Počas duchovnej obnovy v januári 1889 Terezka píše svojej rehoľnej aj pokrvnej sestre Pauline:
(Ježiš) do mňa tisíckrát pichá špendlíkom, chúďa malá loptička (svätá Terezka o sebe rada rozprávala ako o hračke v rukách dieťaťa Ježiša) je vyčerpaná. Všade má malilinké ranky, ktoré bolia viac, ako by bolela jedna veľká rana! Nič blízko Ježiša.
Suchota!
Spánok!
Aspoň, že tu je ticho!
Ticho robí duši dobre.
Och, ale tie stvorenia!
Och!
Och, stvorenia!
Malá loptička sa od nich celá trasie!
Tí, čo sú okolo mňa, sú veľmi dobrí, je tu ale niečo, neviem čo, čo ma odpudzuje! Nedokážem ti to vysvetliť. Som však veľmi šťastná. Som šťastná, že môžem trpieť za to, za čo chce Ježiš. Ak to aj nie je on, ktorý sám pichá do svojej malej loptičky, je to určite on, ktorý riadi ruku toho, kto pichá. (Terezka má na mysli konkrétne jednu mníšku, ktorú ťažko znáša.) Ak chce Ježiš spať, prečo by som mu v tom bránila? Ja som len príliš šťastná, že sa mnou neobťažuje, pretože mi tak ukazuje, že nie som cudzinec, keď sa ku mne takto správa. A uisťujem ťa, nebude si robiť problémy tým, že by sa so mnou začal rozprávať.
Tento úryvok pochádza z knihy 120 zamyslení s Teréziou z Lisieux, ktorú si môžete kúpiť na Zachej.sk.
