Rany neboli rozsiahle, ale hlboké a poškodili niekoľko hlavných orgánov. Od zločinu uplynulo niekoľko hodín, ktoré strávila v horúcom, ale vlhkom chlade pontských močiarov, s veľmi provizórnym obväzom. Pri vtedajšom stave medicíny, najmä v provinčnej nemocnici, bol prípad vopred odsúdený. Lekári však aj tak urobili pokus: Operácia trvala niekoľko hodín a uskutočnila sa neskoro večer. Bez anestézie. Operačný stôl bol osvetlený elektrickým svetlom. Ľudstvo vstupovalo do nového veku, do novej éry. Mária videla žiarovky prvý a poslednýkrát v živote.
Počas dňa ju navštívilo niekoľko zbožných žien z Nettuna. Správa o jej hrdinskej smrti sa rýchlo rozšírila – na Alessandra už v noci čakal dav mužov, čo ho chceli zlynčovať; karabinieri sa opäť museli ponamáhať, aby ho ochránili. Ráno sa zdalo, že sa jej darí lepšie – ale bol to posledný nával síl, fyzických aj morálnych. Ešte stále mala na tejto zemi niečo dôležité, veľmi dôležité urobiť.
Cítila sa tak dobre, že keď ju jeden rehoľný brat, dojatý jej stavom a okolnosťami požiadal, aby sa za neho modlila v nebi, odpovedala:
„Ktovie, kto sa tam dostane skôr!“
Či to bolo spôsobené pokornou nevedomosťou o stave jej vlastnej duše a očakávaním dlhého očistca, alebo nevedomosťou o stave jej tela a o tom, že hľa, každú chvíľu zomrie, nevieme. Nechýbali však ľudia, ktorí jej naznačovali, že čoskoro prejde bránou smrti. To je veľký skutok milosrdenstva: umožniť umierajúcemu človeku pripraviť sa na najdôležitejší okamih jeho života – smrť. Zateizovaná spoločnosť niekoľko desaťročí po smrti Márie Goretti na to zabudne – ľudia budú skôr umierať ako zomierať; opustení všetkými, bez prítomnosti kňaza, bez modlitieb príbuzných, bez hromničky, bez sviatostí. Ale s obvyklou zvýšenou aktivitou pekla v tej chvíli. Pred náhlou a nečakanou smrťou – ochraňuj nás, Pane!
„Ty, Mária,“ tak povedal dobrý brat: „Ty budeš prvá.“
A farár z Nettuna, otec Temistocle Signori, o niečo neskôr bez okolkov dodal:
„Mária, odpúšťaš svojmu vrahovi?“
Vrahovia… Mária sa zamyslela. Nie, nie je ľahké vysloviť také silné slová, ak nie sú len prázdnou frázou! Aj Preblahoslavená Panna Mária sa zamyslela pred tým, ako vyslovila svoje Fiat! Mária rozmýšľala, aby so všetkou jasnosťou vedela, komu a čo má odpustiť. A potom povedala:
„Áno. Vďaka láske Ježiša Krista mu odpúšťam a chcem, aby bol so mnou v raji.“
V sobotu večer ešte prijala sviatosti: nie dve, ako plánovala, ale tri. Spoveď, posledné pomazanie a sväté prijímanie ako viatikum – chlieb pútnika pred svojou poslednou cestou… Jej túžba prijať Pána Ježiša v nedeľu sa mala zmeniť na niečo ešte väčšie: bola to Mária, ktorú mal prijať Ježiš!
Pred smrťou bola ešte prijatá do sodalít Dcér Panny Márie. Bola by ozdobou tohto združenia – aj pre ňu to bola útecha a posila v hrozných chvíľach smrti. O to viac, že jej prijatie do sodalít bolo spojené s nosením zázračného medailónu s obrazom Panny Márie. Veľká útecha a veľká pomoc v poslednom boji! Nie nadarmo blahoslavený Bartolo Longo zahrnul do textu Pompejskej novény aj slová o bozkávaní ruženca v okamihu smrti. To isté možno povedať aj o Zázračnej medaile: aj ona je „zdrojom pokoja pre ctiteľov Panny Márie a predzvesťou víťazstva pre tých, ktorí ju bozkávajú v hodine smrti“.
Takto zomrela Mária Goretti. Prijímala sviatosti s vedomím blížiaceho sa konca, odpustila svojmu vrahovi a na hrudi mala znak príslušnosti k Márii. Bolo to 6. júla 1902, prvá nedeľa v mesiaci a sviatok Najdrahšej krvi Ježišovej. Z Máriiných rán ešte stále vytekala krv. Jeho krv vyliata za našu spásu – jej krv vyliata za vernosť Jeho láske.
„A prišiel zajtrajšok a prišlo aj prijímanie. Ale aké prijímanie a aký zajtrajšok!“ povedal by Pius XII. Blížila sa štvrtá hodina popoludní, keď jej duša opustila zbité telo a s ním aj utrpenie tohto slzavého údolia…
Pitva potvrdila jej neporušené panenstvo.
Tento úryvok nájdete v knihe Svätá Mária Goretti a Alessandro, ktorú si môžete kúpiť na Zachej.sk.
