Každé Pôstne obdobie sa zamýšľam nad bežnou praxou katolíkov, ktorí si počas tohto svätého obdobia vyberajú svoju vlastnú súkromnú obetu. Mama sa vzdá televízie, zatiaľ čo jej dospievajúci syn sa vzdá xBoxu. Malá sestra sa vzdáva čokolády a otec sa vzdáva červeného vína.

Už teraz vidíte jeden problém: Otec bude v pokušení duchovnej pýchy, keďže jeho obeta je jedinou skutočnou obetou! (To bol vtip, milovníci čokolády.)

Ako upozorňuje môj farár, žiadna z našich obetí nestojí za námahu, ak úmysel, ktorý nás k nej vedie, nie je správny. Otec Edward Leen, pravdepodobne môj najobľúbenejší duchovný spisovateľ (vrelo odporúčam jeho dielo In the Likeness of Christ), poukazuje na to, že naša služba Bohu „nespočíva v našich činoch a skutkoch, ale v spôsobe nášho konania. Naša služba nespočíva v tom, čo robíme, ale v duchu, v akom to robíme.“ Tajomstvo života, vyhlasuje páter Leen, spočíva v tomto: robiť všetko, čo robíme, z lásky k Ježišovi Kristovi.

V súvislosti s praxou, kedy si každý človek vyberá svoje súkromné umŕtvovanie, možno existuje ešte jedna obava: táto prax smeruje k individualizmu, teda k postoju alebo stavu mysle, pred ktorým sa musia mať na pozore najmä Američania.

Hoci to, že si každý vyberá svoju vlastnú pôstnu obetu, nie je také zlé ako napríklad to, keď rektor katolíckej univerzity v mene individuálneho prejavu prijíma na fakultu aj heretikov, môžeme vidieť, že individualizmus môže viesť k chaosu.

Najlepšou obranou proti chaosu je jednota. Toto slovo má rovnaký koreň ako slovo univerzálny, čo, ako by vám mohlo povedať každé katolícke gymnaziálne dieťa z generácie môjho otca, vlastne znamená „katolícky“.

Keď bol môj otec dieťa, všetci praktizujúci katolíci dodržiavali rovnaké pravidlá pôstu a zdržanlivosti počas celého tohto výnimočného obdobia. Tieto predpisy neboli zanedbateľné (vyhľadajte si ich v prednej časti misála z roku 1962), ale mali nám pomôcť zvíťaziť nad vášňami, ktoré sa snažia ovládnuť naše srdcia a zahmliť našu myseľ. Boli dané zhora nadol pre tých z nás – medzi nimi predovšetkým pre mňa -, ktorí by hľadali nejaký ľahší postup.

Tipy na knihy:

A boli dané všetkým, aby v ich spoločnom praktizovaní a prostredníctvom nich boli všetci tesnejšie spojení v mystickom Kristovom tele.

Pred niekoľkými rokmi americkí biskupi otvorili diskusiu o univerzálnejšom uplatňovaní piatkovej abstinencie počas celého roka. V pamäti nemálo ľudí, ktorí čítajú tento blog, sú časy, keď katolíci boli zvedaví ľudia, ktorí sa zdržiavali mäsa počas všetkých piatkov, nielen počas Pôstneho obdobia. Katolíci kedysi stáli tak mimo všeobecnej kultúry, že ich moc ovplyvňovať ju bola obrovská: kedysi prekvitajúci systém cirkevných škôl a kontrola, ktorú nad filmovým priemyslom vykonávala Légia slušnosti, sú iba dva príklady.

Žiadna doba nie je dokonalá. Myslím si, že je spravodlivé povedať, že mučeníci, ktorí v Kristovi premenili Rím, by určite mali čo povedať predkoncilovým americkým katolíkom ohľadne premeny kultúry. Ale obávam sa, že katolíci sa dostali tak ďaleko od jednoty, že jednotný front sa zdá byť veľmi nepravdepodobný – či už sa jedná o zjednotenie sa proti islamskému teroru alebo morálnemu úpadku našej neveriacej doby.

Pred viac ako sto rokmi pápež Lev XIII. predvídal to, čo mnohí dnešní katolíci akoby nevideli: účinky individualizmu na Cirkev. Napriek tomu doba, keď sa všetci vzdávali toho istého počas pôstu a v tie isté dni, nebola až tak dávno.

Ešte sú miesta, kde možno vidieť zjednocujúce účinky spoločného umŕtvovania, zvykov a praktík. Dve komunity, ktoré sú mi blízke, sú benediktínky Márie, Kráľovnej apoštolov neďaleko Kansas City a Opátstvo svätého Michala bratov norbertínov, ktoré je kúsok od nás v južnej Kalifornii. Ak sa vám niekedy podarí stráviť nejaký čas v týchto komunitách, uvidíte, ako ich život v spoločnom umŕtvovaní a uctievaní vytvára kresťanskú solidaritu, ktorá veľmi dobre obstojí v búrke našej doby ako „znamenie protirečenia“, ktorým nás poveruje byť náš Pán.

Neexistuje žiadny dobrý dôvod, prečo by sa všetci laici Cirkvi dnes nemohli tešiť rovnakej jednote a solidarite, akú majú niektoré komunity a apoštoláty. Horlivejšie oživenie spoločnej pôstnej praxe by bolo prvým a zároveň veľkým krokom týmto smerom. Na tento účel by sme sa mali usilovať napríklad o to, aby sme každý piatok v našich farnostiach konali krížovú cestu, a mali by sme spolupracovať s našimi spolukresťanmi pri vykonávaní skutkov milosrdenstva. A ak by sa opäť začali častejšie používať pôstne a zdržanlivé praktiky spred polstoročia, veľmi dobre by sa mohla do sveta navrátiť aj katolícka jednota a solidarita.

Autor: Christopher Check
Zdroj: Catholic.com