Podľa slov o. Gabriela Amortha, bývalého hlavného exorcistu z Ríma, ktorý vykonal desaťtisíce exorcizmov, démoni všeobecne nehovoria a nedokážu povedať sväté mená. Namiesto toho nazývajú Ježiša „on“ alebo „váš šéf“. Ak sa naši najhorší duchovní nepriatelia zatrasú pri predstave, že niekto vyslovuje sväté Božie meno, prečo ho potom hovoríme s takou neopatrnosťou a nerozvážnosťou?

Zdá sa, že v dnešnej dobe ľudia berú Božie meno nadarmo. Malo by sa v nás niečo pohnúť vždy, keď ho začujeme. Je to koniec koncov druhé prikázanie: „Nevezmeš meno Božie nadarmo.“ (Ex 20,7), ktoré je súčasťou desiatich prikázaní ako „nezabiješ“, ​​„nescudzoložíš“ či „nepokradneš“. Zbytočné vzatie Pánovho mena, ak sa to deje s úplným vedomím a súhlasom, je rúhanie. To z neho robí smrteľný hriech, ktorý by mohol uvrhnúť dušu do pekla. Týmto sa opakuje Ježišovo varovanie: „No hovorím vám: Ľudia sa budú v deň súdu zodpovedať z každého daromného slova, ktoré vyslovia. Lebo podľa svojich slov budeš ospravedlnený a podľa svojich slov budeš odsúdený.“ (Mt 12, 36–37) Mali by sme byť veľmi opatrní na druhé prikázanie a zaobchádzať so svätým Božím menom s maximálnou úctou a rešpektom.

V židovskej tradícii nie sú mená iba menovkami, ale sú neoddeliteľne spojené s totožnosťou osoby. Keď si Ježiš vybral Šimona za základ svojej cirkvi, dal mu nové meno Peter od slova „skala“. V tomto židovskom chápaní mená odhaľujú identitu a podstatu človeka. Katechizmus hovorí: „Boh volá každého po mene. Meno každého človeka je posvätné. Meno je ikona osoby. Vyžaduje úctu na znak dôstojnosti toho, kto ho nosí.“ (KKC 2158) Boh napriek tomu neprezradil svoje meno ani izraelským patriarchom Abrahámovi, Izákovi alebo Jakubovi. Až keď Mojžiš prišiel k horiacemu kríku na hore Horeb, zjavuje Boh svoje meno ľuďom. Potom, čo vyslal Mojžiša, aby vyviedol Izraelitov z Egypta, povedal mu, ako má reagovať, keď sa ho budú pýtať na jeho meno: “Mojžiš povedal Bohu: ‘Ja pôjdem k Izraelitom a poviem im: “Boh vašich otcov ma poslal k vám.’ Oni sa budú pýtať: ‘Aké je jeho meno?’ A čo im odpoviem? Boh povedal Mojžišovi: ‘Ja som, ktorý som!’ – a dodal: ‘Toto povieš Izraelitom: ‘Ja-som’ ma poslal k vám!’” (Ex 3, 13–14). Boh zjavuje Mojžišovi a Izraelu Božie meno Jahve a nadväzuje s nimi osobný vzťah ako ich Boh. Božie meno „Ja som“ prezrádza, že On je existencia a bytie samo osebe.

Neskôr, keď Mojžiš vyviedol Izraelitov z Egypta, opäť vystúpil pred Boha na vrchol hory. Jahve je zahalený v dyme a ohni. Vrch Sinaj sa trasie a chveje pred Jeho tvárou. Práve tu v tej hrôzostrašnej scéne dostal Mojžiš desať prikázaní a hlas Jahveho prehovoril v hromoch a rozkázal ľudstvu, aby nebralo jeho meno nadarmo: “Nevezmeš meno Pána, svojho Boha, nadarmo! Lebo Pán nenechá bez trestu toho, kto bude brať jeho meno nadarmo.”. (Ex 20,7) Nábožní židia až podnes nespomínajú Božie meno, ale používajú výrazy ako Adonai (Pán) alebo jednoducho Ha Shem (Meno).

Odhalenie Božieho mena človeku je znakom dôvery a dôvernosti: “Medzi všetkými slovami Zjavenia je jedno osobitné slovo, ktoré je zjavením jeho mena. Boh zveruje svoje meno tým, ktorí v neho veria. Zjavuje sa im vo svojom osobnom tajomstve. Dar mena patrí do oblasti dôvery a intímnosti. „Pánovo meno je sväté.“ Preto ho človek nesmie zneužívať. Musí ho uchovávať v pamäti v tichu adorácie plnej lásky. Má ho vkladať do svojich slov len na to, aby ho velebil, chválil a oslavoval.“ (KKC 2143) 

Jeho meno je súčasťou posvätného tajomstva, ktoré sa nám zjavuje. Nie je teda prekvapením, keď Izaiáš prorokuje, že panna porodí Mesiáša a bude sa volať Emanuel, čo znamená „Boh s nami“. (Iz 7,14) A keď bola Panna Mária tehotná, anjel zjavil Jozefovi vo sne, aby dal dieťaťu meno Ježiš, „lebo on vyslobodí svoj ľud z ich hriechov“. (Mt 1,21) Sám Ježiš požadoval rovnosť s menom Jahve. Farizejom, ktorí sa ho pýtajú, hovorí: „Veru, veru, hovorím vám: Prv ako bol Abrahám, Ja Som.“ (Jn 8,58)

Ježiš tvrdí, že je zjednotený s Bohom, Ja-Ja. Meno Ježiša je synonymom Božieho mena. Ježiš je Boh. Preto svätý Pavol píše: „aby sa na meno Ježiš zohlo každé koleno v nebi, na zemi i v podsvetí.“ (Flp 2,10) Samotné meno Ježiša je preniknuté mocou. Všetci, ktorí vzývajú meno Ježiša Krista, budú spasení: “A v nikom inom niet spásy, lebo niet pod nebom iného mena, daného ľuďom, v ktorom by sme mali byť” (Sk 4,12). V modlitbe Otče náš nás Ježiš učí, ako sa modliť a aké je dôležité Božie meno. Začína sa slovami „posväť sa meno Tvoje.“ Mali by sme zachovávať meno Božie v úcte, adorácii a chvále. Ježiš nás tiež varuje, aby sme neprisahali v mene Boha, inak by sme boli odsúdení za nesplnenie sľubu. (Mt 5,34)

Meno Ježiša Krista je dostatočne silné a účinné na to, aby prinieslo pokrstenému krstnú milosť a vyháňalo démonov z tých, ktorí sú posadnutí. V Ježišovom záverečnom pokyne svojim učeníkom prikazuje, aby krstili všetkých ľudí v „mene Otca, Syna a Ducha Svätého“. (Mt 28,19) Meno Božie je spojené so sviatosťou vstupu do Cirkvi. V krste sa tiež vykonáva malý obrad exorcizmu. Ježiš hovorí svojim učeníkom „v mojom mene budú vyháňať démonov.“ (Mk 16,17) Sám Ježiš vykonal mnoho exorcizmov vyháňajúc démonov svojou vlastnou autoritou. Mnohých nechal ohromiť silou svojho slova. (Lk 4,36) Ježišovi učeníci podobne vyháňali démonov mocou Ježišovho mena, ako to robil svätý Pavol. (Sk 16,18)

Moc Ježišovho mena nie je niečo, čo by vstúpilo iba na stránky Biblie. Ako potvrdzujú súčasní exorcisti, sú schopní ovládať démonických duchov v exorcizme tak, že sa dovolávajú moci v mene Ježiša Krista. Exorcista o. Jose Antonio Fortea vysvetľuje: „Namiesto toho, aby sa démona na čokoľvek pýtali, kňaz mu nariaďuje alebo rozkazuje v mene Ježiša.“ Pod  touto autoritou je démon v posadnutej osobe nútený podriadiť sa Ježišovmu menu. To potvrdzuje aj radostné zvolanie učeníkov: „Sedemdesiati dvaja sa vrátili natešení a hovorili: ‘Pane, aj zlí duchovia sa nám poddávajú v tvojom mene!’“ (Lk 10,17)

Mená Boha a Ježiša Krista sú sväté a mocné a mali by sme si dávať veľký pozor, aby sme ich neopatrne alebo neúctivo nevyslovovali. Meno Božie je prostriedkom nášho posvätenia, zasvätenia a spásy. Malo by sa vyslovovať v modlitbe, úcte a chvále, nie v nečinnosti alebo prázdnych rečiach, a určite nie ako prekliatie! Aj na sociálnych sieťach sa vyskytuje dennodenne, ako napríklad OMG (skratka: oh, my god). Ten, kto tak hovorí, vyjadruje tak nedostatok úcty k svätému Božiemu menu. Je zaujímavé, že táto fráza je takmer ako výsmech prvým slovám ľútosti, ktoré vyslovujeme v spovedi: „Ó, môj Bože, … veľmi ľutujem, že som ťa urazil, …“ Je hlboko urážlivé počuť niekoho nadarmo vyslovovať Božie meno alebo používať Jeho meno ako nadávku. Pomodlite sa teda a vynahraďte takto za priestupok proti Bohu a za osobu, ktorá tak hovorí, napríklad „Sit nomen Domini benedictum“ alebo „Nech je požehnané meno Pánovo“. Namiesto zbytočného používania Pánovho mena by sme mali posväcovať všetky svoje slová a skutky v mene Ježiša. (Kol 3,17) Je našou nádejou, pretože „každý, kto vzýva meno Pánovo, bude spasený“. (Rim 10,13) Vieme tiež, že Ježiš nazýva každého z nás, svoju ovečku, po mene. (Jn 10,3) Ak Ho budeme nasledovať, Boh nám vtlačí na čelo svoje meno a po celú večnosť nám na čelo napíše svoje meno a meno Ježiša Krista. (Zjv 14,1) Toto je Jeho prísľub večného života a našej nádeje v nebo. Nech je požehnané meno Pánovo!

zdroj: CatholicExchange

Tip na knihu: Kristoterapia, Plná Božia výzbroj, Božie uzdravujúce milosrdenstvo. Knihy si môžete zakúpiť na stránke Zachej.sk.