Španielsky vyslanec F. Zea sa v auguste 1920 zdržal dlhší čas v Limpias a v časopise El Diario Montañez uverejnil správu o zázrakoch, ktoré tam uvidel.

„V auguste 1920 som kostolík v Limpias navštívil sedemkrát. Zakaždým som s veľkým záujmom pozoroval kríž z umeleckej stránky. Štyrikrát som nevidel nič zvláštne. Keď som 14. augusta stál v presbytériu na pravej strane, videl som, že Kristus počas asi dvadsiatich minút päťkrát pohol očami. Pri štvrtom pohnutí som videl, že má oči plné sĺz. Zrazu som bol veľmi hlboko dojatý. Oči sa mi zakalili a niekoľko minút som nevidel. Žiadna z prítomných nábožných žien však nič nevidela. Iba my traja mladíci, ktorí sme vôbec nepokľakli, sme pozorovali tieto zmeny.

19. augusta po šiestej hodine som spolu s asi päťdesiatimi ľuďmi videl, ako umierajúci Spasiteľ pohybuje očami. Mierne, potom zvláštnym neopísateľným pohľadom, nato energicky okolo seba a hore, pred seba alebo na našu stranu. Stáli sme veľmi blízko. Elektrické svetlo nesvietilo, lebo slnečné lúče dokonale ožarovali svätú tvár. To, čo sa v tej chvíli dialo, bolo veľmi dojemné. Ľudia nahlas prednášali prosby, plakali, vykrikovali a modlili sa, takže ich prítomný kňaz musel upokojovať.“

Svedectvo baróna Beorlogniho z Pamplony: „Od môjho návratu z Limpias už prešiel dlhší čas. Mlčal som o tom všetkom nie preto, že by som sa zdráhal zvestovať celému svetu, čo som videl na vlastné oči, ale preto, že dojmy, ktoré som tam získal, boli také veľké, že moje úbohé pery ich nedokážu vypovedať,“ povedal 28. októbra 1920.

„Videl som Kristov smrteľný zápas na kríži tak zreteľne, že som neváhal zapísať svoje meno do knihy v limpiaskej sakristii. O svojom pobyte v Limpias som napísal len jediný list, a to svojim milovaným rodičom, ktorí ma vychovali v katolíckej viere a naučili ma ctiť si Ukrižovaného.

Pripojil som sa k pútnikom vchádzajúcim do kostola. Bol som taký rozrušený a dojatý, že som nechcel veriť vlastným očiam. Mal som dojem, akoby Ježiš na kríži dýchal a na nás všetkých dobrotivo a ticho pozeral za odmenu viery, ktorá nás k nemu viedla z Navarry.

Keď som sa nejaký čas modlil so sklonenou hlavou, znovu som sa pozrel hore. Nevidel som však nič zvláštne, preto som všetky predošlé zjavy považoval za obyčajný klam. Po večeri, asi o desiatej hodine, som znovu vošiel do kostola. Posadil som sa na najspodnejší stupeň kazateľnice. Zostal som tam dlho, ale nič som nevidel. Uvažoval som a napokon som prišiel k záveru, že taký veľký hriešnik ako ja nie je hoden zázraku.

Pri kázni som pozoroval, ako Ukrižovaný zvoľna otvára a zatvára ústa, až ich necháva v pôvodnej polohe. Oči boli upreté na jedno miesto. Aj vtedy som pochyboval, hoci klam bol vylúčený. Všetko som pripisoval únave očí a silnému elektrickému osvetleniu. Po kázni som chcel priniesť Pánovi obetu, len aby mi dal uzrieť zázrak. Zostal som v kostole celú noc.

Blížila sa druhá hodina ráno, keď som sa veľmi horlivo modlil a zvlášť prosil Pannu Máriu Karmelskú, aby za mňa orodovala. Napokon som videl, ako sa drevené telo mení v žijúce, trpiace. Jasne som videl, ako Spasiteľ zatvára a otvára oči, videl som jeho oko strhané bolesťami, sledoval som jeho dych, zmenu farby tela, až napokon zostalo voskovo žlté, aké mávajú mŕtvoly. To isté pozorovali aj iní páni, stojaci neďaleko mňa. Moja duša však bola naplnená veľkou útechou, oči sa mi zalievali slzami pri spomienke, že mám tiež podiel na tejto scéne z Kalvárie. Škoda, že zázrak netrval dlho. Ukrižovaný zasa nadobudol svoju predošlú podobu.

Trochu som sa upokojil a odobral sa do sakristie, aby som tento zázrak písomne osvedčil. Ráno som znovu šiel do kostola a prijal som sviatostného Krista.

Večer, keď som pred odchodom domov vstúpil do kostola, aby som sa s posvätným krížom rozlúčil, na svoj veľký úžas som znovu videl, že Kristus pohybuje očami i hlavou, otvára a zatvára ústa a potom opäť zaujíma pôvodnú polohu.

Všetko to dosvedčujem k väčšej cti a chvále Božej a k spáse tých, ktorí veria viac ľudskému svedectvu než Božej pravde. Z toho môžu poznať, že tam pôsobia zvláštne, nadprirodzené sily; Boh sa zjavuje týmto tajomným spôsobom, aby naklonil naše srdcia k zbožnosti.

Svedectvá, ktoré som čítal v knihe svedkov v sakristii, nie sú výpovede ľahkoverných, naivných žien, ale väčšinou mužov – učencov. S nimi si dovoľujem tvrdiť, že limpiaské zjavenia sa nedajú vysvetliť prirodzeným spôsobom; zasahuje v nich božská moc. Že niekto vidí zázraky, a iný nie, ťažko objasniť. Kto spôsobil tieto divy? Len Boh, ktorý dal prírode zákony a zase ich môže meniť, ako sa mu páči. Ten, ktorý môže pôsobiť i na naše zmysly, aby sme uznali za pravdu to, čo zjavil.

Musíme pokorne skloniť hlavu a vyznávať, že nebudeme pyšní; všetko pripisovať Bohu, pretože bez jeho pomoci nič nezmôžeme a nie sme ničím ani pri všetkých vedomostiach, ktorými sa možno honosíme.“

Tento úryvok pochádza z knihy Zázračný kríž v mestečku Limpias, ktorú si môžete zakúpiť na Zachej.sk.