Keď sa môj najtichší a najmilostivejší Pán Ježiš pozeral na veľký zástup, ktorý ho obkľučoval, videl samé smutné veci, hlavne Židov, ktorí sa mu rúhali, niektorí z hnevu, niektorí z nevedomosti. Prečo si počínaš tak mierne, milý Ježiš? Hľa, je tu tvoj večný Otec a dvanásť plukov anjelov, všetky tvory pripravené hájiť ťa a ozbrojené, ukáž teda svoju moc, ukáž, že si pravý Syn Boží. Otvor zem, aby pohltila všetkých tých ničomníkov, pomsti sa za toľké bezprávie.
Takto by si konala ty, duša moja, ktorá nevieš odpustiť najmenšiu urážku, nemôžeš zniesť jediné krivé slovo. Ale počuj svojho milovaného Majstra a ženícha, ktorý sa v takomto utrpení obracia s nevýslovnou láskou a dobrotou k svojmu Otcovi a prosí: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo činia.“ A hľa, medzi rúhačmi bol aj jeden z tých lotrov, doprostred ktorých postavili kríž Spasiteľa sveta. Druhý však, dojatý duchom Ježišovej dobroty a dotknutý jeho svätým utrpením, ktoré už začínalo prinášať plody, chválil svojho Vykupiteľa a obviňoval seba. Tento si zaslúžil odpustenie svojich hriechov, preto mu aj milosrdný Spasiteľ prisľúbil: „Ešte dnes budeš so mnou v raji.“ Ó, šťastný lotor, blažená je tvoja duša a požehnaná tvoja potupa, lebo ty si dosiahol slávu. Ó, nekonečná Božia láskavosť, ó, najväčšia dobrota!
Šťastný je, Ježišu môj, každý, kto v teba dôveruje a kto ti so všetkou úprimnosťou dal svoje srdce. Mne sa však zdá, že teraz počujem tvoju sladkú matku, ako žalostne plače: „Ó, Syn môj, ty sa modlíš za svojich nepriateľov a lotrovi dávaš milostivú odpoveď, no so mnou, svojou matkou, nehovoríš, neodpovedáš mi ani ma neutešuješ. Ty si azda v takých útrapách na mňa nespomínaš. Azda v takých úzkostiach pamätáš viac na nepriateľov a na lotra než na svoju vrúcne milovanú matku Máriu!“
Ó, duša moja, aká asi bolesť bola v srdci matky, keď videla syna prosiť za tých ničomníkov a dať lotrovi takú nádej a s ňou neprerieknuť ani slovo! Akú bolesť prežíval syn, keď videl matku v takom žiali! Iste na ňu hľadel so súcitom, ale v srdci vravel: „Ó, matka moja, viac ma zarmucujú tvoja bolesť a tvoje slzy než moje rany. Ó, najsladšia matka, kde sú tvoje radosti, ktoré si pri mne poznala? Prišiel čas, aby si ma stratila aj telesne. Už nebudeš počuť môj sladký hlas, nebudeš v mojej blízkosti, lebo ešte dnes ma od teba vezmú. Čo môžem pre teba viac urobiť? Čo ti mám teraz povedať? Ak ti poviem matka, srdce ti pukne od nehy, ak ti nenechám nijakú posilu, zomrieš od zármutku.“
Ježiš teda riekol matke: „Žena, hľa, tvoj syn“, zverujúc svoje miesto milovanému učeníkovi, a jemu: „Hľa, tvoja Matka.“ Ó, Mária, neviem, čo dodať. Možno si sa snažila pochopiť, prečo ťa nenazval matkou. Možno sa ti zdá tvrdou zámena, aby učeník nahradil Majstra, služobník Pána, príbuzný jednorodeného syna, stvorenie Stvoriteľa, človek Boha.
Ale čo vravíš, Mária, na jeho ďalšie slová: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ Ó, nevďačná duša, večný Otec z lásky k tebe nemá súcit k svojmu milému Synovi. Pre tvoju spásu ho opustil na kríži; aby ti vrátil nebeské kráľovstvo, necháva ho v najväčších úzkostiach a nepočúva jeho volanie. Povstaň teda, duša, z lenivosti a zo svojho ťažkého spánku, choď k sladkému Spasiteľovi a dúfaj v odpustenie každého hriechu.
Otvor svoj sluch a počúvaj jeho hlasný výkrik: „Žíznim.“ Bol to však viac smäd po našej spáse než telesný smäd, ktorý ho trápil. Ó, duša moja, znovu myslím na tú utrápenú matku, ktorá sa pri tomto zvolaní silno zachvela a hovorila: „Ó, syn môj, ty máš smäd a niet nikoho, kto by mal súcit a dal ti napiť. Ó, keby som sa ťa mohla čo len prstom dotknúť, nasýtila by som ťa aj mliekom z mojich pŕs. Ó, krutý kríž, zníž sa s mojím sladkým synom, aby som mu mohla podať aspoň trochu vody.“ Ale neunúvaj sa, Mária, veď Ježiš smädí nie tak po nápoji, ako po našej spáse, ktorú už dokonáva.
Keď Ježiš zvolal: „Dokonané je“, Máriino srdce horelo a jej oči sa upierali na ten nemilosrdný obraz, aby videla koniec. Ó, Mária, čo urobíš, keď tvoj milovaný syn spraví ten posledný krok a ty osamieš? Vidíš predsa, že odchádza a neberie ťa so sebou; uváž, aké to bude kruté.
Stalo sa tak po Ježišových slovách „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha“, že jeho slávny duch odišiel a jeho sväté telo zostalo mŕtve visieť na kríži. Niet pochýb, že matku v tej chvíli zachvátil kŕč bolesti a túžila ho nasledovať, ale nemohla. O to pravdivejšie a žalostnejšie však mohla povedať: „Opustil moje srdce.“
Ó, duša moja, aký asi nárek, aké kvílenie sa rozľahlo okolo oných svätých žien, koľko zbožných hlasov sa ozvalo? Rozjímaj o tom a plač s nimi vo dne i noci s veľkou ľútosťou, pretože je lepšie s ľútosťou rozjímať a plakať než sa pripodobniť tomuto svetu a oddávať sa svetskej radosti.
Tento úryvok pochádza z knihy Po cestách mystikov k Božej láske, ktorú si môžete zakúpiť na Zachej.sk.
