Hoci som bola telesne i  psychicky unavená z duchovného konfliktu, pomaly som sa uzdravovala. Začali rásť malé klíčky môjho starého ja. Niektoré z nich dokonca rozkvitli. Otec si na mne všimol zmenu a jeho studený zovňajšok sa roztopil. Odhalil mi svoju jemnejšiu stránku, ktorá sa so mnou rozprávala. Stále som však vyzerala ako človek, ktorý prežil holokaust. Keď prišla na návštevu jedna z  mojich tiet, odišla znepokojená. Zavolala matke: „Tvojej dcére vyčnievajú rebrá. Vôbec nevyzerá dobre.“

V ten istý deň mi zavolala mama zo svojho domu v Sacramente. Nechcela ísť hodinu a  pol autom, aby ma navštívila, pretože by sa pritom stretla s otcom. Teraz však potlačila svoj odpor a povedala: „Myslím si, že bude najlepšie, ak ťa zajtra vyzdvihnem. Môžeš si u mňa oddýchnuť. Postarám sa o teba. Myslím si, že je dôležité, aby si mala dobrú výživu. Si slabá a potrebuješ pomoc, Patricia. Tvoj otec má príliš veľa práce. Je to pre neho ťažké a nemôže sa ti dobre venovať. Poď bývať ku  mne. Zajtra navštívime Národnú svätyňu Panny Márie z Guadalupe v Sacramente, kam som vždy chcela ísť.“

Vďačne a radostne som položila telefón. Opäť budem pri mame! Roky šťastného detstva s ňou mi zaplavili myseľ ako teplý dážď popraskanú púštnu pôdu.

Nepriateľa však pozvanie mojej matky vôbec nepotešilo. V tú noc ma zachvátila prudká úzkosť. Ťahala moju vôľu k nedávnej minulosti. Od pokušenia som sa potila. Chcela som vybehnúť von a vziať si drogu, aby som upokojila oheň vo svojom vnútri. Poznala som Boha a uvedomovala som si, o čo ide. Preto som sa odmietla pohnúť. Sila, ktorú som dostávala z každodennej svätej omše, ma držala v posteli a v pyžame, kým vo mne zúrila búrka.

Vo vedľajšej miestnosti som počula brata, ako hrá videohry s kamarátmi. Otec sledoval televíziu na prízemí. Po hodine neoblomného strachu a túžob moja vôľa zoslabla. Dostala som sa až do bodu zúfalstva. Pevne som zavrela oči a zovrela som svoje ruky v modlitbe. Volala som: „Pane, musíš mi pomôcť, lebo ja to nedokážem. Nemám silu. Toto pokušenie je také silné, že ti ho musím odovzdať.“

Zrazu sa moje zorné pole zmenilo na čiernobiele. Podobne ako obrazovka starého televízora s  pokazenými anténami sa všetko začalo vlniť zo strany na stranu. Všetko sa mi rozmazávalo a hojdalo v akomsi snivom stave, ako keby som cestovala do inej dimenzie. Už mesiac som nebrala metamfetamíny, ale niečo také som nezažila dokonca ani vtedy, keď som v tom lietala. O minútu vlny zmizli a moje videnie sa vrátilo do normálu – až na to, že všetko zostalo čiernobiele.

Cítila som nutkanie pozrieť sa na ľavú stranu. A  tam – vedľa mňa, v mojej vlastnej izbe – sedelo malé dievčatko, asi dvanásťročné, s tmavými kučeravými vlasmi po plecia. Na hlave mala veľký klobúk so širokým okrajom, z ktorého vytŕčalo veľké pierko. Jej dlhé šaty mali biele volániky okolo zápästia a výstrihu. Krátky plášť zdobiaci jej hruď a plecia vyzeral ako plášť starodávneho pútnika, kňaza alebo pápeža.

„Ó, nie! Vidím ducha! Celé tie roky som užívala drogy a až teraz príde deň, keď mi preskočí.“ Vedela som len to, že som úplne prebudená, lebo som stále počula zvuky videohier vychádzajúce z bratovej izby a  na prízemí hučala otcova obľúbená mexická telenovela. Napriek tomu som potrebovala viac dôkazov, a tak som sa uštipla na ľavom predlaktí, dala som si facku a zavolala na brata. Ale on moje volanie ignoroval – ešte totiž nedohral svoju hru. Zavolala som na otca, ale bol príliš pohltený svojou telenovelou, aby mi odpovedal.

Opäť som otočila hlavu doľava. „Sakra.“ Dievčatko bolo tam a neodchádzalo. Bola zjavne živá. Vyzerala pochmúrne a vážne. Pozerala som sa na ňu a  ona mi môj uprený pohľad opätovala. „To musí byť duch,“ pomyslela som si. „Možno toto dievčatko zomrelo v tomto dome skôr, než sa sem nasťahoval otec.“

Po pár minútach tejto nepríjemnej výmeny pohľadov som s ňou začala žartovať, ako by to urobila mama s dcérou pri hre na schovávačku. „Vidím ťa,“ povedala som. Zrazu sa rozplakala. Zakryla si tvár rukami a zhrbila sa na stoličke, ale stále som videla, ako sa jej vzlykajúc dvíha hrudník. Prešlo pár minút. Zdvihla hlavu a znovu sa na mňa pozrela, ale tentoraz s bolestivým výrazom zlomeného srdca. Potom sa znovu zhrbila a ešte viac sa rozplakala.

Stiahla som si prikrývku cez hlavu. Napoly som dúfala a napoly očakávala, že to dievča zmizne. Ale keď som sa opäť odokryla, bola stále tam. Skúšala som to niekoľkokrát, keď pomedzi pohľady na mňa plakala. Stále však bola v mojej izbe. „Zvláštne,“ uvažovala som. „Keď som vyrastala, vydesili ma sestrine príbehy o duchoch. Ale teraz, keď sa na jedného priamo pozerám, nie som vydesená. Ak je to duch, prečo cítim vo svojom srdci prítomnosť pokoja?“

Napokon som si povedala: „Môj mozog je unavený. Neviem, čo sa deje. Nech je to čokoľvek, nemizne to. Neviem to vysvetliť ani sa s tým vyrovnať, tak idem spať.“ Chytila som plachty a odvrátila som sa od dievčaťa. O chvíľku som zaspala.

Na druhý deň ráno bolo moje zorné pole úplne normálne. Farby boli späť a dievča bolo preč. Vyskočila som z postele a bežala k otcovi. Zvolala som: „Včera v noci som vo svojej izbe videla malé dievčatko, ducha. Myslím si, že možno v tomto dome zomrela… Alebo sa jej tu možno niečo stalo.“

Pozrel sa na mňa unavene, povzdychol si a pokrútil hlavou. Výraz v jeho tvári – zmes rozčúlenia a zľutovania – vo mne zanechal rozpačitý pocit. Bola som sama a stratená. Keď som pozbierala zvyšky svojej sebaúcty, povedala som mu, že pôjdem bývať k mame a skúsim sa uzdraviť. Povedal mi, že to bude v poriadku. Hľadela som mu do očí, aby som našla nejaké emócie. Medzi nami preskočila bolesť lásky.

Na druhý deň, keď som si začala baliť veci, pocity nepokoja rýchlo vybledli. Opäť sa mi splní túžba byť milovaná a vážená! Keď som uvidela, ako mama zaparkovala auto pred otcovým domom, srdce mi začalo tancovať. Vedela som, že nebude zvoniť pri dverách, aby sa vyhla stretnutiu s otcom. Preto som objala brata, pobozkala otca a vyšla von do maminej náruče.

Tento úryvok pochádza z knihy V osídlach smrti, ktorú si môžete kúpiť na Zachej.sk.