Po istej chvíli som uvidela, ako Adam a Eva blúdia sem a tam a sú veľmi zarmútení. Zahaľovalo ich šero, šli odstúpení od seba, ako keby hľadali niečo, čo stratili. Hanbili sa jeden pred druhým. Každým krokom zostupovali nižšie a nižšie. Vyzeralo to, ako keby pôda pod ich krokmi vždy ustupovala. Všetko sa potom zahalilo do tmy, rastliny stratili svoj lesk, pokryla ich šedosť a zvieratá pred nimi utiekli. Ale oni hľadali veľké listy a uplietli si z nich niečo ako veniec okolo bedier a stále blúdili ďalej každý sám.

A keď už blúdili dosť dlho, to žiarivé miesto, odkiaľ vyšli, vyzeralo ako vzdialená výšina a každý z nich sa schoval v kroví, v akejsi šerej zóne. Tu na nich zvolal akýsi hlas z výšin. No oni sa neobjavili, cítili úzkosť, utekali ďalej a ďalej a ešte viac sa skrývali. Bolo mi ich ľúto. Onen hlas znel však prísne. Najradšej by sa boli pred ním skryli niekam do zeme, boli však donútení vyjsť zo svojej skrýše.

Zrazu sa objavila akási vážená, žiarivá postava. Predstúpili pred ňu so zvesenými hlavami, ale na Pána sa neodvážili pozrieť. Dívali sa na seba a navzájom sa obviňovali. Tentoraz im prisúdil miesto, ktoré bolo ešte nižšie a hlbšie, kde boli kry a stromy, a tam pokorne vyznali svoju vinu. Až tu naozaj spoznali svoju biedu. Keď boli osamote, uvidela som, ako sa modlia. Odobrali sa od seba, vrhli sa na kolená, zdvihli ruky, kričali a plakali. Keď som to uvidela, cítila som, ako blahodarne pôsobí pri modlitbe samota.

V tej chvíli boli oblečení do nejakého odevu. Ten im zahaľoval telo a siahal až po kolená. Okolo pásu sa prepásali prúžkami vlákna. Keď potom unikali ďalej, zdalo sa, akoby sa od nich raj vzďaľoval ako nejaký oblak. Ale z neba zostúpil ohnivý kruh, tak ako občas vídavame okolo slnka alebo mesiaca prstenec, ktorý obklopil návršie, kde sa nachádzal raj.

Boli v raji ešte len prvý deň. Raj vidím teraz z diaľky ako pruh pod slnkom, ktorý práve vychádza. Keď sa naň momentálne pozerám, vychádza na konci tohto pruhu vpravo. Raj leží na východ od Hory prorokov, na mieste, kde vychádza slnko. A pripadá mi vždy ako vajíčko vznášajúce sa nad neopísateľne jasnou vodou, ktorá ich oddeľuje od zeme. A Hora prorokov vyzerá, ako keby bola jej úpätím. Vidieť na ňom čarovné zelené nivy a medzi nimi hlboké priepasti a rokliny naplnené vodou. Videla som už ľudí, ktorí vystupovali po jej úbočí. Nedošli však ďaleko.

Uvidela som, ako Adam s Evou prišli na zem – na miesto svojho pokánia. Bol to neopísateľne dojemný pohľad na obidvoch kajúcnikov na holej zemi. Adam si vzal z raja olivovú ratolesť a teraz si ju zasadil. Uvidela som, že neskôr bol z tohto dreva zhotovený kríž. Obaja boli neopísateľne smutní. Keď som ich tu uvidela, bolo mi jasné, že odtiaľto raj neuvidia. Zostupovali čoraz nižšie. A zdalo sa, že sa tu niečo radikálne zmenilo. A tak sa nocou a tmou dostali na miesto svojho pokánia.

Tento úryvok pochádza z knihy Tajomstvá Starého zákona, ktorú si môžete zakúpiť na Zachej.sk.