Boh nám zjavil, že na konci čias príde Kristus súdiť živých i mŕtvych (porov. Zjv 20,11 – 15; 21,5 – 8). Písmo na tento fakt naráža na viacerých miestach. Často to spomínal aj sám Kristus. Katechizmus Katolíckej cirkvi hovorí: „Po prorokoch a po Jánovi Krstiteľovi Ježiš vo svojom kázaní zvestoval súd v posledný deň“ (KKC, 678).
Prelistujme si Jánovo evanjelium, Pavlove listy alebo Knihu zjavenia; všetky sú plné odkazov na súd. V Matúšovom evanjeliunachádzame veľmi stručný, no pritom azda najkompletnejší opis súdu. Práve oň svätý František Saleský opiera svoju meditáciu:
„Až príde Syn človeka vo svojej sláve a s ním všetci anjeli, zasadne na trón svojej slávy. Vtedy sa pred ním zhromaždia všetky národy a on oddelí jedných od druhých, ako pastier oddeľuje ovce od capov. Ovce si postaví sprava a capov zľava. Potom Kráľ povie tým, čo budú po jeho pravici: ,Poďte, požehnaní môjho Otca, zaujmite kráľovstvo, ktoré je pre vás pripravené od stvorenia sveta.‘ Potom povie aj tým, čo budú zľava: ,Odíďte odo mňa, zlorečení, do večného ohňa, ktorý je pripravený diablovi a jeho anjelom!‘ A pôjdu títo do večného trápenia, kým spravodliví do večného života“ (Mt 25,31 – 34. 41. 46).
Podstatu učenia Cirkvi o týchto témach vysvetľujú dva veľmi dôležité úryvky z Katechizmu. Musíme sa na ne pozrieť, skôr než sa pustíme do rozjímania. V prvom z nich Katechizmus o poslednom dni hovorí: „Vtedy vyjde na svetlo správanie každého i tajomstvo sŕdc. Vtedy bude odsúdená zavinená nevera, ktorá si nevážila Bohom ponúkanú milosť. Postoj k blížnemu odhalí, či niekto Božiu milosť a lásku prijal alebo odmietol. V posledný deň Ježiš povie: ,Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili‘ (Mt 25,40)“ (KKC, 678).
Potom hovorí o Kristovi ako o sudcovi živých i mŕtvych: „Kristus je Pán večného života. Ako Vykupiteľovi sveta mu patrí plné právo definitívne súdiť skutky a srdcia ľudí. Toto právo ,získal‘ svojím krížom. Aj Otec ,všetok súd odovzdal Synovi‘ (Jn 5,22). No Syn neprišiel preto, aby súdil, ale aby spasil a dával život, ktorý má v sebe. Každý, kto v tomto živote odmieta milosť, už odsudzuje sám seba, dostane odplatu podľa svojich skutkov a môže sa aj naveky zatratiť, ak odmietne Ducha lásky“ (KKC, 679).
Spravodlivosť je čnosť, vďaka ktorej každému dávame to, čo mu patrí. Ako sme videli v predchádzajúcich úvahách, naše rozhodnutia nie sú neutrálne: prinášajú zásluhy i dôsledky. Kristus nevykonáva súd z hnevu alebo z pomsty, on len dáva každému to, čo mu patrí. Súdi nás podľa našich skutkov alebo nám skôr odovzdáva rozsudok, ktorý je logickým záverom našich rozhodnutí.
A hoci v nás rozoberanie Kristovho súdu môže vyvolávať nepríjemné pocity, musíme tiež pamätať na veľký a nádherný dar, ktorým je poznanie, že Kristus je zároveň spravodlivý aj milosrdný sudca. Božie milosrdenstvo je pre nás trochu tajomné a – vo veľkej nádeji plynúcej z našej viery, no bez akejkoľvek domýšľavosti – doň zverujeme svoj život a duše všetkých zosnulých veriacich. V priebehu našej cesty obrátenia a popritom, ako sa snažíme žiť tak, ako žil Kristus, musíme vždy pevne odolávať pokušeniu prebrať na seba Kristovu úlohu súdiť druhých. Hoci poznáme kategórie dobra a zla, predsa nevidíme do sŕdc druhých ľudí natoľko, aby sme dokázali pochopiť všetky okolnosti vedúce k ich rozhodnutiam. Keď už sme pri téme Božieho milosrdenstva, môžeme si tiež opäť pripomenúť, že Katolícka cirkev nikdy o nikom nevyhlásila, že je v pekle. To my jednoducho nevieme. Vieme však, že peklo je skutočné a v dôsledku našej ľudskej slobody v ňom môžeme reálne skončiť. Táto možnosť tvorí aj základ našej meditácie a dáva nám dôvod na modlitbu za pevnejšie odhodlanie robiť všetko preto, aby sme sa peklu vyhli, a pomáhať v tom aj druhým.
Tento úryvok pochádza z knihy Skroť svoje nepokojné srdce, ktorú si môžete kúpiť na Zachej.sk.
