„Tak moje oko od žiaľu sa skalilo a údy všetky ako tôňu mám.“ (Jób 17, 7)

To, ako smútime, závisí od mnohých faktorov. Keď prežívame veľkú stratu, náš model smútenia sa môže podobať smúteniu, ktoré sme prežívali v minulosti, a môže nabrať na intenzite. Naše povahy, vzťah s osobou, ktorá zomrela, a náš vzťah s Bohom – to všetko v tom zohráva určitú úlohu.

Môžeme smútiť rovnako, ako sme videli smútiť svojich rodičov. Alebo si môžeme nájsť spôsob smútenia, ktorý je úplne odlišný.

Niektorí z nás sa vyrovnávajú so smútkom plačom, iní odrazu zistia, že vôbec nedokážu plakať. Niektorí z nás budú chcieť smútiť radšej osamote, iní dajú svoj smútok otvorene najavo. Niektorí z nás budú hľadať útechu u Boha, kým iným sa bude v tomto období modliť ťažko.

Neexistuje správny alebo nesprávny spôsob smútenia. Je dôležité, aby sme si pamätali, že každá strata – bez ohľadu na to, aká je veľká alebo malá –, potrebuje byť „presmútená“.

Ľahšie to pochopíme, ak si predstavíme, že pri smrti človeka, ktorého sme milovali, sa stane čosi podobné, akoby do nás ktosi injekciou vstrekol veľké množstvo čohosi negatívneho. Toto negatívne môžeme prežívať ako smútok, hnev, osamelosť, napätie alebo bolesť. Smútenie je proces, prostredníctvom ktorého nachádzame spôsob, ako zo seba toto negatívne dostať.

To, že sa zbavujeme tejto negativity, neznamená, že daného človeka prestávame milovať. A neznamená to ani to, že nám už prestáva chýbať.

Bolesť, ktorú cítime, postupne stratí na intenzite a prestane nás tak silno zvierať. Naše trúchlenie sa napokon skončí a my začneme chápať, že nezáleží na tom, ako smútia iní. Nezáleží na tom, do akej miery trpia iní. Záleží len na tom, že my prežívame stratu dôležitého človeka a že potrebujeme osobitný čas na to, aby sme sa z toho – jedinečným spôsobom – uzdravili.

MODLITBA: Pane, pomôž mi presmútiť stratu milovaného človeka. Pomôž mi pochopiť, že ty si nikdy nesľúbil život bez bolesti či utrpenia, ale sľúbil si, že budeš vždy s nami. Uteš ma v mojom smútku; a keď budem mať pocit, že už nevládzem ísť ďalej, prenes ma cez bolesť. Ježišu, dôverujem v teba. Amen.

⁂⁂⁂

Svätá Terézia z Lisieux opisuje svoj smútok nad stratou svojej mamy týmito slovami:

„Od mamičkinej smrti sa moja šťastná povaha úplne zmenila. Dovtedy som bola taká živá, taká zhovorčivá, ale stala som sa bojazlivou a tichou, nesmierne citlivou. Stačil jeden pohľad a už ma zalievali slzy, nikto ma nesmel utešovať, neznášala som spoločnosť cudzích osôb.“

Tento úryvok pochádza z knihy Keď zomrie náš milovaný, ktorú si môžete zakúpiť na Zachej.sk.