Nie som človek, s ktorým sa dá ľahko hádať. Často dovolím, aby mi srdce ovládala pýcha. Na svoju obranu používam svoje verbálne schopnosti a zároveň tak nútim ostatných vyzerať zle. Ešte horšie však je, že po svojej skúsenosti s právnickým povolaním som schopný šikovne využívať sugestívne otázky, aby som dostával ľudí do úzkych.

Nikto nemusí trpieť tieto prejavy viac ako moja manželka Corlette. Jedného rána sme sa pohádali pre nejakú malichernosť. Po niekoľkých uštipačných poznámkach sa stiahla do kúpeľne, aby si utriedila myšlienky a modlila sa, zatiaľ čo ja som stál v spálni a rozmýšľal ako prokurátor. Práve som sa chystal vstúpiť do kúpeľne, aby som proti nej podal žalobu, keď mi Pán vnukol prenikavú otázku:Ako by som mohol v tejto situácii velebiť Boha?

Odsunul som tú myšlienku nabok. V tej chvíli som nemal ani najmenší záujem velebiť Boha. Mojou jedinou starosťou bolo vyhrať prípad proti vlastnej žene! Ale Boh doliehal na mňa s tou istou myšlienkou, tentoraz vo forme otázky, ktorú často používam pri riešení sporov medzi ľuďmi:„Ako by si mohol v tejto situácii urobiť Bohu radosť a uctiť si ho?“

Duch Svätý mi vzal všetok vietor z plachiet. „Pane,“ priznal som, „prosím, odpusť mi moju pýchu a moje pokrytectvo. Viem, že ťa neuctí ani nepoteší, ak sa budem oháňať slovami, aby som Corlette prinútil pripustiť, že mám pravdu. Prosím, pomôž mi priznať, v čom som sa mýlil.“

A tak som za ňou išiel s celkom iným postojom a povedal som: „Corlette, veľmi som sa mýlil, keď som sa bránil a obviňoval ťa. Odpustíš mi, prosím?“ Corlette pritom očakávala frontálny útok. Moje slová ju zasiahli. Jej tvár znežnela. Uvoľnila sa a odvetila mi: „Nie, bola to vážne moja chyba. Nemala som sa k tebe takto zachovať.“ Netreba dodávať, že od tohto bodu sa naša konverzácia zlepšila, pretože každý z nás uprednostnil Božiu slávu a dobro toho druhého pred tým, aby sme si dokázali vlastnú pravdu.

Horizontálny problém

Tento príbeh dokazuje, že naša tendencia ignorovať Boha uprostred konfliktu vytvára obrovskú prekážku, ktorá stojí v ceste pokoju. Keď konflikt naberie na intenzite, Boh je zvyčajne to posledné, na čo myslíme. Sme pohltení tým, ako nám ten druhý ublížil a ako sa cítime zranení. Všetko, na čo myslíme, je: „Urobil si chybu,“ „Ublížil si mi,“ „Ty za to môžeš,“ „Musím sa od teba držať čo najďalej,“ alebo „Zničím ťa.“ Sústredím sa na to, že pravdu mám ja a ty sa mýliš. A keďže je moje zameranie stopercentne horizontálne, prehliadam všetko okrem teba a mňa a problému, ktorý stojí medzi nami. Ibaže tým, že sa zaoberám len ľudskými problémami, vynechávam z danej situácie Boha.

Pokiaľ zo svojej životnej situácie vynecháme Boha, môžeme očakávať, že v konflikte zostaneme uviaznutí. Je to, ako keby sme uviazli v aute na osamelej tmavej ceste bez akejkoľvek energie alebo know-how, aby sme sa mohli opäť pohnúť vpred. Ak v našom konflikte nevzhliadame k Bohu, musíme si vystačiť s vlastnými obmedzenými zdrojmi. Namiesto toho, aby sme hľadali Božiu pomoc a kreatívne prístupy, zostávame zaseknutí v možnostiach, ktoré si dokážeme predstaviť. A namiesto toho, aby sme si všimli vyšší Boží zámer použiť konflikty na prejavenie jeho lásky a moci v našom živote, naďalej vnímame konflikt buď ako hrozbu, pred ktorou musíme utiecť, alebo ako šancu vnútiť svoju vôľu ostatným. Nedokážeme sa tak vymaniť zo zaužívaných vzorcov úniku alebo útoku, ktoré sme si vytvorili.

Riešením tohto „horizontálneho problému“ je zastaviť sa a pozrieť sa hore. Skôr než sa konflikt vyostrí, musíme rozpoznať Božiu prítomnosť a opýtať sa: „Kde sa v tom nachádza Boh?“ „Čo robí Boh v tejto situácii?“ „Aké odpovede má na tento konflikt?“ Jednou z najcennejších vecí, ktoré môžete v konflikte urobiť, je jednoducho sa zastaviť práve vtedy, keď sa chystáte povedať niečo, čím by ste zašli priďaleko; keď chcete rozbiť vzťah na kusy; keď hodláte utiecť alebo sa rozzúriť. To je čas, aby ste sa skrátka ZASTAVILI a spýtali sa sami seba: „Ako môžem v tejto situácii potešiť a uctiť si Boha?“

Zamerať sa na Boha

Veľmi jasný návod, ako sa uprostred konfliktu zamerať na Boha, nám ponúka práve Biblia. Zvlášť to vidíme v stati, kde apoštol Pavol píše korintskej cirkvi. V tomto malom zhromaždení ľudí panoval neporiadok. Dochádzalo k verejným bitkám, morálne neprístupným vzťahom, dokonca aj k opilstvu na cirkevných zhromaždeniach. Hlavným problémom v Korinte bolo, že ľudia hľadeli len na seba. Starali sa len o to, aby dostali to, čo chcelioni. Korintský svet neustále vysielal hromadné odkazy typu „Nech je po TVOJOM,“ a „Rob si, čo CHCEŠ.“

Pavol poukázal na všetky spôsoby, ako boli Korinťania očividným príkladom sebeckosti. A tak im dal zásadu, podľa ktorej sa majú v každej situácii vrátane konfliktu zamerať na Boha. Napísal: „Čokoľvek (iné) robíte, všetko robte na Božiu slávu“(1 Kor 10, 31). Tento princíp nazývame prvým V, teda veleba Boha.

Tento úryvok pochádza z knihy Riešenie každodenných konfliktov, ktorú si môžete kúpiť na Zachej.sk.