Narodil sa v roku 261 v Egypte a už ako malého chlapca ho nezaujímali zábavy a hry druhých detí, ale uzavretý v sebe si zamiloval rozjímanie a modlitbu. Keď trocha podrástol, bol v jednom kostole, kde počul katechézu na Kristove slová: „Ak chceš byť dokonalý, choď, predaj, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi.“ (Mt 19, 21) Sv. Anton si tieto slová tak zobral do hlavy, že sa ich rozhodol do bodky vyplniť. Preto len čo vyšiel z kostola, celý svoj majetok zdedený po rodičoch rozdelil na dve rovnaké časti, z ktorých jednu nechal sestre a druhú rozdelil chudobným s pevným úmyslom v dobrovoľnej chudobe slúžiť Kristovi. Potom odišiel do púšte horného Egypta a zveril sa vedeniu jedného svätého starca, ktorý tam sám žil v samote. Keď sa pripravil na pustovnícky život, opustil svojho učiteľa, žil osamote v jaskyni a cvičil sa vo všetkých cnostiach kajúcnikov. Osobitne sa zasväcoval modlitbe a zriekaniu sa seba samého. V modlitbách strávil často celé hodiny, a to nielen vo dne, ale aj v noci, a neraz iní pustovníci videli, ako sa pri západe slnka začal modliť a v tomto stave vydržal až do východu slnka. A ten čas strávený v modlitbách sa neraz zdal taký krátky, že nariekal na slnko, že skoro vyšlo a prerušilo jeho modlitbu.
Nikdy sa nesťažoval na chlad zimy, ani na horúčosť slnka, ani jedno, ani druhé ho nemohli pohnúť k skráteniu modlitby. Každú nepohodu znášal radostne a s ochotou, lebo ich považoval za najlepšiu príležitosť posilňovať svoju moc nad telom a umŕtvovať ho. Dlho nikto nepoznal miesto jeho prebývania, okrem jeho priateľa z mladosti, ktorý mu z času na čas prinášal skromný pokrm, ktorý sa skladal z chleba, vody a soli. No aj z toho jedol Anton trocha až večer a časom nejedol niekoľko dní. Lôžkom mu bola zem a odevom drsná halena. S duchovnými cvičeniami spájal manuálnu prácu pamätajúc na apoštolský predpis: „Kto nechce pracovať, nech ani neje.“ (2 Sol 3, 10 ) To, čo týmto spôsobom urobil, priateľ sv. Antona odnášal na trh do mesta, tam to predával a kupoval za to neveľa živnosti, čo z toho zvýšilo, rozdával chudobným.
Hoci sv. Anton viedol taký prísny život, predsa na neho útočili rôzne pokušenia, trápili ho pochybnosti o spôsobe života, ktorý si vybral, vznikali v ňom myšlienky pýchy a silno sa prebúdzali aj pokušenia tela. No Svätý pritom neupadal na duchu a týchto nepriateľov od seba odháňal myšlienkami na Boha, na večnosť, na smrť a na peklo. Silu pokušení vždy premáhal silou ducha. Prvé, čím sa ráno zaoberal, bola prosba k Bohu o pomoc, aby ho cez deň posilňoval. „Pán žije!“, volal s prorokom Eliášom: „A ja stojím pred jeho tvárou.“ No zlý duch, ktorému sa nepáčila Antonova preveľká horlivosť a zbožnosť, neostával iba pri pokušeniach jeho vôle, ale podľa svedectva sv. Atanáza, trápil ho i skutkami a násilím. Ako Pán Boh pre výchovu a osvietenie Jóba dovolil nepriateľovi ľudstva navštíviť ho strašnou chorobou, tak dopustil, že sv. Anton bol jednej noci zbitý satanom. Našli ho ležať polomŕtveho na zemi a zaniesli ho do najbližšej dediny, aby sa mu tam zahojili rany na jeho tele. No sotva sa po svojom uzdravení vrátil do jaskyne, zlí duchovia začali na neho opäť útočiť, v podobe rozličných zvierat vyliezali spod zeme a zúrivo na neho útočili. Anton sa proti nim ozbrojil znakom svätého kríža hovoriac: „Ak máte moc od Pána Boha, tak na mňa útočte a robte so mnou, čo len chcete. Ale ak nemáte, tak odo mňa odstúpte, lebo mi nič nemôžete urobiť.“ Keď sa Anton tak odvážne boril so zlými duchmi, znenazdania sa pred neho postavil Ježiš Kristus a on, keď ho uzrel, zvolal: „Ó, Pane, kde si bol doteraz?! Prečo si ma opustil?!“ Spasiteľ mu odpovedal: „Bol som pri tebe a bol som svedkom tvojho boja a nikdy som ťa neopustil. Buď pokojný, lebo odteraz ti peklo nemôže urobiť žiadne ťažkosti.“ Anton vstal, pomodlil sa a cítil sa silnejší, než bol pred útokmi zlých duchov. Toto sa udialo, keď mal sv. Anton 35 rokov a už 15. rok sa nachádzal na púšti.
Jaskyňa, v ktorej sv. Anton prebýval doteraz, nebola ďaleko od jeho rodného mesta. No rozhodol sa odísť ďalej do púšte. Preto sa preplavil cez rieku Níl, dostal sa na vrchol jednej hory, kde sa zdržiaval v rozvalinách akéhosi starého zámku. 20 rokov žil na tom mieste, nikoho nevidel, okrem svojho priateľa, ktorý mu aj tu prinášal chlieb. No ako skrývajúca sa hviezda nemôže byť neviditeľná uprostred noci, tak sa nemohli navždy ukrývať cnosti sv. Antona. Mnoho mládencov, ktorí túžili po spáse, sa zhromaždilo okolo neho s rozhodnutím zachovávať pod jeho vedením zákony kresťanstva, nasledovať Spasiteľa na jeho tŕnistej ceste a napĺňať evanjeliové rady. Preto kvôli nim opustil horu i rozvaliny a založil prvý kláštor, ktorý sa podľa svojej polohy nad riekou Níl nazýval „Faium“, to jest „Nad riekou“. Jednako to nebola jedna veľká budova, ale ako u vojska stáli oproti sebe kélie, volané lavry. Ich obyvatelia sa schádzali na spoločné modlitby a na veľmi jednoduchý obed. Zvyšný čas sa zaoberali manuálnou prácou a zbožnými rozjímaniami. Napomínania a predpisy, ktoré sv. Anton dával svojim žiakom, boli úplne jednoduché, no založené na dôkladnom poznaní ľudí a na skutočne kresťanskom duchu, preto slúžili ako predloha všetkým neskorším mníšskym ústavom. Počet jeho žiakov sa tak zväčšoval, že po 10 rokoch bola celá Thébska púšť obývaná mníchmi a Anton bol prinútený zakladať jeden kláštor za druhým. Sv. Anton nám zachoval predpisy zostavené pre tieto kláštory. Vyberáme niektoré z nich:
„Pre kresťana nie je nič užitočnejšie, ako si každý deň pomyslieť: Až dnes začínam slúžiť Bohu a dnešný deň je posledný v mojom živote.“
„Čistý život a živá viera v Božiu prítomnosť sú najlepšími prostriedkami, aby sa k tebe nepriblížil satan.“
„Proti nedbalosti o spásu nie je lepší prostriedok, ako myšlienka, že život je krátky a jeho koniec neistý.“
„Pokušenia ľahko premôžeme, ak nedôverujeme svojim silám, ale dúfame v Pána Boha.“
„Kvôli budúcnosti sa veľa trápiť nemusíme, ale treba sa spoľahnúť na Božiu prozreteľnosť.“
„Buďte obozretní voči pokušeniam a odvážne sa protivte útokom diabla. Ten nepriateľ je veľmi slabý, ak ho vieme odzbrojiť. Bojí sa pôstu, modlitby, pokory a dobrých skutkov. Jednoduchý a k svojmu cieľu smerujúci život, silná viera v Boha sú silné zbrane proti diablovi.“
„Čo mám robiť, aby som sa páčil Bohu?“, pýtal sa ktosi Antona. On odpovedal: „Kam len ideš, maj pred očami Boha. Čo len robíš, opýtaj sa Svätého písma. Ak začneš nejaké dobré dielo, neprestávaj, kým ho neskončíš. Ak takto urobíš, budeš sa páčiť Bohu.“ Jeden pustovník sa opýtal Svätého, čo má robiť, aby dosiahol odpustenie hriechov. On mu odpovedal, že ich musí oplakávať a vzdychať nad nimi, aby sily pokánia nás zbavili zlého a povzbudili k dobrému, lebo vidíme, že žalmy sú plné takých vzdychov, a že kráľ Ezechiáš pre svoje vzdychy a slzy bol uzdravený a okrem toho dostal víťazstvo nad nepriateľom. (4 Kr 20 ,1n ) Aj sv. apoštol Peter za slzy dostal odpustenie trojnásobného svojho zapretia (Mt 26, 69-75) a Mária, ktorá plakala pri nohách Ježiša Krista, sa stala hodnou počuť z jeho prečistých úst, že si vybrala najlepší podiel. (Lk 10, 38-42)
Nakoniec zvykol hovorievať: „Vždy žite v bázni Božej a pamätajte, že Pán život dáva i berie, nemilujte svet a nemilujte nič, čo je len zo sveta. Zrieknite sa tohto života, aby ste žili iba pre Boha. Nikdy nezabúdajte na to, čo ste sľúbili Bohu, lebo on raz požiada od Vás odpoveď. Znášajte trpezlivo hlad, smäd, nahotu. Majte súcit, modlite sa, plačte, vzdychajte, buďte pokorní vo vašich srdciach. Neprestajne sa zamýšľajte nad sebou, či ste hodní Boha. Pohŕdajte telom a umŕtvujte ho, aby ste zachránili svoje duše.“
Čo sv. Anton učil, to sa staral aj na svojom živote dôkladne ukázať. Všetci v ňom videli príklad cností a Pán Boh mu udelil rozličné dary svojej milosti, aby ho pred svetom vyznamenal. Udelil mu moc nad zlými duchmi, poznanie budúcich vecí, silu uzdravovať chorých. Pritom jeho skromnosť bola tak veľká, že utekal aj pred tieňom chvály. Iných, kvôli ich cnostiam, si ctil, seba samého považoval za nič. Keď navštívil pustovníka sv. Pavla, myslel si, že si nezaslúži ani meno mnícha. Jeho žiaci, ktorí sa pomaly tak rozšírili, že sa rátali na tisíce, mali v ňom milovaného otca, ktorý sa radou, pomocou a útechou ponáhľal ku každému a pri veľkej prísnosti na seba samého, chyby a pomýlenia iných so všetkou láskavosťou súdil a karhal. Tak raz jeho žiaci spomedzi seba vylúčili svojho spolubrata za akýsi priestupok. No Anton ho prijal naspäť a učeníkom povedal: „Loď bola v nebezpečenstve, stratila svoj náklad a s námahou sa dostala k brehu. A vy ju chcete opäť utopiť v mori?!“
So svojimi rôznymi prosbami k nemu prichádzali aj svetskí ľudia. Biskupi, dokonca cisár Konštantín a jeho synovia mu posielali svoje listy plné priazne a prosili ho o odpoveď. On ju cisárovi dlho nechcel dať, a keď bol k tomu pohnutý príhovorom svojich spolubratov, vo svojom liste napomínal cisára, aby dbal o spravodlivosť pre všetkých, aby pamätal na chudobných, pamätal na strašný súd a myslel na to, že Kristus sám je pravým a večným Kráľom. Mníchom, ktorí sa divili, že mu píše až sám cisár, sv. Anton hovoril: „Nedivte sa, že mi písal cisár, lebo aj cisár je človek. Ale radšej žasnite, že Pán Boh dal svoj zákon ľuďom a prehovoril k nám skrze svojho Syna.“
Hoci sv. Anton žil vzdialený od sveta, predsa ho zaujímal osud Kristovej cirkvi rozšírenej po celom svete. Keď cisár Maximián začal krvavé prenasledovanie kresťanov žijúcich v Egypte, Anton odišiel do Alexandrie, no nie s tým úmyslom, aby sa vydal do rúk pohanských sudcov, ale aby kresťanom, ktorí sa za svoju vieru nachádzali v temniciach a podzemných kobkách posilnil ducha, dal trpezlivosť a vytrvalosť v mukách. Keď prenasledovanie utíchlo, sv. Anton sa opäť vzdialil, ale teraz odišiel ešte ďalej do púšte, iba deň cesty od serveného mora a ukrýval sa na hore Kolcin, ktorá sa teraz volá Antonovou horou. Tá hora, podľa svedectva sv. Hieronyma, bola taká veľká a strmá, že bez strachu nebolo možné na ňu ani pozrieť. Pri nohách tejto hory žil Anton v tak malej jaskyni, že sa v nej človek sotva mohol natiahnuť. Dve podobné jaskyne mal aj na vrchu hory, do ktorých sa bolo možné dostať iba veľmi ťažko po úzkej cestičke. Tu Anton viedol svoj život a živil sa zo skalnatej pôdy, ktorú sám s preveľkou námahou obrábal. Ak predtým bol vystavený pokušeniam a trápeniam zlých duchov, tak teraz bol uznaný za hodného Božích zjavení a odhalení. Keď ho na tom mieste po dlhom hľadaní našli jeho žiaci, nedovolil im, aby sa aj oni ubytovali na tej hore. Preto si v akejsi vzdialenosti od tej hory postavili kláštor Pispiri. Za krátky čas tu bolo také množstvo mníchov, ako aj v pustovniach na druhej strane Nílu. Po smrti sv. Antona sa tu nachádzalo okolo 5000 mníchov, z ktorých jedna časť žila na hore sv. Antona v jaskyniach vyhĺbených do skaly.
Sv. Anton navedený nahováraním svojich bratov na nejaký čas opustil horu, aby ešte raz navštívil bratov a domy, ktoré kedysi založil. Do kláštora Pispiri, pretože ležal bližšie, prichádzal častejšie. Svojim ďalej žijúcim bratom, ak si to vyžadovali duchovné potreby, písal listy. V nich bolo možné vidieť spôsob, akým poúčali apoštoli. Vtedy sv. Anton druhýkrát prišiel do Alexandrie, kde sa veľmi vzmáhala náuka nečestného Ária.Pohli ho k tomu prosby sv. Atanáza a iných biskupov. Skrze neho sa veľa pobalamutených vrátilo na pravú cestu. Skutočne, pohania sa s úctou tlačili, aby videli tohto zázračného muža, počuli ho, dotkli sa jeho odevu a skrze to veľa z nich prijalo Kristovu vieru. Keď presvedčil o pravej cirkvi a svoje slovo potvrdil preveľkými zázrakmi, vrátil sa naspäť do svojej samoty. Sv. Atanáz ho chcel v Alexandrii zdržať na ešte dlhší čas, no on na jeho prosby odpovedal: „Mních je taký ako ryba. Ryba hynie hneď, keď opustí vodu. Tak mních, keď opustí samotu.“
Spomenutie si ešte zaslúži, ako sv. Anton predpovedal budúci úpadok mníšskeho života. So slzami v očiach hovoril: „Prídu také časy, že mnísi budú stavať veľké domy a budovy po mestách, kde budú žiadať všetky výhody a od svetských ľudí sa ničím viac nebudú odlišovať, jedine iba odevom. Iba jedno ma teší, že v tom všeobecnom rozvrate sa nájdu takí, ktorí zachovajú ducha stavu a svojho povolania, ktorých preto za ich cnosti bude čakať tým väčšia odmena.“
Po svojom návrate z Alexandrie sv. Anton cítil, že sa blíži jeho koniec. Preto zavolal svojich dvoch žiakov, Makara a Atanáza, ktorí u neho žili posledných 15 rokov, a prosil ich, aby ho, keď zomrie, pochovali jednoducho, ako v Starom zákone patriarchov, a jeho hrob nikomu neukazovali. Jeho posledné slová na smrteľnej posteli boli: „Keď príde deň vzkriesenia, vtedy z rúk Krista Pána dostanem svoje telo neporušené. Môj odev podeľte. Biskupovi Atanázovi dajte plášť, na ktorom som zvykol spať. Biskupovi Serapionovi dajte odev a pre seba nechajte halenu. A teraz sa, bratia, rozlúčme, lebo idem k Bohu, ktorého budem prosiť za vás.” 17. januára 366 odovzdal svoju dušu Bohu po prežití 105 rokov. Jeho telo bolo nájdené v roku 561 a teraz sa jeho pozostatky nachádzajú v meste Arles vo Francúzsku v kostole sv. Juliany. Život sv. Antona spísal sv. Atanáz, čím sa veľmi pričinil o rozšírenie a upevnenie mníšskeho života.
Tip na knihu: Duchovný boj púštnych otcov, Súboj svätých a mystikov s démonmi, Buď, kde si. Knihy si môžete zakúpiť na stránke Zachej.sk.
