Ponúkame vám krátku úvahu otca Bryana Jerabeka na tému prijímania na jazyk.
Keď som bol dieťa a pripravoval sa na prvé sväté prijímanie, spomínam si, že ma učili, aby som tak robil tradičným spôsobom: na jazyk. V skutočnosti, ak mi ešte slúži pamäť, prijímali sme prijímanie tak, že kňaz najprv starostlivo namočil hostiu do drahocennej Ježišovej Krvi predtým, než ju položil na môj jazyk. Okrem toho sme boli poučení, že hostiu musíme nechať na jazyku rozpustiť a nežuť. Verím, že to bola veľmi praktická rada, lebo ak by sme tak učinili, čiastočky hostie by sa mohli zachytiť v zuboch, časom by z úst vyleteli v prípade zakašľania alebo kýchnutia alebo len tak počas rozprávania.
Už od toho dôležitého dňa môjho života – hoci bolo veľa rokov, keď som do kostola nechodil – vždy som uprednostnil sväté prijímanie na jazyk. A zdá sa mi to tak správne. A dokonca aj teraz, ako kňaz, keď príležitostne pristúpim k svätému prijímaniu medzi ľuďmi, stále uprednostňujem prijímanie na jazyku.
Popravde od momentu, čo som bol vysvätený za kňaza a začal veci vnímať z tesnej blízkosti, môžem sa vyjadriť k týmto veciam, ktoré často súvisia s praktickými záležitosťami, ako správne a účinne rozdávať prijímanie, ako správne čistiť posvätné nádoby atď. – a tak som pri týchto otázkach prešiel z osobných preferencií proti prijímaniu do ruky k objektívnym dôvodom týchto vážnych pochybností. Začal som si tiež uvedomovať, že mnohí ďalší kňazi zdieľajú so mnou tieto pochybnosti – a to buď z nedostatku úcty, ktorú mnohí dokazujú prijímaním do ruky (och, tie príbehy okolo toho!), cez špinavé ruky prijímajúcich ľudí, úlomky svätej hostie, ktoré nakoniec skončia na rukách ľudí alebo na zemi (Pane, zmiluj sa!), až po skutočnú možnosť krádeže na kadejaké zlomyseľné účely (čo sa stalo už na mnohých miestach).
Prijímanie do ruky sa stalo niečím, čo ma veľmi znepokojuje. Neodmietam skutočnosť, že tento postup Cirkev povolila – aspoň teda v Spojených štátoch. Ale nemyslím si, že by to mala byť tá vhodná voľba pre nás samých. Pokiaľ ide o veľmi rozšírenú prax prijímania do ruky, existujú aj určité problémy s deťmi. Okrem toho, že často majú špinavé ruky po tom, čo sa dohrali, tiež im chýba usmernenie a súdnosť: stalo sa niekoľkokrát, že hostia deťom upadla, keď som im ju položil priamo do rúk. A to všetko kvôli ich vrteniu sa alebo nedostatku pozornosti.
Spomínam si na istú kázeň o správnom spôsobe prijímania svätého prijímania do ruky, a to najmä o potrebe vytvoriť rukami akýsi “trón”, okamžite prijať hostiu a potom skontrolovať ruky, či na nich nie sú nejaké čiastočky, atď. A potom som si na tej istej omši všimol, ako ľudia vôbec nereagovali na tieto slová, pretože len tak prišli a odchádzali z prijímania! Zdalo sa, že slová padli na neúrodnú pôdu.
Prečo majú ľudia hluché uši? Myslím, že je to preto, že sme prišli o vieru v skutočnú prítomnosť Ježiša Krista v Oltárnej Sviatosti. Niektorí katolíci by otvorene popreli túto dogmu svojimi ústami, no prax dokazuje, že tento fakt sa stále odmieta. Myslím, že toto učenie sa stalo niečím “magickým”, ak to môžem povedať takýmto spôsobom, ale nezabúdajme, že Kristus je v hostii tajomne prítomný!
Napriek “dávnemu zvyku” a dokonca aj v rámci hraníc súčasnej disciplíny Cirkev objasnila, že prijímanie na jazyk je preferovanou praxou. Postoj Cirkvi o prijímaní na jazyk je takmer vždy odôvodnený cez pojmy úcty, oddanosti, pokory, úcty, adorácie a zdvorilosti. Pápež Ján Pavol II. odôvodňuje rozhodnutie prijímať do úst alebo do rúk slovami z listu Dominicae Cenae:
V niektorých krajinách sa zaužívala prax podávať sväté prijímanie na ruku. Žiadali o to jednotlivé biskupské konferencie a Apoštolská stolica to povolila. No prichádzajú hlasy o žalostných prípadoch neúctivosti k sviatostným eucharistickým spôsobom, čo je veľkou urážkou, ktorá ťaží svedomie nielen osôb vinných za také počínanie, ale aj pastierov Cirkvi, ak by nedostatočne bedlili nad správaním sa veriacich k Eucharistii. Stáva sa tiež, že niekedy sa neberie do úvahy slobodná voľba tých, čo – tam, kde je dovolené udeľovať sväté prijímanie na ruku – si prajú prijať Eucharistiu priamo do úst. Preto je ťažké nespomenúť všetky tieto bolestné zjavy v kontexte tohto listu. Keď o tom píšem, nechcem sa nijako dotknúť osôb, ktoré prijímajú eucharistického Krista “na ruku” – tam, kde je to dovolené – a robia to v duchu hlbokej úcty a nábožnosti.
Tip na knihu: Spytovanie svedomia pre deti s Carlom Acutisom. Knihu si môžete zakúpiť na stránke Zachej.sk.
