V polovici 18. storočia žila v Paríži istá dobrá žena, ktorá sa po smrti manžela dostala do veľkej núdze. Vdova mala jediného syna Hubalda, ktorý bol jej pýchou a radosťou. Ubitá chudobou, obeťou a strachom smrteľne ochorela. Zavolala svojho syna k posteli a povedala mu: 

– „Hubald, synu, umieram. Chcela by som ti odovzdať svoju poslednú vôľu.“ 
– „Matka,“ spomenul chlapec, „veď my sme nikdy nemali nič. Ako mi môžeš niečo zanechať?“
– “Mám tú česť nechať ti niečo,” povedala jeho zomierajúca matka a prikázala synovi, aby rukou siahol pod vankúš. Hubald vytiahol ruženec
– „To je to, čo ti zanechávam, syn môj,“ zalapala po dychu matka, „lebo nemám nič iné, len tento ruženec. Na počesť svojej umierajúcej matky sľúb, že sa ho budeš modliť každý deň.“
– “Sľubujem,” povedal Hubald a v jeho očiach sa objavili slzy, “sľubujem, že nikdy nevynechám deň bez ruženca.”

A tak jeho matka naposledy vydýchla. Po pohrebe sa mladý muž v samote a bez peňazí pripojil k armáde a vyslali ho na Krym. Hubald sa ukázal ako dobrý vojak a rýchlo dosiahol vojenskú hodnosť. Vo veku tridsiatich rokov bol povýšený na plukovníka. Bohužiaľ, jeho duchovný život nedržal krok s jeho vojenskou kariérou. V priebehu rokov sa plukovník Hubald postupne vzdal svojho náboženstva a praktizovania svojej viery. Stále však zachovával svoj posvätný sľub, ktorý dal umierajúcej matke a bez ohľadu na to, či bol zaneprázdnený, každý deň si našiel pätnásť minút na to, aby mohol prstami preberať zrnká a modliť sa ruženec.

Niekedy si v ľútosti len tak pomyslel: „Keby matka vedela, čo sa zo mňa stalo! Moje pery sa síce modlia Otčenáš a Zdravas’, ale moja duša stratila vieru a ja som sa stal hriešnikom…“

7. septembra 1855, keď armáda táborila v blízkosti Malakoff počas obliehania Sevastopolu, ležal Hubald vo svojej posteli. Zamýšľal sa nad svojou vierou a hriešnosťou, keď vtom pocítil poklepanie na pleci.
– “Plukovník, ste hore?”
Otočil sa a zbadal armádneho kaplána. Keď mu kňaz potriasol rukou, započul hrkanie ruženca.
– “Som tak rád, že vás vidím modliť sa ruženec, plukovník. Nemyslel som si, že praktizujete túto oddanosť.“
– “Nie, otče. Modlím sa ruženec na pamiatku svojej matky … “ a pokračoval v rozprávaní príbehu. 
Dobrý kňaz využil emócie toho okamihu a slovami povzbudenia a útechy ho ubezpečil, že Boh nechce nič iné len odpustenie všetkých jeho hriechov.
– “Plukovník, prečo si neotvoríte svoju dušu v spovedi? Uisťujem vás, že vaše srdce zakúsi pokoj a vyrovnanosť, v ktorú vôbec neveríte.“ 

Vojak, ktorého sa dotkla táto milosť, pokorne sklonil hlavu a pristúpil k spovedi. Rozpovedal o rokoch v hriešnosti a výčitkách svedomia. Keď kňaz zdvihol ruku počas rozhrešenia, Hubaldovu dušu zaplavila neopísateľná radosť. Kým prežíval tento novoobjavený pocit, zaznela trúbka a krik: “Do zbrane!” Zostavil svoje jednotky a vrhol sa do boja. Bola to tvrdá bitka, muži padali na všetkých stranách, ale o niekoľko hodín neskôr Francúzsko zvíťazilo. Medzi mŕtvymi, ktorých zasiahla smrteľná guľka, bol nájdený plukovník Hubald. Vo vrecku mal ruženec svojej matky. To ruženec mu otvoril nebo…

zdroj: z knihy Sláva a cnosti Márie

Tip na knihu: 26 apoštolov ruženca, 10 zázrakov ruženca, Prečo ruženec? Prečo dnes?. Knihy si môžete zakúpiť na stránke Zachej.sk.