V roku 1969 odvysielali v nemeckom rádiu reláciu, ktorej hosťom bol kardinál Ratzinger. Ponúkame vám úvahu o tom, ako vtedy vnímal budúcnosť Cirkvi. Nepredstieral, že by mohol hovoriť o budúcnosti, to nie. Na to bol príliš múdry. V skutočnosti s pokojom vyslovil toto vyhlásenie:

Buďme opatrní v našich prognózach. To, čo povedal sv. Augustín, je stále pravdivé: človek je priepasťou. Čo povstane z týchto hĺbok, to nikto vopred nevidí. A ktokoľvek verí, že Cirkev nie je určená iba priepasťou, ktorou je človek, ale siahne do väčšej, nekonečnej priepasti, ktorou je Boh, bude prvý, kto bude pochybovať o svojich predpovediach, pretože táto naivná túžba poznať by mohla byť vyhlásením jeho vlastnej neschopnosti poznať históriu.

Éra kardinála Ratzingera prekypovala existenciálnym nebezpečenstvom, politickým cynizmom a morálnou nevôľou, lačnela po odpovedi. Katolícka cirkev, morálny maják v turbulentných vodách svojej doby, nedávno zažila na vlastnej koži určité zmeny medzi vlastnými prívržencami i odporcami, ktorí sa zaujímali o to, čo sa stane v budúcnosti s Cirkvou. A tak v nemeckej rozhlasovej relácii z roku 1969 ponúkol otec Joseph Ratzinger svoju vlastnú odpoveď. Tu sú jeho myšlienky:

Budúcnosť Cirkvi môže a bude závisieť od tých, ktorých korene sú hlboké a žijú z čistej plnosti svojej viery. Nebude závisieť od tých, ktorí sa s ňou zosúladia iba na chvíľu, alebo od tých, ktorí iba kritizujú ostatných a predpokladajú, že oni sami sú nejakými neomylným meradlom. A takisto nebude závisieť ani od tých, ktorí si zvolia ľahšiu cestu, alebo od tých ktorí sa vyhýbajú utrpeniu kvôli viere vyhlasujúc ho za falošné, zastarané, tyranistické a striktne zákonné – a všetko, čo kladie požiadavky na ľudí, čo im ubližuje alebo núti k obete. Aby som bol pozitívnejší: budúcnosť Cirkvi, opäť ako vždy, bude prebudovaná svätcami, ľuďmi – tými, ktorých myšlienky siahajú hlbšie než len vo forme sloganov na každý deň. Budú to tí, ktorí vidia viac než ostatní, pretože ich životy pokrývajú širšiu realitu. Nesebectvo, ktoré oslobodzuje ľudí, sa dá dosiahnuť len trpezlivosťou v malých každodenných skutkoch sebazapierania. Týmto každodenným utrpením, ktoré samo odhaľuje človeku, ako veľmi je zotročený svojím vlastným egom – týmto každodenným utrpením sa oči človeka pomaly otvoria. Vidí len v takom rozsahu, v akom žil a trpel. Ak dnes už sotva môžeme spoznať Boha, je to preto, že sa mu môžeme ľahko vyhnúť, utiecť z hĺbky nášho bytia pomocou omámenia, nejakého potešenia alebo niečoho iného. Takže naša vlastná vnútorná hĺbka zostáva pre nás zatvorená. Ak je pravda, že človek vidí len svojím srdcom, potom ako veľmi sme slepí!

Ako to všetko ovplyvňuje problém, ktorý skúmame? Znamená to, že všetky tie veľké reči o tých, ktorí bez Boha a viery prorokujú Cirkvi, sú prázdne. Nepotrebujeme žiadnu Cirkev, ktorá by oslavovala uctievanie skutkov vo forme politických modlitieb. Je to úplne zbytočné. Preto sa zničí. Čo zostane, je Cirkev Ježiša Krista – Cirkev, ktorá verí v Boha – v toho Boha, ktorý sa stal človekom a sľubuje nám život po smrti. Kňaz, ktorý je len sociálnym pracovníkom, môže nahradiť psychoterapeuta a ďalších odborníkov. Ale kňaz, ktorý nie je špecialistom alebo nestojí na kraji pozorujúc hru a vydávajúc oficiálne rady, ale v mene Boha sa dáva k dispozícii človeku, ktorý je spolu s ním v bolesti, radosti, nádeji i v strachu, taký kňaz bude určite v budúcnosti potrebný.

Poďme o krok ďalej. Z dnešnej krízy sa vyvinie Cirkev zajtrajška – Cirkev, ktorá stratila veľa. Stane sa malou a bude musieť začať viacmenej odznova. Už nebude môcť obývať mnohé z budov, ktoré vybudovala počas svojej prosperity. A keďže sa počet jej prívržencov zmenší, stratí mnohé zo svojich sociálnych privilégií. Na rozdiel od predchádzajúcich rokov ju bude vidieť oveľa viac ako dobrovoľnícku spoločnosť, do ktorej sa vstúpi len na základe slobodného rozhodnutia. Ako malá spoločnosť si bude vyžadovať oveľa väčšie nároky na iniciatívu jej jednotlivých členov. Nepochybne objaví nové formy služby a vysvätí kňazov z radov osvedčených kresťanov, ktorí vykonávajú nejakú profesiu. V mnohých menších kongregáciách alebo v samostatných sociálnych skupinách bude bežne poskytovaná pastoračná starostlivosť takýmto spôsobom. Popritom bude nevyhnutná plná kňazská služba, tak ako predtým. Ale vo všetkých zmenách, ktoré by človek mohol predpokladať, nájde Cirkev znova svoju podstatu, a to v plnom presvedčení toho, čo bolo vždy jej centrom: viera v trojjediného Boha, v Ježiša Krista, vteleného Božieho Syna a prítomnosť Ducha Svätého až do konca sveta. Vo viere a modlitbe znova spozná sviatosti ako spôsob uctievania Boha a nie ako predmet liturgického učenia.

Cirkev bude duchovnejšou cirkvou, ktorá nepredpokladá politický mandát a neflirtuje s ľavicou ani pravicou. Bude to pre Cirkev ťažké, pretože proces jej kryštalizácie a očistenia ju bude stáť veľmi cennej energie. To všetko ju zúboží a spôsobí, že sa stane Cirkvou pokory. Bude to proces o to náročnejší, keďže sa bude musieť zbaviť sektárskej úzkoprsosti ako aj pompéznej svojvôle. Možno predpokladať, že to všetko potrvá dlhšie. Proces to bude dlhý a únavný, tak ako bola aj cesta z falošného progresivizmu v predvečer francúzskej revolúcie – vtedy biskupa považovali za svetaznalého, keď sa bavil z dogiem a dokonca keď naznačoval, že existencia Boha nie je vôbec istá. Ale keď prejdeme touto skúškou preosievania, začne z duchovnej a zjednodušenej Cirkvi prúdiť veľká sila. Ľudia z celkom naplánovaného sveta sa ocitnú úplne sami. Ak celkovo stratili pohľad na Boha, ucítia hrôzu svojej úbohosti. Potom objavia malé stádo veriacich ako niečo nové. Objavia to ako nádej, ktorá je pre nich určená, a ako odpoveď, ktorú vždy tajne hľadali.

Cirkev čelí veľmi ťažkým časom. Skutočná kríza sotva začala. Budeme musieť počítať s veľkými prevratmi. Ale som si istý aj tým, čo zostane na konci: nie cirkev politického kultu, ktorý je už aj tak mŕtvy, ale cirkev viery. Možno už nie Cirkvou s dominantnou spoločenskou mocou do tej miery, do akej bola nedávno, ale bude to Cirkev, ktorá sa bude tešiť z čerstvého rozkvetu a bude vnímaná ako domov človeka, kde každý nájde život a nádej po smrti.

Katolícka cirkev prežije aj napriek mužom a ženám, nie nevyhnutne kvôli nim. Napriek tomu plníme každý svoju úlohu. Musíme sa modliť a budovať nesebectvo, sebazapieranie, vernosť, sviatostnú oddanosť a život zameraný na Krista.

zdroj: Aleteia

Tip na knihu: Benediktov čas, 40 dôvodov, prečo som katolík. Knihy si môžete zakúpiť na stránke Zachej.sk.