich podstúpil. Ba čo viac, urobil by som − keby to bolo možné − pre nich ešte viac. Prejavujú mi však iba chlad a odmietajú moju snahu robiť im dobro. Aspoň ty mi poskytni útechu a konaj zadosťučinenie za ľudský nevďak!‘ Keď som poukázala na svoju neschopnosť, odvetil: ‚Hľa, dávam ti teraz všetko, čo ti chýba!‘
Tento úryvok pochádza z knihy Margita Mária Alacoque, ktorú si môžete zakúpiť na Zachej.sk.
