K svätosti sa dá dospieť len usilovnou snahou. Sám božský Spasiteľ povedal: „Nebeské kráľovstvo trpí násilím a násilníci sa ho zmocňujú.“ Gemma si podľa týchto slov zariadila celý svoj život. Predovšetkým ovládala s obdivuhodnou horlivosťou svoje zmysly. V celom živote ich nikdy nezneužila, a predsa sa zdalo, že sa chce na nich pomstiť s rovnakou horlivosťou ako obrátený hriešnik. Už od útlej mladosti ovládala zrak a vždy ho mala sklopený. Čím viac dospievala a pokračovala v cnosti, tým usilovnejšie sa o toto chválitebné cvičenie starala. Raz sa iba na okamih pozrela na účes dievčatka, ktoré sedelo vedľa nej v kostole, a veľmi sa preto na seba hnevala. Jej konanie sa jej zdalo skoro prečinom. Prisahala, že už nikdy svojmu zraku nepovolí, aby bez potreby utkvel na nejakej osobe. Od toho dňa ovládala svoje oči a mala ich stále sklopené. Upustila od toho len na formálny rozkaz, vtedy na krátky čas pozdvihla zrak, a potom ho hneď zasa skromne sklopila. Preto ak chcel niekto vyčítať vnútornú krásu jej duše z lesku očí, musel ju prekvapiť v extáze, keď upierala oči k nebesiam.
Svoju chuť nechcela nijako uspokojovať. Nikto nevedel, ktorý nápoj alebo pokrm má rada, dokonca ju museli pri stole pobádať aj k požívaniu obyčajnej stravy. Taktiež dokázala používať rôzne nevinné úskoky, ktorými skrývala svoje umŕtvovanie, a pod tou či onou zámienkou sa dokázala vzdialiť od spoločného stola. Keď bola zamestnaná v kuchyni, pokrmy neochutnávala, rovnako nejedla počas dňa ani ovocie či cukrovinky. Všetky osvieženia vždy odriekala milým spôsobom, takže ani nebudila údiv, ani nikdy neporušila slušnosť.
Počas jej pobytu u saleziánok v Lucce si žiadna z rehoľníc neuvedomila, že keď bola v kláštore slávnosť svätej profesie, Gemma celé dopoludnie strávila v kaplnke v modlitbách, a preto zostala bez obeda. Gemma naň myslela ešte menej, stačilo jej, že sa zaoberala svojím Bohom. Ale prirodzenosť sa hlásila k svojmu právu – zbožné dievča by už bolo omdlelo, keby si rehoľnice naňho vtedy nespomenuli a nepriniesli mu pokrm. Po smrti rodičov chodievala Gemma so sestrou Júliou na cintorín a tam sa na hrobe drahých zosnulých modlievala. Keď opustila kláštor, chodila tam ešte horlivejšie. Často sa s Júliou vybrala na sväté pole za mestom, kde zostali až do poludnia, keď sa brána cintorína zatvárala. Hodiny strávené na cintoríne im nestačili, vo svojej modlitbe chceli pokračovať aj popoludní. Chudobná žena bývajúca blízko cintorína zastihla obe dievčatá stáť mlčky a sústredene pri mreži brány cintorína a videla, že sa vôbec nestarajú o počasie. Pozvala teda úbohé siroty pod svoju strechu a dala im najesť, lebo dovtedy nič nejedli. Tiež jej museli sľúbiť, že vždy za ňou prídu a niečo si zajedia, za čo jej boli obe sestry vďačné. Dobročinná pani však nebola vždy doma a zaklopať inde sa neopovážili, zostali teda hladné až do večera. Ale ani vtedy nešli priamo domov, ale najsamprv sa zúčastnili na svätom požehnaní v niektorom kostole a takto sväto ukončili deň.
Prirodzená túžba po pokrme i nápoji sa dostavovala aj u Gemmy. Zdravý žalúdok mal veľkú chuť do jedla. Z túžby po umŕtvovaní by sa ho rada zriekla, ale nebolo to možné. Uvažovala o tejto záležitosti. Napokon sa jej zdalo, že našla vhodný prostriedok na umŕtvovanie chuti a plná radosti mi predniesla svoj návrh. Ako šibalsky si všetko premyslela!
„Už dlhší čas sa mi zdá, že ma Ježiš nutká, aby som vás, otče, požiadala o isté dovolenie. Počúvajte, neprekážalo by vám, keby som prosila Ježiša o milosť, aby mi doprial, aby som na celý život stratila chuť pri požívaní pokrmu a nápoja? Toto dovolenie je nutné a Ježiš, ako dúfam, vám odpovie, aby ste mi ho v každom prípade udelili. Vášmu rozhodnutiu sa podrobujem vo všetkom.“
Pretože som na tento list neodpovedal, zopakovala svoju prosbu niekoľkokrát, až som zvolil. Veľmi sa z toho radovala a hneď sa išla porozprávať so svojím Ježišom. Okamžite bola vypočutá. Jej podnebie a jazyk toho dňa stratili všetku chuť − nech už jedla alebo pila čokoľvek, nerozoznávala to.
Tento úryvok pochádza z knihy Neuhasiteľný plameň Gemmy Galgani, ktorú si môžete kúpiť na Zachej.sk.
