OBRÁTENÝ

V živote rodiny Manciniovcov prejde niekoľko mesiacov, kým možno badať prvé znaky Paolovho obrátenia. Ako obdivuhodne sa milosť dotkla tohto násilného muža pätnásť storočí po Kristovi. Pokrok, ktorý sa mu podarilo urobiť, je taký, že v ňom ťažko poznať muža, ktorým bol predtým. Zo svojej veľkej biedy vykročil malými, postupnými krokmi, začal napríklad opäť chodiť do kostola ako ostatní obyvatelia Roccaporeny. Odkedy sa vydal na cestu boja so sebou samým, akoby počul svätého Augustína hovoriť: „Teraz ti už nebude dovolené ani to ani tamto, už nikdy viac.“

S istotou môžeme povedať, že od Rity získal dobré kresťanské základy. Aj keď nebol hneď dokonalý, jeho surovosť a slepý hnev sa zmiernili a na obzore uvidel prichádzať šťastnejšie časy.

„Odpusť mi, Rita,“ povie jedného dňa, „viem, že som ťa nebol hodný, ale všetko sa zmení. Tvoja nekonečná dobrota si získala moje srdce. Vďaka nej som pochopil, čo je skutočný život.“

Paolo už večer takmer nikam nechodí. Keď sa po práci vracia z poľa, teší sa na stretnutie so svojou milou ženou, ktorá doma všetko prichystala.

V jeden večer Paolo prichádza z poľa po horských chodníkoch. Nielenže cíti radosť, ale zdá sa mu, že celodenná práca mu neubrala nič z jeho prirodzenej sily.

Miluje toto údolie popretkávané malými potokmi, ktoré sa vinú lesom a strácajú sa pod lístím stromov. Pomaly sa pred ním vynárajú obrysy dediny, poniže ktorej stavia svoje domy a stará sa o záhrady.

DAROVAŤ ŽIVOT

Paolo zazrie známe tváre a začuje zvuky smiechu a spevu. Rita ho čaká na schodoch do domu s kabátom v ruke, aby mu ho hneď, ako príde, zľahka prehodila cez plecia. Jeho dojatie sa mieša s obdivom, keď podíde k nej a rukou sa dotkne jej milovanej tváre. Potom mu ruka skĺzne na Ritino brucho.

„Vieš všetko o mojom živote,“ povie jej, „a ja viem o tvojom, sme dvaja bezvýznamní ľudia!“

Žena mu odvetí: „Áno, sme…“

Paolo naďalej nežne hladí brucho svojej ženy. Potom sa jej opýta: „Myslíš si, že sa dočkáme čoskoro? Tie dva životy, ktoré sme spojili, sa stanú ničím, keď sa narodí dieťa!“

Paolo  túži po synovi. Pozrie sa na ňu, akoby hovoril: „Náš syn ťa bude chrániť, keď tu raz nebudem.“

Rite sa zdá, akoby počula svojho otca, ktorý jej často vravel: „Áno, Rita! Nájdeme ti manžela, ktorý ťa bude chrániť, keď tu už nebudeme.“

Obráti sa teda k Paolovi so slovami: „Neviem ti odpovedať. Ale viem, že môj otec celý život dúfal v syna a napokon mali mňa. A predsa mi bol najlepším otcom, pozorným, nežným a oddaným. Už si neklaď také otázky. Dieťa, ktoré príde, musíš prijať s neopakovateľnou radosťou, že dávaš život. Život je Boží dar, či je dieťa chlapec alebo dievča!“

Aká pravda a aká múdrosť! Ritin hlas prezrádza príjemný pocit zadosťučinenia. Po boku tejto ženy, ktorá má neobyčajne chápavého ducha, sa jej manžel mnohému naučil. Svojou tichosťou a trpezlivosťou ho vyliečila zo sebectva a násilnosti. Vydržala mlčať dni a noci, pretože nikdy nestratila nádej, a naďalej ostáva prostredníkom medzi jej manželom a Bohom.

Keď sa Paolo napokon spamätal, zmocnila sa ho ľútosť a hanba, ale súčasne ho naplnila nevýslovná neha k jeho žene. Miluje ju ako druhú matku láskou dieťaťa, ktoré vyrástlo príliš skoro, aby malo kedy zistiť, čo znamená milovať.

Rita sa snaží usmiať, ale nejde to, bolesť je príliš silná. Dcéra Antonia a Amaty, chudobných vidiečanov z Roccaporeny, sama privádza na svet dieťa.

Jej starí rodičia nebudú mať, žiaľ, to potešenie poznať svoje vnúčatá. Odobrali sa k  Bohu  len niekoľko dní jeden po druhom: otec v deň sviatku svätého Jozefa, 19. marca 1402, a matka na sviatok Zvestovania Panne Márii, 25. marca, vo veku deväťdesiat rokov. Keď Rita kráčajúc za rakvou svojho otca do Kostola svätého Montána podopiera svoju matku, ani jej nenapadne, že odíde tak skoro za ním.

Antonio bol čestný a pracovitý muž, pre ktorého najdôležitejšia bola láska k jeho dcére. Teraz ho Ježiš, po živote obetovanom rodine, pozýva do večnej radosti. Po ňom opustí tento svet aj Amata, ktorá hľadala dokonalosť vo všetkom, čo robila, najmä vo výchove svojho vytúženého dieťaťa. Aj vo svojom vysokom veku nasledovala Kristovo učenie a robila tak do posledného dňa svojho života.

GIACOMO ANTONIO A PAOLO MARIA

Znepokojený Paolo stojí poblíž postele, na ktorej leží jeho žena a chvie sa od námahy. Dievča? Chlapec? Teraz, keď sa má narodiť, na tom nezáleží! Napätie sa stupňuje, až kým sa neozve detský plač. Šťastný otec počuje slová: „Je to chlapec!“, ale po nich prichádza prekvapenie: „Ešte je tam jedno dieťa!…“

Boh prekonal Paolove očakávania a Rita mu porodila nie jedného, ale hneď dvoch synov!

Čo povedať po takom ťažkom pôrode, pri ktorom si Rita pre neznesiteľnú bolesť myslela, že zomrie?

To sa však nestalo a Rita prežila a takto spláca dlh svojmu otcovi: dvaja chlapci, ktorých vynosila pod srdcom!

Ako Paolo, ktorý vyhral nad svojou búrlivou povahou, vychová svoje deti? Bude jeho otcovské srdce viesť túžba po svätej dokonalosti? O tom, čo sa v ňom teraz odohráva, nie je treba hovoriť veľa slov.

Z tváre otca možno vyčítať, akými citmi prekypuje, neha, ktorá zmäkčila jeho črty, je skutočná. Ak sa v ňom samom narodil nový muž, je to nepochybne dielo jeho manželky, ktoré spočíva v modlitbe, neprestajnej modlitbe.

Giacomo Antonio a  Paolo Maria dostávajú svoje mená v kostole pri krstiteľnici, kam ich priniesli rodičia, a tí spájajú svoje srdcia pri gestách kňaza, ktorý ich krstí  číročistou vodou. Dve dojčatá podobné anjelom si obliekli Ducha Svätého a vstúpili do života označené pečaťou Božej prítomnosti.

Novina sa rýchlo rozšíri po celom okolí a po nerovných kopcov doputuje až do Cascie.

Tento úryvok pochádza z knihy Príbeh svätej Rity, ktorú si môžete kúpiť na Zachej.sk.