Obrátenie Alfonza Ratisbonneho
Každý návrat k Bohu, každé obrátenie je neobvyklou nadprirodzenú udalosťou, svojím spôsobom zázrakom. No obrátenie zarytého nepriateľa Katolíckej cirkvi, francúzskeho Žida Alfonza Ratisbonneho skrze “Zázračnú medailu” je tak výnimočné, tajomné a udivujúce, že si zasluhuje osobitnú pripomienku.
Alfonz Ratisbonne sa narodil v roku 1814 v Štrasburgu v židovskej rodine, ktorá však opustila židovské náboženské tradície. Študoval na Kráľovskej škole v Štrasburgu, kde skôr než v intelektuálnom rozvoji predstavoval pokroky v skazenosti srdca, ako sám neskôr priznal. Potom pokračoval v štúdiu na protestantskom učilišti a nakoniec študoval v Paríži právo a stal sa advokátom.
Veľkou ranou pre rodinu bola konverzia jeho staršieho brata Teodora, ktorý sa stal katolíkom a nakoniec aj napriek zúfalej prosbe svojich blízkych prijal kňazské svätenie. Jeho kňazská činnosť živila v Alfonzovi rastúcu nenávisť ku katolicizmu a všetkému, čo je katolícke. Prerušil s bratom všetky styky, zatiaľ čo Teodor sa modlil za obrátenie svojich príbuzných.
Alfonz ešte ako chlapec stratil matku a o niekoľko rokov neskôr aj otca, bankára, po ktorom zdedil značný majetok. Otcom sa mu potom stal jeho strýko, patriarcha rodu, bezdetný finančník. Povolal svojho synovca z Paríža do Štrasburgu a urobil ho svojím spoločníkom. Alfonz však nemiloval bankové záujmy, prostredie kancelárií ho dusilo a túžil po zábavách, ktorým sa bezhranične oddával. Judaizmus vôbec nepraktizoval. Nehlásil sa k žiadnemu vierovyznaniu a pokladal sa za neveriaceho v Boha. Bol Židom len podľa mena. Ako sám priznal: “V mojom srdci zostala prázdnota, nebol som šťastný ani uprostred všetkej hojnosti. Niečo mi stále chýbalo.”
Veľkú radosť mal zo zásnub s mladučkou sesternicou. Tá z dôvodu veku svoj sobáš odložila a Alfonz sa vydal na zahraničné cesty. Koncom novembra prišiel do Neapola. Chcel stráviť zimu na Malte, potom pokračovať do Carihradu a na Východ. V denníku o svojej ceste vyjadruje svoju nenávisť k náboženstvu, ku kňazom, rehoľníkom, zvlášť k jezuitom a k svojmu bratovi kňazovi. Robil mnoho rúhaní proti katolíckej viere. Nenávidel Rím ako miesto kresťanských pamiatok, ale napriek tomu sa tu ocitol 6. januára 1842. Náhodou tu stretol svojho priateľa z detstva Gustava de Bussieres. Ten sa však častejšie stýkal s jeho bratom Teodorom de Bussieres, ktorý konvertoval z protestantizmu ku katolicizmu a vyznačoval sa veľkou horlivosťou. Ten ho neuveriteľným spôsobom prehovoril, aby začal nosiť na krku zázračnú medailu Panny Márie. Dokonca ho presvedčil, aby sa každé ráno pomodlil modlitbu svätého Bernarda: “Pamätaj, vždy milosrdná Panna Mária …” Ratisbonne podľahol jeho prehováraniu, avšak bez akejkoľvek náboženskej motivácie, naopak, s iróniou a výbuchom smiechu to pokladal za svoju najvtipnejšiu príhodu. Budúci deň však potvrdil, že slová modlitby tak ovládli jeho myseľ, že sa od nich nemohol odtrhnúť. Celý deň sa mu vracala na myseľ a on ju opakoval ako hudobný refrén. Napriek tomu sa ďalej vysmieval náboženstvu a zachádzal často až do pekelného zápalu v rúhaní. Ako priznal po svojom obrátení, “na to dnes ani nesmiem pomyslieť, tak som tým zdesený”.
20. januára 1842 požiadal Teodor Alfonza Ratisbonneho, aby na neho počkal v kočiari pred kostolom San Andrea delle Frate. Sám odišiel, aby v sakristii zaistil záležitosti spojené s pohrebom grófa Alberta de La Ferronays, ktorý bol v Ríme známy svojou veľkou zbožnosťou. Niekoľko dní pred jeho smrťou požiadal Teodor grófa, aby sa modlil za obrátenie Alfonza. Ratisbonne sa v jeho neprítomnosti rozhodol, že si prezrie kostol, kde bol vystavený katafalk so zosnulým. O tom, čo sa pri tom stalo, rozpráva sám Ratisbonne:
“Kostol svätého Ondreja je malý, úbohý a škaredý. Zdá sa mi, že som tam bol sám. Žiadny umelecký predmet nebudil moju pozornosť. Bezmyšlienkovite som blúdil zrakom a u ničoho som sa v myšlienkach nezastavil. Spomínam si, že som pred sebou videl čierneho psa, ktorý sa predo mnou krútil a poskakoval. Náhle ten pes zmizol a zmizol celý kostol, nevidel som nič, alebo lepšie povedané, môj Bože, videl som jednu vec! “Na inom mieste píše: “Náhle ovládlo moju myseľ nezvyčajné vzrušenie. Pozdvihol som zrak. Budova mi zmizla z očí. Svetlo sa sústredilo len na jednu kaplnku a uprostred tej žiary sa ukázala veľká, žiariaca a plná majestátu, sladká, najsvätejšia Panna Mária, tak ako je na medaile. Nepremožiteľná sila ma posúvala k nej. Mária mi rukou naznačila, aby som si kľakol. Zdalo sa, že hovorí: Tak je to dobre. Nehovorila ku mne, ale všetkému som rozumel. “V tom kostole vôbec nebol obraz Panny Márie, ale Alfonz vyznáva:” Bozkával som obraz Najsvätejšej Panny, z ktorého pramenili milosti. Ach, bola to ONA!”
Nepoškvrnená Matka Božia urobila zo zarytého neverca horlivého vyznávača Krista. Zriekol sa všetkého, čo nie je Kristus: “Láska môjho Boha zaujala miesto všetkých lások. To šialenstvo je dnes mojou múdrosťou a mojím šťastím.”
Prvé slová premoženého a zázračnou mocou obráteného Alfonza boli výrazom veľkej vďačnosti k de La Ferronaysovi. Neskôr vyznal: “Ako sa ten človek za mňa modlil! “Aj keď nevedel povedať, akým spôsobom sa to dozvedel, podobne ako je to u mnohých právd viery. Klapky mu spadli z očí, zmizli ako sneh, blato a ľad pod horúcimi lúčmi slnka.
Alfonz sa už do Neapola nevrátil a nepokračoval v plánovanej ceste. Skončil v rímskom dome svätého Ignáca z Loyoly a u jezuitov, ktorí organizovali prípravu na krst. Obrad sa konal 31. januára 1842. Trval tri hodiny. Viedol ho kardinál Patrizi. Pri krste prijal meno Mária, aby tak uctil Pannu Máriu počatú bez poškvrny zo zázračnej medaily. Prijal tiež sviatosť birmovania a prvé sväté prijímanie. Čoskoro nato ho generál jezuitov predstavil pápežovi Gregorovi XVI. Po zvláštnym vyšetrení záležitosti jeho obrátenia na základe výpovede deviatich vierohodných osôb potvrdil kardinál Patrizi jeho konverziu.
Alfonz Maria Ratisbonne vstúpil k jezuitom a v roku 1848 prijal kňazské svätenie. Potom však na základe dišpenzu odišiel z rádu, obnovil kontakty so svojím bratom Teodorom Ratisbonn a spoločne pracovali na obrátení židovských spolubratov, zvlášť dievčat a pripravovali ich ku krstu. Založili pre nich kongregáciu Najsvätejšej Panny Márie Sionskej (Sionské sestry), ktorú potvrdil Pius IX.
V roku 1855 preniesol Ratisbonne svoje pôsobenie z Európy do Jeruzalema a tam s veľkou obetavosťou založil v roku 1856 pri oblúku Ecce Homo na Via Dolorosa kláštor sionských sestier, školu a sirotinec. Usiloval o obrátenie židov a moslimov. Druhý kláštor založil v Ain Karem. Tam je tiež pochované jeho telo. Zomrel 6. mája 1884.
Niekoľko rokov pred vyhlásením dogmy o Nepoškvrnenom počatí v roku 1854 a pred lurdským zjavením v roku 1858 Matka Božia obrátením Alfonza Ratisbonneho ukázala svetu ďalší príklad svojej víťaznej moci a svoj zaručený príhovor u svojho Syna.
Rímsky kláštor týchto sestier ukryl a zachránil pred smrťou 187 rímskych Židov. Dnes má kongregácia cez 500 sestier v 85 domoch na všetkých kontinentoch.
Tip na knihu: 5 novén k Panne Márii, Pomocnici kresťanov, Novéna k Nepoškvrnenému počatiu Panny Márie, Život Panny Márie vo videniach Luisy Piccarrety. Knihy si môžete zakúpiť na stránke Zachej.sk.
