Katolícka dogma o očistci predpokladá nesmrteľnosť ľudskej duše a tiež to, že pre túto dušu existuje ďalší život po smrti, keď sa duša oddelí od svojho „hlineného odevu“. Nebudeme sa tu zaoberať dokazovaním nesmrteľnosti duše. To je pravda racionálneho typu, potvrdená kresťanským zjavením – základná pravda, z ktorej vychádza celý morálny poriadok a ktorá, napriek všetkým snahám materializmu, žiari s nezatemneným jasom.
Smrť je teda pre ľudskú dušu začiatkom nového života. Hoci nám o ňom katolícke náboženstvo poskytuje určité jasné predstavy, naša zvedavosť v tejto oblasti zďaleka nie je uspokojená. Avšak to, čo vieme, nie sú len obyčajné dohady. Prichádza to k nám s pečaťou neomylnej učiteľskej autority Cirkvi.
Podľa tohto učenia ide duša bezprostredne po smrti buď do neba, do pekla, alebo do očistca, podľa povahy jej vzťahu s Bohom v okamihu smrti.
Ak je v stave dokonalého priateľstva s Bohom, úplne oslobodená aj od smrteľného, aj od všedného hriechu, pričom vykonala dostatočné pokánie za hriechy, ktorých sa dopustila po krste, ihneď prejde do stavu blaženého videnia – videnia troch božských osôb v jedinom Bohu, ktoré privádza dušu do šťastného vytrženia. Tento stav blaženosti, ktorý človek dostáva úmerne láske k Bohu, ktorú dosiahol na zemi, sa nazýva nebo. Nebo − pretože duša je oddelená od tela − je predovšetkýmstav, stav dokonalého šťastia. Takisto je − podľa spôsobu, ako ho vnímame − miesto, ale miesto v širšom zmysle slova, miesto iba na základe analógie, lebo keďže duša je duch, nedá sa jej v pravom zmysle slova určiť nejaké konkrétne miesto. Nebo je tam, kde Ježiš Kristus, pravý Boh a pravý človek, žije vo svojom oslávenom tele so svojou svätou Matkou a s oslávenými prvého veľkonočného dňa. Dalo by sa povedať, že nebo, považované za stav, je všade, kde je Boh. A Boh je všade.
Ak je duša po smrti v stave nepriateľstva s Bohom, pretože má jeden alebo viac smrteľných hriechov, ktoré do posledného dychu neboli odčinené, odlúči sa od neho a ponorí sa do stavu zatratenia. Tento stav bude večný, pretože po smrti sa duše nemenia. Zostávajú nezmeniteľne v rozpoložení, ktoré mali v okamihu smrti. Podľa dogmy katolíckej viery, po smrti už nebude pokánia, nebude obrátenia. Zatratená duša po Bohu netúži. Nenávidí ho a bude ho nenávidieť naveky. Boh tejto duši nemôže odpustiť, pretože duša už viac netúži po odpustení, a tak medzi nimi vzniká veľká priepasť. Tento stav zatratenia sa volá peklo. Uvedomte si, že je to predovšetkým stav. Takisto je to miesto, ale v analogickom zmysle, na ktorý sme poukázali vyššie vo vzťahu k nebu. Tak ako blažená duša so sebou nosí nebo, pretože je zjednotená s Bohom prostredníctvom jeho videnia a lásky, tak zatratená duša nemôže uniknúť zo svojho pekla, pretože je zbavená blaženého videnia Boha, ktorého nenávidí a večne sa jej protiví ťarcha jeho spravodlivosti.
Napokon, ak je vo chvíli smrti duša v stave milosti a priateľstva s Bohom, avšak ešte nie je hodná, aby bola pripustená k blaženému videniu – či už kvôli ľahkému hriechu, ktorý neoľutovala, alebo kvôli nedostatku pokánia za smrteľné aj všedné hriechy, alebo pre oboje −, musí prejsť určitý čas, podľa veľkosti jej dlhu, v prechodnom stave medzi stavom blaženosti a zatratenia. Tento stav sa v Katolíckej cirkvi latinského obradu od 11. storočia označuje slovom očistec, to je stav alebo miesto očisťovania, nápravy. Pre tento stav je príznačné: po prvé, večné uistenie o priateľstve s Bohom, čo vychádza bezprostredne z nemennosti duše, ktorá stojí pevne v nádeji, že skôr či neskôr príde k blaženému videniu; po druhé, dočasná strata tohto videnia; po tretie, tajomné utrpenie, ktoré pramení z tejto straty a je úmerné počtu a závažnosti hriechov, za ktoré duša tu na zemi nevykonala dostatočnú náhradu. Ako nebo a peklo, tak aj očistec je stav; avšak prvé dva budú trvať večne, zatiaľ čo očistec sa pominie. Očistec je tiež miesto, v tom zmysle, v akom možno povedať, že oddelené duše sú na nejakom mieste. Je zastávkou pokánia, kde duša musí znášať utrpenie spojené s očisťovaním. Je to ako istý druh väznice Marshalsea, v ktorej je duša väznená pre duchovné dlhy, ktoré sa jej nepodarilo splatiť na zemi: vyhnanstvo plné bolesti, ďaleko od otcovskej krajiny a otcovho domu – vyhnanstvo, ktoré zo svojej povahy skončí šťastne a ktoré môže Cirkev putujúca a Cirkev oslávená, každá svojím spôsobom, zmierniť či skrátiť.
Tento úryvok pochádza z knihy Pravda o očistci, ktorú si môžete zakúpiť na Zachej.sk.
