Mária Valtorta bola kresťanská mystička, ktorá v rokoch 1943 až 1947 (v menšej miere až do roku 1953) dostala milosť vidieť výjavy z evanjelia. Celé  jej monumentálne dielo vyšlo pod názvom L’Evangelo come mi è stato rivelato (Evanjelium, ako mi bolo odhalené).

Posvätné ofícium dalo v roku 1960 toto rozšírené dielo na určitý čas na Zoznam zakázaných kníh, zároveň však malo nespornú podporu v rámci samotnej katolíckej hierarchie vrátane dvoch pápežov. Búrlivá polemika okolo diela sa počas koncilového obdobia rozprúdila aj v Rímskej kúrii. Nepochybne tak prispela k zadefi novaniu jasnej pozície Katolíckej cirkvi voči súkromným zjaveniam.

Mária Valtorta sa narodila v Caserte na severe Neapola 14. marca 1897 a zomrela vo Viarregiu na toskánskom pobreží 12. októbra 1961 vo veku 64 rokov.

Bola jediným dieťaťom Giuseppeho Valtortu, poddôstojníka jazdeckého pluku, ku ktorému prechovávala hlbokú náklonnosť, a učiteľky francúzštiny Isidy Fioravanziovej. Jej matka bola panovačná, hašterivá žena a vyžadovala od svojej dcéry výhradnú pozornosť. Neprijala ani jedného Máriinho nápadníka a dvakrát jej prerušila zásnuby.

Mária Valtorta sa sťahovala na rôzne miesta v Taliansku podľa toho, kde práve pôsobil pluk jej otca. Dňa 17. marca 1920, keď bola vo Florencii na prechádzke so svojou matkou, zaútočil na ňu istý delikvent, syn komunistu a klobučníka. Priskočil k nej zozadu so železnou tyčou, ktorú vytiahol zo stĺpika postele, a kričal: „Preč s bohatými a s armádou!“ Z celej sily ju pritom udrel.

Tri mesiace sa nemohla ani len pohnúť a  ďalšie dva roky sa zotavovala u príbuzných z matkinej strany v Reggiu di Calabria.

V roku 1924 sa už rodina natrvalo usadila vo Viareggiu v  Toskánsku. Tu sa Mária angažovala v  Katolíckej akcii. V roku 1925 sa odovzdala Milosrdnej láske a 1. júla 1931 sa obetovala Pánovi ako zmierna obeta za hriechy ľudstva. Postupne sa jej zdravotný stav zhoršoval a od 1. apríla 1934 zostala natrvalo pripútaná na lôžko. V tomto stave bola celých dvadsaťsedem rokov – až do svojej smrti.

Práve tu, na posteli, zapísala 122 zošitov, takmer 15 000 písaných strán s opismi zjavení, ktoré dostala od Pána od roku 1943 až do roku 1947, v menšom rozsahu až do roku 1953.

Napriek tomu, že bola neprestajne na lôžku a zažívala veľké utrpenie, písala vlastnou rukou a jedným ťahom bez ohľadu na dennú či nočnú hodinu. Nedala sa vyviesť z rovnováhy ani pri občasnom prerušení a vždy zachovala svoj prirodzený štýl. Jediné knihy, o ktoré sa opierala, boli Biblia a Katechizmus Pia X.

Počas tohto obdobia ju duchovne sprevádzal otec Romuald Migliorini z rehole Služobníkov Panny Márie, ktorý neskôr horlivo šíril jej spisy.

Posledné roky jej života boli bolestné. Od roku 1956 sa Mária Valtorta uzavrela do istého druhu psychickej izolácie po tom, ako všetko vrátane vlastnej inteligencie obetovala Bohu. Jej kronikár Emilio Pisani interpretuje túto jej poslednú stravujúcu obetu ako reakciu na odpor, s ktorým sa jej dielo začínalo stretať.

Zomrela 12. októbra 1961 o 10.35. Dvadsať mesiacov predtým zažila, ako sa jej dielo ocitlo na Zozname zakázaných kníh. Podľa Ježišových pokynov malo k jeho vydaniu dôjsť až po jej smrti. Na spôsob duchovného závetu zanechala Mária Valtorta ako spomienku túto vetu: „Prestala som trpieť, ale naďalej budem milovať.“

Dňa 2. júla 1973 boli jej pozostatky prenesené z Viareggia do Florencie, do Kaplnky Santissima Annunziata, sídla rehole Služobníkov Panny Márie.

Kauza jej blahorečenia, podporovaná Služobníkmi Panny Márie z Florencie, sa ešte nezavŕšila. Toskánsky arcibiskup po porade s biskupmi usúdil, že to nie je vhodné „aspoň nateraz“ (almeno pre il momento).

Pri príležitosti päťdesiateho výročia jej smrti 15. októbra 2011 sa vo Florencii slúžila svätá omša, ktorej predsedal čestný apoštolský nuncius Mons. Pier Giacomo De Nicolò.

Tento úryvok pochádza z knihy Mária Valtorta: vizionárka a mystička, ktorú si môžete kúpiť na Zachej.sk.