Anna sa narodila a vyrastala v Betleheme. Keď prišiel čas, vydala sa za Joachima, zbožného zámožného Žida z Nazareta. Obaja sa usadili v šťastnom manželstve, zbožne praktizovali svoju vieru a vydobyli si úctyhodné miesto vo svojej komunite.

Takto prešli roky. Potom sa začali klebety. Najskôr sa šepkalo medzi ženami, keď sa Anna vybrala k studni. Mesiac za mesiacom, stále štíhla ako vŕba, žiadne známky toho, že by sa v nej počalo dieťa. Potom sa šepkanie zmenilo na šepot, ako každý rok prichádzali manželia do chrámu, Joachim s mužmi, Anna so ženami, a žiadne dieťa medzi nimi.

Manželia, samozrejme, počuli, čo sa hovorí, ale zachovali si vieru v Pána, mali hlavy vztýčené a ich oči neprezrádzali rany v srdci. Reči ľudí boli prchavé. Pánovo slovo bolo večné. A potom jedného dňa sa tie reči už nedali vydržať.

Je tu Joachim, ktorý ide do chrámu a jeho myseľ sa nikdy nevzdiali od tej boľavej diery v srdci po dieťati. Spozná starého priateľa, zdvihne ruku na pozdrav. Priateľov syn je s ním a Joachim cíti, ako sa mu sťahuje v hrudi, ako mu v hrdle stúpa strata. Jeho pohľad spočinie na chlapcovi, vidí, ale nevidí ho, skutočné dieťa prekryje všetok Joachimov smútok za jeho imaginárnym dieťaťom. Mal by mať syna v rovnakom veku ako tento chlapec, a niekoľko ďalších za ním!

Joachim ako vždy skúmal svoje srdce. Bezdetnosť bola výčitkou od Boha, to vedel každý. Ale nech sa Joachim akokoľvek snažil, nikdy nedokázal identifikovať príčinu takéhoto trestu. Spolu s Annou rozoberali svoje životy, vylievali si srdcia, vylievali slzy a snažili sa rozoznať príčinu Božieho hnevu. Vykorenili a napravili všetky zlozvyky, ktoré dokázali pomenovať, ale prešli desaťročia a desaťročia, a stále ostávali neplodní.

Joachim si myslel, že sa s tým už viac-menej zmieril. Hovoril si, že jeho časté obety, ktoré prinášal do chrámu, sa konali výlučne z oddanosti Bohu, a nie ako židovské chatat, odčinenie nejakého neznámeho hriechu. Ale keď jeho oči spočinuli na synovi jeho starého priateľa, Joachim opäť pocítil známu ostrú bolesť v srdci. S pocitom zraniteľnosti a hlbokej únavy Joachim pristúpil k jednému z chrámových kňazov so svojou obetou, nádobou naplnenou múkou, ktorú Anna práve v to ráno starostlivo pomlela.

Joachim najprv nerozumel, čo kňaz hovorí. Muž založil ruky a pevne pokrútil hlavou, odmietajúc prijať Joachimovu obetu. Joachim znova strčil múku smerom ku kňazovi a nakrátko si predstavil Annu, ako z nej vytĺka múku, a smutne sa usmial, keď povedala, že len oni dvaja si jednoducho vyrobia múku na každý deň a aj časť pre Pána. Kňaz opäť pokrútil hlavou a odmietol sa pozrieť na Joachima aj na obetu.

Kňaz povedal, krútiac hlavou: „Toto nemôžeš obetovať – ešte si nevychoval semeno v Izraeli.“ S tým odišiel a nechal Joachima s rukou stále vystretou, s neplodnými rukami, ktoré obetovali múku pomletú neplodnými rukami.

Tipy na knihy:

Anne sa úprimne povedané nebála. Najprv bola zmätená, potom podráždená, potom sa zmierila so svojím hnevom a prijala to. Ale obavy do toho nezapadali. Jej manžel zmizol už predtým. Bol to muž s hlbokou láskou k Božiemu stvoreniu, nebolo preňho ničím nezvyčajným, keď išiel skontrolovať svoje stáda a na niekoľko dní odišiel, aby medzi dobytkom a púšťou komunikoval s Pánom. Joachim mal srdce, ktoré len zriedkakedy našlo odpočinok v osade dediny. Ale toto, toto zmiznutie bolo iné. Po prvé, bolo dlhšie. Prešli týždne a týždne. Za ten čas sa k nej dostali príbehy o tom, ako jej manžela ponižovali v chráme, ako trval na tom, aby videl sčítanie ľudu, ako trval na tom, že nie je jediný spravodlivý, bezdetný muž v Izraeli, ako videl výsledky a utiekol do hôr. Ale pred dňom k nej prišiel bratranec a priniesol jej správu o karaváne, ktorá sa v horách stretla s mužom, ktorý vyhlásil, že si vylieva svoje sťažnosti u Boha a ešte neskončil – a nebude jesť ani piť, kým jeho modlitba nebude vypočutá. A s touto správou si Anna začala robiť starosti.

Znepokojovala sa až natoľko, že na svoju slúžku vybehla a obvinila ju, že sa ju pokúša prekliať. Slúžka sa na Annu pozrela nahnevanými očami a povedala: „Prečo by som sa mala obťažovať a preklínať ťa? Boh sa o to už postaral.“ Anna si vzala príklad od svojho manžela, vybehla z domu a hľadala útechu vonku.

Zadychčaná sa Anna zastavila pod vavrínom, žmúriac v súmraku. Pomaly vydýchla a obzrela sa. Stmievalo sa. Mala by sa vrátiť. Dokonca aj vtáky sa na noc utiahli, všimla si vrabca, ktorý sa usadil na hniezde.

Anna videla hniezdo plné tučných mláďat, takmer dosť veľkých na to, aby mohli vyletieť. Niečo na tom pohľade na rodinu vrabcov, ktorá sa usadila na noc, Annu rozladilo. Rozviazalo to obrovský uzol, ktorý sa v nej zamotal, a vyšlo to z nej v spleti slov.

„Načo som ti dobrá, Bože?“ zaplnil ju smútok. „Nestojím ti ani za vrabca, lebo vrabce sú pre teba plodné. Nemám cenu ani diviaka či medveďa, veď sú pre teba plodní. Nemám cenu ani prachu pod nohami, lebo z toho prachu pochádza ovocie a zrno. Bezcenná. Som bezcenná.“

Anna nevedela, či návštevník prišiel bleskovo alebo pomaly. Tvár zaborená do dlaní, schúlená v prachu pod tým vavrínovým stromom, Anna plakala sama. A potom sa dostavil rozhodujúci pocit, že nie je sama. Anna náhle zdvihla hlavu, v pohotovosti pred dravcom z divočiny. Namiesto toho pred ňou stála bytosť stvorená zo svetla.

„Anna, Anna,“ povedala tá bytosť, „Pán vypočul tvoju modlitbu a ty počneš a porodíš a o tvojom potomstve sa bude hovoriť po celom svete.“

Anna celým srdcom odpovedala: „Ako žije Pán, môj Boh, ak splodím chlapca alebo dievča, prinesiem ho ako dar Pánovi, svojmu Bohu, a bude mu slúžiť vo svätých veciach po všetky dni svojho života.“

K prvej bytosti sa pridali ďalšie dve. Svetlo bolo také jasné, že ju malo oslepiť, ale Anna si oči nenamáhala. „Hľa, Joachim, tvoj manžel, prichádza so svojimi stádami,“ povedali tie dve bytosti jednohlasne. „Lebo k nemu zostúpil Pánov anjel a povedal: Joachim, Joachim, Pán Boh vypočul tvoju modlitbu. Choď odtiaľto, lebo hľa, tvoja žena Anna počne.“

Anna bola na nohách ešte skôr, ako bytosti dohovorili. Bežala čo najrýchlejšie po kamenistých cestách a dorazila k bráne do dediny, pričom sa snažila pozerať do tmy. Kde bol? Kde len bol?

A potom ho uvidela, svojho milovaného manžela, ako sa vracia zo svojho vyhnanstva. Anna mu bežala v ústrety a pevne ho objala. Stačil jeden pohľad na manželovu tvár a Anna vedela, že návštevníci hovorili pravdu. Videl ich aj Joachim, počul ich radostnú správu. Budú mať dieťa!

Mária, pomyslela si Anna, keď sa spolu s Joachimom vracali domov. Ak to bude dievčatko, bude sa volať Mária.

Autor: Cari Donaldson

Článok bol prvýkrát publikovaný dňa 26. 7. 2019 na portáli Catholic Exchange.