Mala som osem a pol roka. (Vtedy svätá Terezka prestala chodiť na hodiny s Pauline a začala navštevovať miestnu internátnu školu v benediktínskom opátstve, no spať chodievala domov.) Bola som pokročilejšia ako moji rovesníci, a tak ma dali do triedy so staršími. Jedno z dievčat malo štrnásť či pätnásť rokov. Vôbec nebolo inteligentné, ale dobre vedelo, ako ovládať ostatné deti a dokonca aj učiteľky. Aj keď som bola taká mladá, skoro stále som bola najlepšia z triedy a učiteľky zo mňa mali radosť. A tak, celkom pochopiteľne, na mňa začala žiarliť a za moje malé úspechy ma (trestala) mnohými spôsobmi. Bola som veľmi nesmelá a ľahko ma čokoľvek rozosmútilo, až tak, že som nevedela, čo mám so sebou robiť. Jediné, čo som robila, bolo, že som plakala a nič som nepovedala. Nepovedala som to (nikomu). Nebola som dosť silná, aby som sa nad to povzniesla, a preto som veľmi trpela. Našťastie som sa každý večer vracala domov. Tu som sa rozveselila, skákala som na ockovom kolene, povedala som mu o známkach, ktoré som dostala, a bozk od neho dokázal rozpustiť všetky moje problémy.
Tento úryvok pochádza z knihy 120 zamyslení s Teréziou z Lisieux, ktorú si môžete kúpiť na Zachej.sk.
