Overberg v Münsteri dal 8. januára 1820 kaplánovi Niesingovi z Dülmenu pozostatky v tvare veže pre Annu Katarínu Emmerichovú, ktoré niesol pod pažou z Münsteru do Dülmenu. Aj keď nemohla vedieť o zámeroch Overberga, že jej chcú poslať nádobu, predsa len videla biely plameň pod pažou vracajúceho sa kaplána počas celej jeho cesty do Dülmenu.

„Veľmi som sa čudovala,“ hovorila, „že sa nepopálil, a dokonca mi to prišlo také úsmevné, že to takto niesol počas celej cesty a vôbec nespozoroval nič zo žiary, veď to boli predsa farebné plamene, také ako dúha. Videla som najprv iba tieto farebné svetlá, ale keď prišiel bližšie, spoznala som aj nádobu. Muž to niesol popri mojom dome a cez celé mestečko. Nemohla som to pochopiť, bola som veľmi zarmútená, lebo som si myslela, že to odnesie znova k ďalšej bráne von. Pozostatky, ktoré sa nachádzali vnútri, mi robili starosti. Spoznala som, že sú tam pozostatky veľmi staré, ale aj mladšie, ktoré boli v dobách reformátorov prinesené z ich pôvodných miest.“

Keď jej na druhý deň bola odovzdaná nádoba od Niesinga, veľmi sa potešila a 12. januára rozprávala pútnikovi o jednej z týchto relikvií, o ktorej mala nasledujúce videnie: „Videla som dušu istého mládenca pristúpiť ku mne ako úplne žiariaca postava, približne v takom rúchu, aké má môj sprievodca. Žiaril bielou aureolou a povedal mi, že jeho pomoc a spása pôsobí skrze ukracovanie a víťazstvo nad prirodzenosťou. Dokonca mu veľmi pomohlo, keď sa vedel zrieknuť ruží, po ktorých túžil. Upadla som do tmy bezvedomia, a tým aj do inej vízie. Videla som túto dušu ako trinásťročného chlapca s viacerými kamarátmi, ako ide do krásneho veľkého záhradného parku. Mal klobúk, žltú priliehavú a až ponad nohavice roztvorenú bundu, ktorej rukávy boli pri ruke ukončené cípom. Nohavice a pančuchy boli spojené dokopy a veľmi tesne zošnurované po stranách. Zašnurovaná časť bola inej farby. Kolená boli previazané, topánky so šnúrkami boli tesné. Záhrada mala pôvabne ostrihané živé ploty a množstvo besiedok a letohrádkov, ktoré mali zvonku tvar štvorca a zvnútra tvar kruhu. Boli tu aj polia s množstvom stromov a na nich pracujúci ľudia. Títo pracujúci boli oblečení tak, ako som zvykla poobliekať postavičky pastierov v jasličkách v kláštore. Záhrada patrila vznešeným ľuďom z rodného mesta mladíka. Bolo dovolené prechádzať sa po nej. Chlapcov som videla veselo si poskakovať a pri kríkoch s ružami lámať červené a biele ruže. Blahoslavený mladík však prekonal svoje pokušenie trhať ich, aj keď mu ostatní podpichovačne držali kytice ruží pred nosom. Tu mi povedala jeho blažená duša: Toto premáhanie som sa naučil zvládať od iného premáhania, oveľa užitočnejšieho a ťažšieho, ktoré som zvládol. Medzi deťmi susedov môjho otca bolo jedno krásne dievča, s ktorým sme sa hrávali a ktoré som mal v svojej nevinnosti veľmi rád. Moji zbožní rodičia dbali veľmi na kázne a raz som počul aj ja v kostole varovanie pred takýmto kontaktom či priateľstvom a rozhodol som sa prerušiť kontakt s týmto dievčaťom, čo ma stálo veľmi veľa síl. Toto premáhanie mi dalo silu premôcť sa aj pri spomínaných ružiach. Keď to hovoril, ponorila som sa do videnia a videla som túto dievčinu veľmi jemnú a kvitnúcu ako ruža, ako ide po meste. Videla som aj pekný dom chlapcových rodičov na veľkom štvorhrannom námestí. Medzi domami boli oblúkovité cestičky. Otec chlapca bol bohatý obchodník. Išla som do domu, videla som otca a matku a ešte iné deti. Bola to dobrá, zbožná, kresťansky mravná domácnosť. Otec obchodoval so súknom a vínom. Bol vznešene oblečený a na boku mal zavesenú koženú peňaženku. Bol to veľký a tučný muž. Mama, tiež silná žena, mala bohato a nádherne ozdobenú hlavu. Chlapec bol najstaršie dieťa týchto dobrých ľudí. Pred domom stáli vozy s tovarom obchodníka. V strede trhu bola fontána, okolo ktorej sa tiahla krásna železná umelecká mreža ozdobená postavami vo veľkosti človeka. V strede fontány bola tiež jedna postava, ktorá vystrekovala vodu. Na štyroch rohoch trhoviska boli malé budovy ako strážnice. Samotné mesto ležalo v úrodnom kraji. Na jednej strane bolo obklopené akoby priekopami, vedľa inej brány tiekla okolo pomerne veľká rieka. Mestečko malo asi sedem kostolov, ale žiaden kostol nemal výraznejšiu vežu. Okolie samotné nedokážem určiť, vyzeralo, akoby to bolo nemecké mesto, ale neviem to iste. Strechy boli síce strmé, ale predná časť domu bola vymurovaná do štvorca.

Potom som ešte videla, ako mladík prišiel do kláštora, ktorý bol na samote, aby študoval. Bol vzdialený asi tak dvanásť hodín cesty od rodného mesta na kopci, na ktorom sa pestovalo víno. Mladík bol veľmi usilovný a horlivý a natoľko dôveroval Matke Božej, že sa prihováral k svojmu mariánskemu obrázku, keď niečomu v knihách nerozumel: Ty si učila svoje dieťa, si tiež moja Matka, uč ma takisto! A potom sa mu Mária osobne zjavila a vyučovala ho a bol s ňou celkom jednoducho a nenútene. Z pokory sa ešte nechcel stať kňazom, ale bol všetkými uznávaný pre svoju zbožnosť. V kláštore bol tri roky. Rok ležal vážne chorý a zomrel, keď mal 23 rokov. Tam bol tiež pochovaný.

Jeden z jeho známych, ktorý svoje vášne nevedel ovládať a upadal mnohokrát do hriechu, prechovával k zomrelému veľkú dôveru. Na jeho hrobe sa niekoľko rokov po jeho smrti modlil a blahoslavený sa mu aj zjavil, poučil ho. Povedal mu, že si má všimnúť znak na jeho prste v tvare prsteňa, ktorý prijal pri svojom zasnúbení s Ježišom a Máriou. Malo sa ukázať, že keď sa na jeho mŕtvom tele toto znamenie nájde, že sa mu skutočne zjavil. Tento priateľ bol asi tridsiatnik, on to znamenie ukázal. Vybral telo, ukázal to znamenie na tele a potom sa jeho ostatky rozdelili na relikvie. Za svätého ten mladík nebol vyhlásený. Veľmi mi pripomínal svätého Alojza vo svojej podstate.

Duša tohto mladíka ma teda viedla na jedno miesto, akoby do nebeského Jeruzalema. Všetko tam bolo jasné a priehľadné. Prišla som na veľké okrúhle námestie obklopené peknými trblietavými palácmi; stredom námestia sa tiahol dlhý vyzdobený stôl s neopísateľnými jedlami. Zo štyroch okolitých palácov vychádzali oblúky kvetov do stredu stola, nad ktorým sa zjednocovali do ozdobenej koruny, okolo ktorej som videla trblietať sa mená Ježiša a Márie. Nebolo na tom nič robené, všetko rástlo a bolo to ovocie zo svojej podstaty. Oblúky kvetín pozostávali z najrozmanitejších kvetov, plodov a trblietajúcich sa postáv. Poznala som tam význam každého a všetkého, pretože som videla, čo to bolo. Nebol to vlastne žiaden význam, bolo to bytie, cez ktoré prenikal akoby pestrý slnečný lúč, a zároveň to bytie vyučovalo. Tu dole (na zemi) sa to nedá vyjadriť slovami.

Tento úryvok nájdete v knihe Tajomstvá posledných časov, ktorú si môžete kúpiť na Zachej.sk.