V júlovom zjavení dostali tri maličké deti z Fatimy víziu pekelného ohňa a jeho existencia bola potvrdená 13. októbra veľkým verejným zázrakom.

Napriek tomu sa z kazateľníc hovorí málo o pekle. Z tohto dôvodu sa nám ponúka špeciálny zásah z neba, podobne ako vo Fatime, ktorým by sa mala nevyhnutne obnoviť táto vážna doktrína a dať jej dôležité miesto v kresťanskej dogme. Je dobre si uvedomiť, že peklo, o ktorom sa tu hovorí, je peklo, ktoré má významné miesto v katolíckom učení. Ide o peklo opísané naživo Kristom, peklo videné 13. júla 1917 fatimskými deťmi vo svojej živej hrôze. Mená osôb a miest v tomto príbehu sú pozmenené kvôli jeho povahe a faktu jeho nedávneho pôvodu.

Clara a Annette, obidve slobodné katolíčky pracovali spolu na začiatku dvadsiatych rokov v istej obchodnej spoločnosti v Nemecku. Hoci nikdy neboli veľmi blízke priateľky, zdieľali zdvorilý vzájomný rešpekt, ktorý ich doviedol k výmene názorov a nakoniec k vzájomnej dôvere. Clara sa priznávala otvorene k svojej viere a cítila, že je jej povinnosťou poučiť a napomenúť Annette, keďže tá sa v náboženských záležitostiach javila ako príliš plytká alebo povrchná.
Po určitom čase sa Annette vydala a opustila firmu. Písal sa rok 1937. Clara strávila jeseň toho roku na dovolenke pri jazere Garda. Asi v polovici septembra dostala list od svojej matky, v ktorom bolo napísané: „Annette … je mŕtva. Bola obeťou autonehody a včera ju pochovali vo Wald-Friedhofe.“

Clara bola vystrašená, pretože vedela, že jej priateľka nebola veľmi nábožná. Bola pripravená predstúpiť pred Boha? Náhla smrť? Čo sa jej stalo? Nasledujúci deň sa zúčastnila svätej omše, prijala sväté prijímanie a vrúcne sa modlila za svoju priateľku. Nasledujúcu noc desať minút po polnoci dostala víziu:

Clara, nemodli sa za mňa! Som v pekle. Ak ti to aj rozpoviem a budem rozprávať dlhší čas, nemysli si, že je to kvôli nášmu priateľstvu. My tu nikoho nemilujeme. Robím to pod nátlakom. V skutočnosti by som bola rada, kebyže ťa môžem vidieť v tom stave, v akom ja musím zostať naveky.

Možno ťa to rozčúli, ale my tu všetci tak zmýšľame. Naše vôle sú zatvrdené zlom – v tom, čo ty nazývaš zlo. Aj keď robíme niečo ‘dobré’, ako ja teraz, keď ti otváram oči o pekle, nie je to kvôli dobrému úmyslu. Pamätáš si ešte na naše prvé stretnutie pred štyrmi rokmi v …? Mala si vtedy 23 rokov a bola si tam už pol roka. Ja som bola začiatočníčka a dávala si mi užitočné rady. Vtedy som zvelebovala tvoju lásku k blížnemu. Smiešne! Tvoja pomoc bola len koketovaním, tu neakceptujeme žiadne dobro – u nikoho.

Pamätáš si, čo som ti povedala o svojej mladosti? Teraz som bolestne nútená vypĺňať niektoré jej trhliny. Podľa plánu mojich rodičov som nemala existovať. Bola som počatá iba nešťastím. Moje dve sestry mali 14 a 15 rokov, keď som sa narodila. Kiež by som nikdy nebola existovala! Kiež by som sa teraz mohla zabiť a ujsť z týchto múk! Žiadnej radosti sa nevyrovná ten pocit, s ktorým by som mohla opustiť svoju súčasnú existenciu. Ale musím naďalej existovať tak, ako som sa rozhodla – ako zatratený človek.
Keď otec a matka, stále mladí, opustili vidiek a šli do mesta, stratili kontakt s cirkvou a zdržiavali sa v spoločnosti bezbožných ľudí. Stretávali sa pri tanci a po roku a pol priateľstva sa ‘museli’ zosobášiť. Moja mama chodievala niekoľkokrát do roka na nedeľnú omšu. Ale nikdy ma neučila sa modliť. Namiesto toho bola naplno zaujatá každodennými starosťami o život, hoci naša situácia nebola až taká zlá. To, čo mám na mysli, je modlitba, omša, náboženské učenie, svätená voda, kostol – k tomu všetkému cítim silný odpor. To všetko nenávidím, pretože nenávidím tých, ktorí chodievajú do kostola a všeobecne každú ľudskú bytosť a všetko.

Z veľkého množstva vecí, ktoré tu prežívame, sú to hlavne muky. Každé poznanie prijaté v hodine smrti, každá spomienka na veci, ktoré sme prežili alebo sú nám známe, je pre nás ako prenikavý plameň. V každej spomienke, dobrej či zlej, vidíme cestu – milosť, ktorou sme pohŕdli alebo ju odignorovali. Ó, aké prežívam muky! Nejeme, nespíme, nechodíme. Pripútaní počujúc škrípanie zubov sa pozeráme na náš zničený život, nenávisť a utrpenie. Počuješ? Namiesto vody tu pijeme nenávisť. A hlavne nenávidíme Boha. Len s neochotou teraz hovorím, aby si ma pochopila.

Požehnaní v nebi musia milovať Boha, pretože Ho vidia bez závoja v celej jeho oslnivej kráse. Prežívajú nepopísateľnú blaženosť. Vieme o tom a toto poznanie nás vovádza do zúrivosti. Ľudia na zemi, ktorí poznajú Boha od prírody a zo zjavenia – tí veriaci (a to hovorím škrípajúc zubami), ktorí premýšľajú o Kristovi na kríži s rukami roztiahnutými, končia tak, že si ho zamilujú. Ale ten, ku komu sa Boh priblížil len v poslednom boji ako ten, čo tresce alebo ako mstiteľ, pretože bol Ním odmietnutý – taký človek nemôže nič iné len Ho nenávidieť všetkou silou svojej zlej vôle.

Zomreli sme s úmyselným odhodlaním byť oddelení od Boha. Teraz už chápeš, prečo peklo trvá večne. Pretože naša vôľa bola nasmerovaná do večnosti v okamihu smrti. Urobili sme našu konečnú voľbu, naša tvrdohlavosť nás nikdy neopustí.
Pod nátlakom ti ešte musím povedať, že Boh je milosrdný aj voči nám. Schvaľujem veľa vecí proti svojej vôli a musím udusiť prúd urážok, ktoré by som chcela najradšej vyvracať. Boh bol k nám milosrdný tým, že nám nedovolil na zemi naplno prejaviť naše zlé úmysly, Inak by sme robili ešte viac zle. A to by zvýšilo naše chyby a bolesti. Každý krok, ktorým by sme sa priblížili k Bohu, by nám spôsobil väčšiu bolesť ako ten, ktorým by sme sa približovali k rozpálenej peci.
Bála si sa, keď som raz počas prechádzky povedala, že mi môj otec niekoľko dní pred prvým prijímaním povedal: “Moja malá Annette, dôležitou vecou sú tvoje krásne biele šaty, všetko ostatné je len tváriť sa, že veríš.” Takmer som sa hanbila kvôli tomu, aká si bola tým znepokojená. Teraz sa tomu pohŕdavo vysmievam.

Dôležité je, že sme nemohli prijať prijímanie až do veku 12 rokov. V tom čase som bola pohltená už svetskými zábavami a zistila som, že je ľahké vzdať sa náboženstva. Preto som svojmu prvému svätému prijímaniu neprikladala veľký význam. Cítime zlosť, keď vidíme, že mnohé deti idú na prijímanie vo svojich siedmich rokoch. Robíme všetko, čo je v našich silách, aby ľudia verili, že deti v tomto veku nemajú dostatočné vedomosti a musia najprv spáchať nejaké smrteľné hriechy. Tá biela škvrnka nám nenarobí toľko škody, ako keď dary prijaté v krste – viera, nádej a láska – stále žijú v ich srdciach. Och, tieto hrozné veci.

Marta K. a ty ste ma naviedli vstúpiť do Asociácie mladých dám. Zabávali sme sa pri hrách a ako iste vieš, okamžite som sa angažovala. Mala som rada pikniky a páčilo sa mi, že som sa z času na čas musela vyspovedať a pristúpiť k prijímaniu. Raz si ma varovala: “Anna, ak sa nebudeš modliť, pôjdeš do záhuby”. Skutočne som sa modlila veľmi málo a keď aj, bolo to s nechuťou. Vtedy si mala skutočne pravdu. Všetci, ktorí horia v pekle, sa nemodlili vôbec alebo sa nemodlili dosť. Modlitba je prvým krokom smerom k Bohu. A to je rozhodujúci krok. Najmä modlitba k nej, ktorá je Kristovou Matkou a ktorej meno nikdy nehovoríme nahlas. Oddanosť k nej chráni od diabla nespočetné množstvo duší.

Budem pokračovať vo svojom príbehu strávená zlosťou. Len preto, že musím. Modliť sa je najjednoduchšia vec, ktorú človek dokáže robiť na zemi. A Boh presne zviazal spásu každého z nich s túto veľmi jednoduchou vecou. Pre toho, kto sa modlí s vytrvalosťou k Bohu, vydáva postupne zo seba toľko svetla a toľko sily, že aj ten najhorší hriešnik sa nakoniec vráti k spáse.

Počas posledných rokov môjho života som sa už viac nemodlila, takže mi tie milosti chýbali. Bez nich nemôže byť nikto spasený. My tu už neprijímame milosti. A keby sme ich aj prijímali, cynicky by sme ich odmietli. Všetky zmeny v pozemskej existencii končia druhým životom. Roky som žila vzdialená od Boha a v poslednom volaní milostí som sa rozhodla ísť proti Bohu. Nikdy som neverila, že by mal diabol nejaký vplyv. A teraz tvrdím, že práve on má silný vplyv na osoby, ktoré sú v stave, v ktorom som sama bola. Len mnoho modlitieb od iných alebo mojich spojených s obeťami a pokániami, ma mohli vytrhnúť z jeho pazúrov, hoc aj kúsok po kúsku. Ak existuje len málo navonok posadnutých duší, potom je veľmi veľa vnútorne posadnutých. Diabol nemôže ukradnúť slobodnú vôľu tým, ktorí sa poddali jeho vplyvu. Boh však v ich vlastnom treste dovolí diablovi, aby sa do nich uhniezdil.

Aj ja nenávidím diabla. A napriek tomu sa teším, že sa vás snaží všetkých zničiť, on i jeho vyslanci, čo padli s ním na začiatku časov. Sú ich milióny. Potulujú sa po zemi. Chodia v hustých rojoch múch a ani si to nevšímate. Nám nie je umožnené, aby sme vás pokúšali, len týmto padlým duchom. Ale čo jeden neurobí pre nenávisť?

Hlboko som sa búrila proti Bohu. Nerozumela si tomu, myslela si si, že som stále katolíčka. V skutočnosti som chcela byť niekto. Aj som platila cirkevné poplatky. Možno, že tvoje odpovede boli niekedy správne. No vtedy na mňa neurobili žiadny dojem, pretože v mojich očiach si nesmela mať pravdu. Naše odlúčenie kvôli môjmu manželstvu nemalo pre mňa teda žiaden význam, pretože som mala falošný vzťah k tebe.
Aj môj manžel v tomto ohľade zmýšľal podobne. Náš manželský život sme vo všeobecnosti strávili vo veľkej harmónii. Vo všetkom sme sa zhodli. Dokonca aj v názore, že sme nechceli prijať bremeno detí. V skutočnosti chcel mať manžel iba jedno, no nakoniec sa mi ho podarilo odradiť aj od tejto túžby. Šaty, luxusný nábytok, zábava, pikniky, výlety autom a podobné veci boli pre mňa dôležitejšie. Bol to rok naplnený radosťou na zemi, v ktorom som prešla z manželstva k náhlej smrti – samozrejme vnútornej, lebo som nikdy nebola šťastná, aj keď navonok som vyzerala byť v pohode.

Nečakane som získala dedičstvo po svojej tete Lotte. Manželovi sa podarilo postúpiť v práci, a tak sme mohli atraktívnym spôsobom prerobiť náš nový domov. Náboženstvo nám nesvietilo žiadnym svetlom, iba niekde z diaľky – bledo, slabo a neisto.
Dávala som voľnú cestu svojmu chorému humoru o niektorých stredovekých vyobrazeniach pekla na cintorínoch alebo hocikde inde. Myslela som si, že diabol praží duše v načerveno horiacom uhlí, zatiaľ čo jeho spoločníci s dlhými chvostami mu prinášajú nové obete. Jeden sa možno mýli pri zobrazovaní pekla, ale v tomto ohľade sa nikdy nepreháňa. Hovorím ti: oheň, o ktorom hovorí Biblia, neznamená trápenie svedomia. Oheň je oheň! To, čo povedal: “Odíďte odo mňa, zlorečení, do večného ohňa, ktorý je pripravený diablovi a jeho anjelom!“, treba chápať doslovne. Doslovne! Iste – spýtaš sa: ako sa môže duch dotknúť ohňa materiálne? Ako môže tvoja duša trpieť na zemi, keď vložíš prst do plameňa? V skutočnosti duša nehorí, ale to umučenie, čo každý jeden cíti…!!!

Naše najväčšie umučenie spočíva v poznaní, že už nikdy nebudeme vidieť Boha. Ako nás môže tak veľmi mučiť? Len preto, že na zemi sme boli ľahostajní? Kým nôž leží na stole, nič sa ti nedeje. Vidíš, aký je ostrý, ale necítiš ho. Ale zabodni nôž do tela a začneš kričať od bolesti. Teraz cítime stratu Boha, zatratení katolíci trpia viac ako tí, ktorí vyznávali iné náboženstvá, pretože opovrhovali tými milosťami a obrovským svetlom. Ten, čo pozná viac , trpí krutejšími bolesťami ako ten, ktorý poznal menej. Ten, kto zhrešil zo zloby, trpí intenzívnejšie než ten, kto zhrešil zo slabosti. Ale nikto netrpí viac, než si zaslúži. Keby to nebola pravda, mala by som motív k nenávisti!

A takto som zomrela. Pred týždňom – hovorím to z tvojho pohľadu – pretože podľa bolesti môžem veľmi dobre povedať, že je to už desať rokov, čo trpím pekelným ohňom – pred týždňom sme môj manžel a ja šli na piknik. Bolo to v nedeľu. Bol to môj posledný deň. Ten deň bol úžasný, cítila som sa veľmi dobre. Avšak tá radosť, ktorá nič dobré neveštila a ktorú som po celý ten deň pociťovala, ma dobehla. Keď sme sa vracali, manžela počas jazdy v plnej rýchlosti osvietilo slnko a on stratil kontrolu nad autom.

Slovo Ježiš, ktoré často používajú niektorí ľudia v nemeckom jazyku, mi s chvením vykĺzlo z úst. Nie ako modlitba, ale ako výkrik. Potom som stratila vedomie. Podivné je, že to ráno mi na um prišla nevysvetliteľným spôsobom táto myšlienka: „Ešte raz by si mohla ísť na omšu.“ Zdalo sa mi to ako posledná výzva lásky.

Moje jasné a rázne “NIE” odrezalo ten prameň myšlienok. Už vieš, čo sa stalo po mojej smrti. Všetko o manželovi a mojej matke ako aj to, čo sa dialo s mojou mŕtvolou počas môjho pohrebu, sú mi známe z nejakého prirodzeného vedomia. Čo sa deje na Zemi, poznávame len veľmi nejasne, ale vieme, čo sa nás dotýka. Vidím tiež, kde žiješ.

Zrazu v okamihu môjho prechodu som sa prebudila z temnoty. Videla som samú seba zaplavenú oslnivým svetlom. Bolo to na tom istom mieste, kde ležalo moje mŕtve telo. Bolo to ako divadlo, keď sa náhle rozsvietia svetlá, odhrnie sa opona a zjaví sa nečakaná scéna, neskutočne osvetlená scéna. Moja duša sa mi ukázala ako v zrkadle, videla som všetky milosti, ktorými som pohŕdala od svojej mladosti až do posledného NIE povedaného Bohu. Cítila som sa ako vrah, ktorému ukazujú jeho mŕtvu obeť počas procesu na súde. Mala by som kajať? Nikdy! Mala by som sa hanbiť? Nikdy!

No nemohla som stáť pred očami Boha, ktorého som odmietla. Pre mňa existovala v tom momente len jedna vec: útek! Tak ako Kain utiekol od mŕtveho Ábelovho tela, tak aj moja duša chvátala od toho hrozného pohľadu. Toto bol môj osobný súd, kde neviditeľný sudca povedal: ‘Preč odo mňa!’ Moja duša potom padla hlavou do miesta večného mučenia ako žltý sírový tieň.

zdroj: olrl.org

Tip na knihu: Tajomstvá posledných časov, Štyri posledné veci, Kto zomrie, uvidí. Knihy si môžete zakúpiť na stránke Zachej.sk.