Otázka: Čo to znamená obetovať „omšu“ za niekoho/niečo?

Osoba môže požiadať kňaza, aby obetoval omšu z niekoľkých dôvodov: napríklad ako vďakyvzdanie za úmysly inej osoby (napríklad pri narodeninách) alebo, najbežnejší prípad – za dušu niekoho, kto zomrel. Nikdy nesmieme však zabudnúť na nekonečné milosti vychádzajúce z obety omše, pretože z tých má duša istý prospech. Pápež Lev XIII. vo svojej encyklike Mirae caritatis (1902) tento bod krásne rozpracoval a zdôraznil spojenie medzi spoločenstvom svätých a svätou omšou:

Milosť vzájomnej lásky medzi živými posilnená a zvýraznená sviatosťou Eucharistie prúdi najmä na základe obetovania [omše] všetkým, ktorí patria do spoločenstva svätých. Pretože  spoločenstvo svätých je jednoducho … vzájomné zdieľanie pomoci, odčinenia, modlitieb a podpory medzi veriacimi, tými, ktorí už sú v nebeskej vlasti, tými, ktorí sa dostali do očistného ohňa, a tými, ktorí stále putujú po zemi. Všetky tvoria jedno mesto, ktorého hlavou je Kristus a ktorého životnou zásadou je láska. Viera učí, že hoci vznešená obeta sa môže ponúknuť iba Bohu, napriek tomu sa môže sláviť na počesť svätých, ktorí teraz korunovaní slávou vládnu v nebi s Bohom, aby za nás prosili skrze svoj príhovor, a tiež podľa apoštolskej tradície zmývali škvrny tých bratov, ktorí zomreli v Pánovi, ale ešte neboli úplne očistení.

Vo svojej encyklike Ecclesia de Eucharistia nás učí náš milovaný svätý otec pápež sv. Ján Pavol II.: Pri slávení eucharistickej obety vznáša Cirkev svoje prosby k Bohu, Otcovi milosrdenstva, aby svojim veriacim daroval plnosť darov Ducha Svätého, aby sa stali v Kristovi jedno telo a jeden duch. Keď predkladá túto modlitbu Otcovi svetla, od ktorého pochádza „každý dobrý údel, každý dokonalý dar“ (Jak 1, 17), Cirkev verí v jej účinnosť, lebo sa modlí v spojení s Kristom, hlavou a ženíchom, ktorý si prisvojuje volanie svojej nevesty a spája ho so svojou vykupiteľskou obetou. (č. ​​43)

Majme na pamäti, že tradícia obetovania omší za iných, najmä mŕtvych, vychádza z ranej cirkvi. Nápisy na hroboch v rímskych katakombách 2. storočia svedčia o tomto postupe: napríklad epitaf na hrobke Aberciusa (r. 180), biskupa z Hieropolisu vo Frýgii, vyjadruje prosbu o modlitby za pokoj jeho duše. Tertullian (cca. r. 200) potvrdzuje, že si bude pripomínať výročie svojej manželky modlitbami, obetami ako aj omšou: Naozaj prosí za svoju dušu a okrem toho prosí aj o občerstvenie a spojenie s ním pri prvom zmŕtvychvstaní; a obetuje ju za výročie usnutia. (O monogamii, X)

Okrem toho v Hippolytovom kánone (c. 235) sa výslovne spomínajú modlitby za mŕtvych v svätej omši. Sv. Cyril Jeruzalemský (386) v jednom zo svojich mnohých katechetických diškurzov vysvetľuje, aby sme pri omši mysleli na živých i mŕtvych a o tom, ako je Eucharistická obeta nášho Pána prospešná pre hriešnikov, živých i mŕtvych. Sv. Ambróz (397) kázal: „Milovali sme ich počas života; nenechajme ich v smrti, pokiaľ ich nedoprovodíme modlitbami do domu Pánovho.“ Svätý Ján Chryzostom (407) uviedol: „Pomáhajme im a spomínajme si na nich. Ak by Jóbovi synovia boli očistení obetou ich otca, prečo by sme mali pochybovať o tom, že by naše obety za mŕtvych nepriniesli nejakú útechu? Neváhajme pomáhať tým, ktorí zomreli, a modlime sa za nich.“ Sv. Augustín (430) zaznamenal vo svojich Vyznaniach želania svojej matky, sv. Moniky, na smrteľnej posteli: „Prosím iba o jednu vec; aby si si spomenul na mňa pri Pánovom oltári, nech si kdekoľvek.“ Napokon pápež sv. Gregor (604) povedal: „Neváhajme pomáhať tým, ktorí zomreli, a modliť sa za nich.“

Na základe tohto chápania môžeme dodať niektoré podrobnosti. Keď kňaz obetuje svätú omšu, v troch pohľadoch: najskôr obetuje sv. omšu úctivo a platne v súlade s cirkevnými predpismi. Po druhé, obetuje omšu v spojení s celou Cirkvou a pre dobro celej Cirkvi. Po tretie, obetuje omšu na konkrétny úmysel, napríklad za pokoj duše niekoho, kto zomrel.

Preto účinky svätej omše prinášajú určité výhody alebo ovocie. Všeobecným ovocím omše je dosah na celú Cirkev – na žijúcich veriacich, ale aj na úbohé duše v očistci. Z tohto dôvodu sa v omšovom kánone sa v eucharistickej modlitbe modlíme osobitne za živých i mŕtvych. Zvláštne ovocie svätej omše sa vzťahuje na konkrétny úmysel omše, t. j. „za ktorého je omša obetovaná“.

Individuálne plody omše sú prospešné pre sláviaceho kňaza, ktorý koná v Kristovej osobe omšovú obetu, a ľuďom, ktorí sa zúčastňujú na obetovaní v svätej omši. Tieto plody sú značne konečné, pretože každý z nás je konečný. Čím viac omší je obetovaných, tým viac výhod sa poskytuje. Napríklad, keď máme rovnaký úmysel a obetujeme zaň 10 omší (napríklad za odpočinok duše mŕtveho), poskytujeme tak 10-násobný benefit.

Úmysel omše je tiež určený rôznymi faktormi: Cirkev môže určiť konkrétny zámer. Napríklad od všetkých pastierov sa vyžaduje, aby v nedeľu obetovali jednu omšu na úmysel žijúcich a zosnulých farníkov farnosti. Kňaz môže mať tiež osobitný úmysel obetovať svätú omšu, napríklad za odpočinok pre duše svojich rodičov. Nakoniec, osoba môže požiadať kňaza, aby obetoval omšu na konkrétny úmysel; kňazovi sa zvyčajne udeľuje štipendium za obetu omše, čím sa vytvára podľa spravodlivosti povinnosť, ktorá musí byť splnená.

Poznáme teda nielen pôvod tejto praktiky siahajúcej do ranej Cirkvi, ale tiež jasne uznávame jej dôležitosť. Keď čelíme smrti niekoho, dokonca aj osoby, ktorá nie je katolíkom, obetujme omšu za takúto dušu a modlime sa za ňu. Je to prospešnejšie a príjemnejšie než akákoľvek iná forma sympatie alebo kytice kvetov. Je vhodné, prospešné a cenné obetovať omšu pri príležitosti narodenín, výročia alebo osobitnej potreby.

zdroj: CatholicExchange

Tip na knihu: Moc každodennej svätej omše, Skroť svoje nepokojné srdce, 7 tajomstiev Eucharistie. Knihy si môžete zakúpiť na stránke Zachej.sk.