Júda Machabejský podľa Svätého písma poslal do Jeruzalema dvetisíc drachiem striebra, aby priniesol obetu za hriechy mŕtvych. Domnieval sa, že najlepšia odmena je určená tým, ktorí usnú nábožným spôsobom. Preto je to krásna a šľachetná myšlienka modliť sa za zosnulých, aby boli oslobodení od hriechov (porov. 2 Mach 12, 43). Svätá Cirkev učí, že očistec existuje.

Aj to, že dušiam, ktoré v ňom zotrvávajú, pomáhajú príhovory veriacich, ale najmä obeta svätej omše.
Mária Anna píše: „Úbohé duše z očistca mi ukázali, ako sa na druhom svete všetko striktne prepočítava a preveruje a ako ťažko sa to dá počas života pochopiť. Pochopila som, že tam je to všetko celkom inak, ako si človek myslí počas života. ,Ja, Pán, skúmam myseľ a skúšam srdce: odplatím každému podľa jeho ciest, podľa ovocia jeho skutkov‘“ (Jer 17, 10 a Zjv 2, 23).

Aj apoštol sa obával tejto prísnej skúšky, keď hovorí: „Nie som si ničoho vedomý, ale to ma neospravedlňuje. Pán je môj sudca. Preto nesúďte nič predčasne, kým nepríde Pán. On osvetlí, čo je skryté v tme, a vyjaví úmysly sŕdc“ (1 Kor 4, 4 – 5). Nábožný učiteľ Henrich Suso sa pri pomyslení na tento posledný súd zachvel a zvolal: „Ó, beda mi, spravodlivý Sudca! Ty rozhoduješ na takom prísnom súde! A posudzuješ aj tie najmenšie veci, ktoré by si pre ich nepatrnosť nikto nevšimol!“ Utrpenie týchto biednych duší v očistci je neopísateľné. Keďže duše sú oddelené od svojich tiel, nemôžu na tomto mieste ani len konať pokánie. Nevedia vykonať záslužné skutky, ba dokonca ani zadosťučinenie. Lebo – ako to povedal otec Faber – už nie sú pod milosrdnou ochrannou rukou Ježiša Krista. On rozdeľuje poklady Cirkvi, ako chce. A rovnako nadeľuje aj odpustky. Jedinou útechou a pomocou pre tieto duše v očistci je „spoločenstvo svätých“, lebo to nevie rozbiť ani smrť. Podľa vieroučnej náuky môžu duše získať pomoc
vďaka našim modlitbám a podľa toho, ako im to Boh dovolí. Vedia sa v duchu pripomenúť svojim blízkym, ktorých počas svojho života poznali, ak títo ešte žijú na zemi. Svätý Tomáš Akvinský vyslovene hovorí, že tieto duše sa niekedy vedia ľuďom aj ukázať. Dokážu sa zjaviť tým, ktorí žijú, a obrátia sa tak na nich o pomoc.30 Scaramelli o týchto zjaveniach úbohých duší píše: „Duše, ktoré patria k trpiacej Cirkvi, sa zvyčajne zjavujú živým ľuďom. Väčšinou s výzorom alebo vo videní, ktoré vzbudzuje ľútosť v tých, ktorým sa zjavia. Často majú na tvári smutný výraz, obletujú ich horiace uhlíky; inokedy prejdú pred našimi očami ako blesk, ako tieň, ako oblak. Ale vždy nám pri pohľade na takéto zmyslové obrazy skrsne myšlienka
na toho alebo tamtoho blízkeho zosnulého človeka a cítime potrebu modliť sa za neho.“ Niektorí mystici uvádzajú aj iné znamenia, za akých sa tieto duše z očistca zjavujú. Väčšinou sú to duše, na ktoré sa akosi rýchlo, prirýchlo zabudlo. Uvádzajú napríklad vzdychanie, nárek, vzlykanie, všelijaké hlasy alebo zvuky, klopkanie. Inokedy navonok nič nevidno ani nepočuť, len nás veľmi pomaličky, akosi odrazu premôže žiaľ a smutná nálada – pociťujeme veľmi hlboké, tajomné poryvy vo svojom vnútri, ako keby sa nás dotkla duša, ktorej to Boh dovolil, aby sa nám pripomenula a podnietila nás k modlitbe na jej úmysel.

Tento úryvok pochádza z knihy Stretnutia s dušami z očistca, ktorú si môžete zakúpiť na Zachej.sk.