„Preto svedomie každého človeka bude ako kniha obsahujúca jeho skutky, nad ktorými bude vynesený súd – podobne, ako keď na ľudskom súde používame záznamy.“ – ST, Doplnok, 87, 1

Bude človek po zmŕtvychvstaní vedieť o všetkých hriechoch, ktoré kedy spáchal?

Odznelo viacero dôvodov, prečo by sme si pri poslednom súde nemali spomenúť na všetky hriechy, ktoré sme spáchali. Jedným z nich je obmedzená kapacita ľudskej pamäte a ďalším, že spomienky na hriech by spôsobili bolesť svätým, ktorí vstanú v láske. Práve pre lásku smútime nad svojimi hriechmi, a v Písme predsa čítame, že Boh nám „zotrie z očí každú slzu“ (Zjv 21, 4). Niektorí tiež argumentujú, že zatratení by našli útechu v spomienke na svoje dobré skutky, čo by umenšilo ich bolesť.

Tomáš začína svoju odpoveď Augustínovými slovami, že „nám príde na pomoc taký druh božskej sily, že si spomenieme na všetky svoje hriechy“. Tak ako sa ľudský súd zakladá na vonkajších dôkazoch, tak sa Boží súd zakladá na svedectve svedomia: „Človek hľadí na výzor, ale Pán hľadí na srdce“ (1 Sam 16, 7). Naše svedomie bude svedčiť o všetkých našich skutkoch, dobrých i zlých, aby tak mohli byť súdené: „Veď sa všetci musíme ukázať pred Kristovou súdnou stolicou, aby každý dostal odplatu za to, čo konal, kým bol v tele, či už dobré a či zlé“ (2 Kor 5, 10). A tiež: „… ukazujú, že majú požiadavky zákona vpísané vo svojich srdciach, čo im dosvedčuje zároveň aj ich svedomie, aj ich myšlienky, ktoré sa navzájom obviňujú alebo i bránia; v deň, keď Boh bude podľa môjho evanjelia skrze Krista Ježiša súdiť, čo je skryté v ľuďoch“ (Rim 2, 15-16). V Knihe zjavenia (20, 12) čítame, že svedomie každého jedného človeka bude ako otvorená kniha: „Videl som mŕtvych, veľkých i malých; stáli pred trónom a otvorili sa knihy. Otvorila sa aj iná kniha, kniha života. A mŕtvi boli súdení z toho, čo bolo zapísané v knihách podľa ich skutkov.“

Ďalej Tomáš pokračuje, že aj keď láska prináša pocit viny a smútok nad hriechom v tomto živote, svätí v nebi budú takí naplnení radosťou, že v nich nebude miesto pre žiaľ. Namiesto toho, aby žialili nad svojimi minulými hriechmi, budú sa radovať z Božieho milosrdenstva, ktoré im odpustilo ich hriechy. Naopak to, že si zatratení budú spomínať na svoje dobré skutky, neumenší ich bolesť, ale ju ešte zväčší, lebo si budú pamätať na všetko dobré, o čo prišli. Ako povedal Boethius: „Najväčšie nešťastie je šťastie, ktoré už pominulo.“

Budú zásluhy a viny jedného človeka viditeľné všetkým ľuďom na prvý pohľad?

To, že budeme v jedinom okamihu všetci môcť vidieť svoje zásluhy a hriechy, ako aj zásluhy a hriechy iných ľudí, teda že ich spoznáme „na prvý pohľad“, sa nám môže zdať vzhľadom na obmedzenia ľudského rozumu takmer neuveriteľné. Keď Aristoteles správne povedal, že „my nedokážeme pochopiť viacero vecí naraz“, prečo by sme mali pripustiť, že bude možné takéto okamžité poznanie? Tomáš opäť odpovedá citátom, tentoraz z Jóba (8, 22): „Tvojich nenávistníkov pokryje hanba“ a príslušnou glosou: „Len čo uvidia Sudcu, pred očami sa im zjavia všetky ich zlé skutky.“ Pripája aj Augustínovu úvahu, že keďže reálna, materiálna kniha, ktorá by obsahovala skutky všetkých ľudí, by bola nesmierne veľká a čas potrebný na to, aby sa prehodnotili zásluhy a viny každého jednotlivca, nepredstaviteľný, musíme usúdiť, že „každý ich uvidí všetky naraz“.

Ohľadom tejto veci Tomáš spomína dva názory. Podľa niektorých v tom istom čase každý uvidí okrem svojich vlastných zásluh a vín aj zásluhy a viny všetkých ostatných. Hoci niečo také ďaleko presahuje prirodzené schopnosti ľudského rozumu, možno tomu veriť, pretože blažení uvidia naraz všetky veci v samotnom Slove.

To sa však nebude týkať zatratených, pretože ich rozum nebude pozdvihnutý k videniu Boha a všetkého ostatného v ňom. Preto niektorí hovoria, že hriešnici budú v jednom okamihu vidieť všetky svoje hriechy a hriechy druhých vo všeobecnosti alebo „podľa druhu“, no nebudú ich v tom istom okamihu vidieť konkrétne u každého jedného človeka. Augustín však napriek tomu tvrdí, že „ich budú vnímať jedným pohľadom mysle“, no „to, čo sa pozná len druhovo, sa nepočíta“. Tomáš navrhuje prostrednú cestu: zatratení nebudú v jedinom okamihu poznať každý jeden hriech, no s pomocou Božej moci ich spoznajú vo veľmi krátkom čase“. Táto myšlienka súhlasí aj s Augustínovým vyjadrením, že [jednotlivé hriechy] „budú rozpoznané so zázračnou rýchlosťou“.

Tento úryvok pochádza z knihy Štyri posledné veci, ktorú si môžete kúpiť na Zachej.sk.