Mala som devätnásť a bola som už tri mesiace tehotná. Šla som na narodeninovú oslavu spolu s niekoľkými priateľkami. Len čo sme tam prišli, zahnali ma do kúta: „Myslíme si, že si príliš mladá na to, aby si sa stala mamou. Naozaj chceš mať toto dieťa?“ Všetky sa z môjho tehotenstva cítili strašne nešťastné a spoločne vo mne vyvolávali pochybnosti. Do hlavy mi vtĺkali ustráchané myšlienky. Opustila som oslavu s pocitom zmätenosti a rozrušenia. Bola som urazená.
Jedna z tých kamarátok, Naomi, mi o mesiac zavolala, či by som ju nechcela sprevádzať na stretnutie s vešticou. Mala jej čítať z tarotových kariet. Cítila sa zničená po jednom rozchode a potrebovala pomoc. Súhlasila som, že s ňou pôjdem, ale keď sme tam prišli, pocítila som strašidelné váhanie. Cestu do malého bieleho domu veštice lemovali dva obrovské stĺpy: každý podopieral veľký, škaredý kamenný lev s otvorenou tlamou, akoby reval.
Svoju neistotu som však potlačila. Keď sme vošli dnu, privítala nás vráskavá pani bez radosti, ktorá vyzerala najmenej na deväťdesiat rokov. Moja počiatočná nechuť ešte viac vzrástla, keď som uvidela jej lenivé oko s bielou zreničkou a viečkom zakrytým do polovice. Navyše mala veľký, ohnutý šiesty prst na nohe s dlhým žltým nechtom, ktorý bol špicatý a špinavý – rovnako ako ostatné. Vyčnieval jej z nohy obutej v sandáloch.
Dala nám pokyn, aby sme ju nasledovali. Viedla nás cez posuvné dvere na ďalšiu vnútornú terasu, ktorá bola pripojená k zadnej časti domu. Sadla si do kresla. Vyzerala zhrbene a smutne. Za ňou sa týčili dve sochy anjelov v životnej veľkosti – čiernych anjelov. Všade boli zapálené sviečky, ale ich svetlo vôbec nebolo utešujúce.
Keď začala rozprávať, nemohla som si pomôcť, ale musela som sa sústrediť na jej obludný prst na nohe, ktorý sa mi zdal byť démonický, keď jej tak vytŕčal zo sandálov.
Keď skončila s čítaním kariet pre Naomi, obrátila sa ku mne a spýtala sa: „Chcete, aby som čítala z kariet aj vám?“
Stále som verila na čítanie z kariet, a tak som odhodila svoje znechutenie a povedala: „Dobre.“
Veštica zamiešala karty a rozložila ich predo mnou. Jej oči sa pozerali rôznymi smermi. Bola hlboko zamyslená. Potom sa na mňa vážne pozrela svojou malou bielou zreničkou a povedala: „Zajtra dostanete veľmi dôležitý list a musíte mu venovať pozornosť.“ Moja priateľka začala nekontrolovateľne plakať. Nevedela som prečo.
Keď som sa na druhý deň vrátila z práce domov, našla som v schránke list. Bol od Naomi. Napísala: „Tvoje tehotenstvo je veľký omyl. Si príliš mladá na to, aby si bola matkou. Čaká ťa toľko vecí! Ak si dieťa necháš, zničíš si život. Urobíš najlepšie, keď pôjdeš na potrat.“ List pokračoval ďalej zúfalým tónom. Prosila ma, aby som si dieťa nenechala. Chýbala jej odvaha, aby mi osobne povedala, čo si o mojom tehotenstve myslí. Napísala mi pár dní predtým, ako sme boli u veštice, ale jej o tom nepovedala.
Zaujímalo ma, či si moje priateľky nevybrali Naomi za hovorkyňu. Boli sme dôverná partia, a tak som iniciovala konferenčný hovor a požiadala som ich, aby mi povedali pravdu. Jednohlasne hovorili: „Mala by si ísť na potrat.“ Bola som príliš mladá, povedali. Musím ten zákrok podstúpiť čím skôr – najlepšie ihneď – lebo som už bola v štvrtom mesiaci tehotenstva. Neskôr by som už na potrat nemohla ísť. Naliehali na mňa: „Ponáhľaj sa!“
Všetka radosť, ktorú som z tehotenstva cítila, razom zmizla. Keď som zložila telefón, rozhodla som sa potratiť svoje dieťa. Bola som rozorvaná panikou a smútkom. Zvolala som: „Majú pravdu. Ak to neurobím teraz, neskôr to už nebudem môcť urobiť.“ Do hlavy sa mi hrnuli plány ako prívalová vlna z rozbitej hrádze. „Dobre, nemôžem povedať Saulovi, že pôjdem na potrat. On to neprijme, takže si musím vymyslieť nejakú lož. Keď budem po potrate v nepríjemnej situácii, poviem mu, že som mala spontánny potrat.“ Ale vedela som, čo robím, a vedela som, že je to zlé. „Ako je to možné, že som si predtým predstavovala svoje dieťa, ktoré sa usmieva v mojom náručí, a teraz ho plánujem zabiť?“ Ignorovala som svoje svedomie a pokračovala som vo vytváraní smrtiaceho plánu. Potom som sa pozrela na svoje bruško a cítila som sa ako zradca.
Od tej chvíle som prestala myslieť na život v mojom vnútri. Prestala som si hladkať bruško. Prestala som si predstavovať svoje dieťa. Namiesto toho som myslela na úľavu z toho, že už nebudem „tučná“. Dohodla som si stretnutie na potratovej klinike. Keď sa blížil deň môjho zákroku, pomyslela som si: „V mojom bruchu je dieťa, ale už tam dlho nebude.“ Pocity sebectva ma zmrzačili. Pocit viny som odložila nabok pre svoju „lepšiu budúcnosť“.
Jedna z mojich priateliek ma sprevádzala na kliniku, kde som sa ocitla medzi prvými, ktoré mali v ten deň naplánovaný potrat. Ukradomky som sa pozerala okolo seba. Zaskočilo ma, keď som v čakárni uvidela širokú škálu dievčat. Všetky zízali na podlahu a vyhýbali sa akémukoľvek očnému kontaktu. Vyzerali také vystrašené a smutné! Cítila som sa úplne rovnako. Sadla som si k nim. Nakoniec zdravotná sestra zavolala moje meno a vzala ma do zadnej miestnosti. Ležala som na studenom, sterilnom papieri, ktorý zakrýval vyšetrovací stôl. Sestra vytlačila na moje podbruško gél a na ten gél dala niečo, čo vyzeralo ako počítačová myš. Bolo to zariadenie, ktoré sa volá snímač. Pozerala sa pritom na obrazovku zobrazujúcu ultrazvukový obraz môjho dieťaťa.
Spýtala som sa jej: „Môžem sa pozrieť na obrazovku?“
Nedovolila mi to. „Nie, nie je to nič, čo by ste mali vidieť. Naozaj tu nič nie je.“
Nervózne som pokračovala: „Som príliš ďaleko? Je moje dieťa príliš vyvinuté na to, aby som mala potrat? Bude to to dieťa bolieť?“
Nechápavo sa na mňa pozrela a povedala: „To nie je dieťa, je to tkanivový vak.“
Pred dvomi mesiacmi som videla svoj posledný ultrazvuk a už vtedy som mohla vidieť, ako sa pohybuje hlavička a končatiny môjho dieťaťa, nehovoriac o jeho alebo jej bijúcom srdci. Vedela som, že mi sestra klame do tváre. Aj tak som jej však chcela uveriť.
Potom ma zaviedla do potratovej miestnosti. Gynekologička videla, že sa trasiem. Pri pomyslení na potrat som sa cítila strašne. Pokúsila sa ma upokojiť slovami: „Mala som jeden potrat a moja dcéra podstúpila dva potraty. Vlastne som urobila potraty svojej vlastnej dcére.“ Položila si ruku na srdce a dodala: „Som v poriadku. Moja dcéra je v poriadku. Nič sa mi nestalo, nič sa jej nestalo a nič sa nestane ani vám. Budete v pohode.“
Tento úryvok pochádza z knihy V osídlach smrti, ktorú si môžete kúpiť na Zachej.sk.
