Hľa, privediem ich zo severnej krajiny a z končín zeme ich zhromaždím; medzi nimi i slepých a chromých, samodruhé i šestonedieľky: veľký zástup sa vráti sem. (Jer 31, 8)

Toto hovorí sám Pán zástupov, Boh Abraháma, Izáka a Jakuba. Proroctvo hovorí o konci vyhnanstva a diaspóry; Boh svoje prisľúbenia plní. V Ježišovej činnosti však prví kresťania, ktorí boli Židia, začínajú vidieť, ako sa tieto zasľúbenia rozvíjajú. Namiesto toho, aby zaviedol akúsi poslednú ríšu, ktorá by zahanbila všetky ostatné ríše, vidíme, ako Ježiš zhromažďuje chorých, chromých a slepých z najvzdialenejších kútov zeme – stávajú sa učeníkmi, pripájajú sa k jeho telu, ktoré je samo osebe novým chrámom. Byť v ňom znamená byť doma v Jeruzaleme, nech sme kdekoľvek na svete.

Bartimej, s ktorým sa stretávame u Marka, bol skutočnou historickou osobou. Zdá sa však, že Marek si uvedomuje aj jeho symbolický význam. Zoči-voči Mesiášovi je veľká časť Izraela jednoducho slepá. Táto intelektuálna a duchovná slepota nekorešponduje s fyzickou slepotou Bartimeja. Ten v skutočnosti vidí celkom jasne, čo vadí ľuďom v dave. Tí by radi videli zázraky, ale nie nevyhnutne špinavých ľudí, ktorí ich potrebujú. Bartimej však vidí dostatočne jasne na to, aby si to nevšímal. Pápež František sa pred niekoľkými rokmi na audiencii vyjadril, že Bartimej prejavuje „tú krásnu tvrdohlavosť tých, ktorí hľadajú milosť a klopú a klopú na dvere Božieho srdca“.

Táto scéna je živou pripomienkou toho, prečo Boh zachraňuje svet zvláštnym spôsobom. Prečo, pýta sa premýšľavý moderný človek, tento všemocný Boh veci jednoducho nespraví? Prečo prechádza touto komplikovanou históriou s vyvoleným ľudom, prorokmi a zlyhaním a nakoniec najneprehľadnejším vtelením, ktoré vedie až k smrti? Je to otázka, ktorá dáva veľký zmysel, kým sa skutočne nepozriete na spôsob, akým fungujú ľudské osoby. Mohli by sme mať anjelských poslov, ktorí sa viditeľne objavia v každej domácnosti na svete, aby ohlasovali pravdu evanjelia. Kto by im uveril? Niektorí určite, ale vsadil by som sa, že nie veľa. A nejde len o to, že žijeme v čase hlbokej nedôvery, ale aj o to, že skutočná sloboda si v skutočnosti vyžaduje akt dôvery, akt viery. Sloboda pre bytosti, ktoré nie sú vševediace, je vždy vykročením do prázdna. Takže konať tak, akoby sme mohli robiť len veci, ktorými sme si stopercentne istí, znamená, keď sa na to takto pozrieme, vôbec nekonať.

Tipy na knihy:

Všimnite si, že keď Ježiš zavolá slepca k sebe, spýta sa ho, čo chce. Opäť si tu uvedomujeme istú zvláštnosť. Ježiš to určite vie. Ale, ako pripomína svätý Béda Ctihodný, Pán chce, aby ho prosil, aby sa modlil. Chce svoje dielo vykonať s ním, nie len pre neho. A chce zdôrazniť, že jeho moc, akokoľvek veľká, si nebude vynucovať svoju cestu. Nebude nás nútiť, aby sme ho milovali. Nebude si vynucovať naše šťastie. Chce našu vieru – nie preto, že by ju potreboval on, ale preto, že ju potrebujeme my, ak sa k nemu chceme slobodne priblížiť. V tom spočíva celé tajomstvo modlitby. Boh nepotrebuje našu modlitbu, ale chce ju. Chce uskutočniť svoju spásu s nami a prostredníctvom nás.

Slepec má vieru, ale je viera slepá? Naznačoval som, že Bartimej nie je slepý tam, kde je to naozaj dôležité: v srdci. Pre mnohých ľudí je však viera v rozpore s rozumom. Urobiť niečo „vo viere“ znamená urobiť krok bez dôvodov, ale jednoducho z akejsi slepej dôvery.

Toto rozhodne nie je to, čo katolícka tradícia chápe ako vieru. Je možné mať iracionálnu vieru, ale iný výraz pre ňu by bol len zlá viera. Ľudia naozaj vkladajú svoju dôveru do nesprávnych vecí, aj keď by to mali vedieť lepšie. Správna viera, cnostná viera, funguje v súlade s rozumom. Ako som už povedal, väčšina rozhodnutí, ktoré robíme, nás núti vstúpiť do vecí, ktoré úplne nepoznáme alebo im nerozumieme. To však neznamená, že nič nevieme alebo ničomu nerozumieme. Možno nie som veľmi dobrý mechanik alebo neviem, ako funguje auto, ale nie som preto neschopný šoférovať. Viem dosť na to, aby som mohol urobiť rozumný akt viery v túto konkrétnu formu technológie.

Opakom viery nie je rozum, ale zrak. Viera je teda v istom zmysle slepá, pretože znamená držať sa niečoho, čo nemôžete úplne vidieť. Ale zrak je koniec koncov len jeden z našich zmyslov. Je známe, že tí, ktorí sú slepí, žijú so zosilnenými ostatnými zmyslami. Pre nevidiaceho človeka je teda vôbec chodenie možno aktom viery, ale je to oveľa racionálnejšie ako mnohé iné veci, ktoré vidiaci ľudia robia neustále.

V každom prípade tieto bežné skutky viery v každodennom živote nie sú nijako zvlášť chvályhodné, sú to len základné ľudské činy. Viera slepca je pozoruhodná, pretože je to viera v Ježiša. Je to spásonosná viera. A Bartimej si viac ako väčšina zástupu uvedomuje, že k zraku sa nedá dostať bez toho, aby človek najprv veril. Viera je v skutočnosti motorom spásy. Božský lekár je pripravený, ale aby sme boli uzdravení, musíme ho o to najprv požiadať.

Nikto sa napokon nestane svätým náhodou. Musíme si vybrať. Musíme sa rozhodnúť. Musíme sa modliť. Musíme nasledovať Pána, keď nás volá.

Autor: Fr. Samuel Keyes
Zdroj: Catholic.com