V prvú októbrovú nedeľu v roku 1885, na sviatok Ružencovej Panny Márie, si Rafka, ktorá sa tešila vynikajúcemu zdraviu, uvedomila, že niektoré jej spolusestry sú chorľavé, nevidiace či sužované nejakým telesným postihnutím. Sama to opísala takto: „Jedného dňa sa mníšky z Kláštora svätého Simeona prechádzali okolo kláštora. Bola práve Nedeľa posvätného ruženca. S dovolením predstavenej som zostala vnútri. Keď sestry vychádzali na dvor, každá sa pri mne pristavila a poprosila ma: ,Sestra, modli sa za mňa.‘ Jedna ma požiadala o sedem desiatkov ruženca, iná o päť a podobne. Vošla som teda do kostola a začala som sa modliť. Uvedomila som si pritom, že som zdravá ako ryba a že nikdy v živote som nebola chorá. Obrátila som sa preto na Pána a spýtala som sa ho: ,Prečo si sa odo mňa vzdialil a opustil ma? Prečo ma nenavštíviš chorobou? Zabudol si na svoju služobnicu? (abda)‘“
Rafka tak vyjadrila svoju túžbu získať účasť na Kristovom utrpení, aby mohla zachraňovať duše. Pán zaraz vypočul jej modlitbu. Hneď v tú noc sa začala jej dlhá krížová cesta, ktorá trvala až do jej smrti. Rafka počas nej nikdy nepocítila oprávnenie sťažovať sa, pretože túto skúšku si vyžiadala sama. Rafka pokračuje v rozprávaní: „V tú noc som pocítila prudkú bolesť v hlave, ktorá sa rozšírila aj na oči, a tak som sa dostala do stavu, v ktorom som doteraz – nevidiaca a ochrnutá. Keďže som si túto chorobu sama vypýtala, nemôžem sa sťažovať ani šomrať.“
Keď sa jej bolesti stupňovali, predstavená kláštora ju poslala do Tripolisu k istému lekárovi, ktorý jej narezal hrdlo s úmyslom zmierniť zápal pravého oka, čím jej spôsobil prudké bolesti a masívne krvácanie. Rafka bola počas celého zákroku pokojná a usmievavá. Ustavične opakovala: „Pripájam sa k tvojmu utrpeniu, Pane.“ Po niekoľkých dňoch sa jej rana zapálila a začal z nej vytekať hnis. Pravé oko mala naďalej začervenané, opuchnuté a vychýlené z pôvodnej polohy. Táto anomália sa odrazila aj na stave ľavého oka. Od tohto dňa už utrpenie Rafku nikdy neopustilo, ba jej bolesti zo dňa na deň rástli. Všetko trpezlivo znášala pohrúžená do modlitby a mlčky sa zjednocovala s Kristovým umučením. Keď sa bolesť stávala celkom neznesiteľnou, zvykla volať: „Na Božiu slávu, v jednote s Kristovým utrpením a Ježišovou tŕňovou korunou!“ Vo chvíľach relatívnej úľavy sa venovala prácam, ktoré bola schopná vykonávať. Sériu liečebných procedúr jej nariadil aj otec Mikhael Maroun. Ani tie však nepriniesli nijaké výsledky. Matka predstavená preto dala zavolať Josepha Rajiho, lekára z Batrounu, ktorý skonštatoval: „Bolesti, ktoré musí znášať táto mníška, sú neopísateľné, pretože ich príčinou sú permanentne dráždené nervové zakončenia, a zároveň sú nevyliečiteľné. Bolesť by nevymizla ani v prípade, žeby sme odstránili choré oko, len by sa presunula do zdravého oka.“ Matka predstavená sa však nevzdala a poslala sestru Rafku do Bejrútu za otcom Estephanom Sakrom, ktorý jej odporučil istého amerického lekára. Tento špecialista dospel k záveru, že bude potrebný chirurgický zákrok, a uistil ju, že sa po ňom uzdraví.
Operácia jej však nepomohla, práve naopak, mala zničujúce následky. Rafka odmietla anestéziu a jej bolesti boli o to väčšie, pretože lekár jej nechtiac vypichol oko, čím jej spôsobil silné krvácanie a prudkú bolesť. Rafka mu bez akéhokoľvek rozčúlenia začala žehnať a hovoriť: „Nech vám Pán ešte dlho zachová vaše zlaté ruky a odmení vás za všetku námahu. Zjednocujem sa s Kristovým utrpením!“ Otec Estephan, ktorý ju sprevádzal, však lekárovi ostro prehovoril do duše, takže ten sa naľakal a ušiel. V tú noc sestra Rafka vôbec nespala, pretože sa celý čas pokúšala zastaviť svoje krvácanie. Nasledujúci deň požiadala otca Estephana, aby zaplatil lekárovi za vykonaný zákrok. Prosila ho, nech mu potajomky dá do peňaženky príslušnú sumu. Nato jej kňaz roztrpčene odvetil: „Chcete, aby som mu zaplatil za to, že vás pripravil o oko?! Keď som mu vyčistil žalúdok, zdúchol ako gáfor!“ Lekárom v Bejrúte sa napokon podarilo Rafkino krvácanie zastaviť, no bolesť sa presunula do zdravého oka a neustávala ani po jej návrate do Kláštora svätého Simeona. Bolesť ustúpila až vtedy, keď ľavé oko odpuchlo a dosadlo späť do očnej jamky. Napriek tomu všetkému sa sestra Rafka nikdy nesťažovala na svoju situáciu a bola ustavične prívetivá a pokojná. Ďakovala a žehnala spolusestrám, ktoré sa o ňu starali. Nežiadala o liečbu, namiesto toho ich uisťovala: „Mojím lekárom je Pán.“ Lekárov napriek tomu navštevovala, ale nie z vlastného podnetu. Posielala ju za nimi matka predstavená. Keď sa Rafkine bolesti stupňovali, v duchu vymenúvala Kristove bolesti a duchovne sa pripájala k jeho umučeniu. Nikdy si od Pána nežiadala smrť, ale vravievala: „Ďakujem Bohu za to, že mi dal účasť na lepšom podiele, ktorý je osožnejší pre mňa samu i pre spásu mojej duše.“
Toto Rafkino vyjadrenie je zhrnutím celej kresťanskej náuky. Pre katolíka je celkom správne a oprávnené prosiť Boha o uzdravenie. Vskutku, v Cirkvi existujú početné obrady určené na rozličné príležitosti, pri ktorých sa prednášajú liturgické modlitby na tento úmysel. Poznáme veľa svätých divotvorcov a miest modlitby, ktoré boli a naďalej sú svedkami nespočetných zázračných uzdravení. Prosba o milosť uzdravenia preto nie je v katolíckej praxi ničím cudzím. Popri tom všetkom však kresťan nesmie zabúdať na to, že najväčším zlom na svete je hriech, ktorého dôsledky pre hriešnikov, Cirkev i celý svet sú také ničivé, že svojou zhubnosťou prevyšujú všetko ostatné. Obnovenie zdravia je dobré a dôležité za predpokladu, že prospieva duchovnej spáse (porov. Mt 9, 5 – 8). Uzdravenie je milosť, no ani choroba nemusí byť nevyhnutne znakom jej absencie: zjednotenie sa chorej osoby s Kristovým utrpením má zásadný význam pre jej dobro i dobro celej Cirkvi (porov. Kol 1, 24).“
Tento úryvok pochádza z knihy Svätá Rafka: Kvet Libanonu, ktorú si môžete kúpiť na Zachej.sk.
