Jacob Gabriel Lipari dostal knihu napísanú Alanom Amesom a dva dni po prečítaní knihy sa zúčastnil jednej z mnohých Alanových služieb uzdravovania. To ho doviedlo k obráteniu, ktoré spísal v roku 2009. O šesť rokov neskôr bol reverend Jacob Lipari vysvätený do kňazstva v diecéze Houma-Thibodaux. Tu je jeho príbeh.

Môj život bol normálnym životom 20-ročného muža do 16. novembra 2006. Pred týmto dátumom sa všetko odohrávalo na Vandebiltskej katolíckej strednej škole v Houme a vysokej škole Nicholls State University v Thibodaux, kde som v roku 2002 promoval ako bakalár prírodných vied v odbore golf. Hral som za golfový tím oboch škôl. Odtiaľ som postúpil ako pomocník pri organizovaní profesionálneho golfového turné v Dallase, Texas. Pracoval som ako golfový supervízor v hoteli a kasíne Lauberge Du Lac a neskôr som začal americké golfové turné pre deti v štáte Louisiana. Prežíval úspech v polovici svojich 20. rokov, no na omše som vôbec nechodil. Tu som sa začal pýtať, či je Boh skutočný alebo nie. Bolo to dosť smutné, pretože som bol vyslancom kampusu vo Vandebilt a moja viera bola hlavnou súčasťou mojich detských rokov, keď som navštevoval katedrálnu školu sv. Františka Saleského a ako teenager školu vo Vandebilt.

Moje obrátenie je dlhý predlhý príbeh o tom, ako mi Boh postavil do cesty ľudí, aby ma nasmerovali späť do Cirkvi. Všetko to začalo knihou, ktorú mi darovali, keď som bol v Ellendale Country Club, kde som pracoval v golfovom obchode. Kniha sa volala Our Mother’s Heart (Srdce našej matky) a napísal ju Alan Ames. Skutočne som sa cítil stratený vo vlastnom živote, keď mi zrazu darovali tú knihu. A keď som ju dočítal, bolo to zrazu, akoby sa so mnou osobne rozprávala Panna Mária. V deň mojich narodenín odznelo v Máriinom posolstve moje meno „Jacob“.

Myslel som, že je to len náhoda, ale ako to šlo ďalej, uvedomoval som si, že pokiaľ ide o Boha, náhody neexistujú. V deň, keď som dočítal túto knihu, som zašiel na webstránku autora, aby som zistil, čo je to za muž. Pozrel som sa na jeho program a za dva dni som šiel navštíviť katolícky kostol sv. Hilary z Poitiers v Mathews. Naozaj som si myslel, že je to zvláštne, pretože cestoval po celom svete. Musel som sa pozrieť, o čom to vlastne celé je. V tú noc som bol hore a nevedel som čo čakať, ale chcel som byť otvorený.

Bola to moja prvá omša, ktorej som sa zúčastnil po viac ako troch rokoch, samozrejme okrem tých počas Vianoc a Veľkej noci so svojou rodinou. Bolo to divné, ale dobré, že som bol znova v katolíckom kostole. Keď začal Alan vydávať svoje svedectvo a povedal, že odovzdáva správu od Panny Márie, jeho slová ma zasiahli ako kus tehly, ktorá narazí do skla. Začal som plakať, ako som nikdy predtým plakal. Bolo to hlboké a dojemné a všetko, čo môžem povedať, je, že po asi piatich minútach sĺz som sa rozhliadol okolo kostola a cítil som sa ako iný človek. Všetky moje problémy razom zmizli a cítil som sa v skvelej nálade. Potom všetci ľudia začali chodiť, aby sa nad nimi Alan pomodlil.

Po prvýkrát v mojom živote som bol svedkom ľudí, ktorí spočinuli v Duchu a nikdy som si nepredstavoval, že by sa to kedy stalo v katolíckom kostole. Bol som vystrašený, ale vyšiel som, aby sa nado mnou pomodlil. Stále som hovoril: „Milujem ťa, Ježiš. Milujem ťa, Ježiš.“ Keď sa Alan pomodlil nado mnou, cítil som úplne pokojnú myseľ a doslova som sa mohol vznášať smerom na miesto, kde som sedel.

Nasledujúci deň som musel obvolať 20 svojich priateľov, aby som im rozpovedal, čo sa stalo, a myslím si, že väčšina z nich si pomyslela, že som mal výpadok. Nasledujúcu noc mi môj priateľ rozprával o príbehu Panny Márie, ktorá sa zjavila v 90. rokoch človekovi v Houme, takže som sa o ňu začal zaujímať hneď na druhý deň po Alanovi. Nebolo to prvýkrát, čo som sa dozvedel o Márii, ktorá sa ľuďom zjavuje už celú históriu, takže som bol otvorený tomu, že to môže byť skutočné. Začal som sa modliť ruženec prvýkrát od čias vo Vandebilt a vtedy som uzrel seba samého oblečeného v kňazskej čiernej reverende.

V tom momente mi napadla myšlienka kňazstva a vystrašila ma viac ako čokoľvek, čo som kedy zažil. Vedel som, čo to znamená, a naozaj som si nemyslel, že by bolo kňazstvo skutočne pre mňa. Hlas sa postupne vytratil, keď sa naskytla veľká pracovná príležitosť a možnosť presťahovať sa do Bostonu a tam pracovať pre PGA of America. Už ako dieťa som sníval, že budem robiť niečo so športom, ktorý som tak miloval. Naďalej som chodieval na omše v Bostone, ale začal som uvažovať aj o svadbe. A tak som časom zabudol na myšlienky o kňazstve.

Myšlienky však nezmizli úplne, zostali niekde skryté. Kiež by som mohol povedať, že som stadiaľ šiel rovno do seminára, ale nešiel som. Odišiel som pracovať na golfové turnaje v Pinehurst Golf Resort v Carolinas a počas majstrovstiev sveta som v duši započul vnútorný hlas, ktorý mi povedal, že je čas odísť z golfového biznisu a ísť pomôcť priateľovi Louisovi Saii s kamiónom v Tennessee. To bolo to posledné, čo som chcel robiť, ale pýtal som sa Ježiša, čo chce, a tak som dostal, čo som dostal. Nakoniec som pracoval pre Louisa deväť mesiacov a keď sa udialo niekoľko ďalších Božích náznakov, musel som sa rozhodnúť ísť do seminára.

Môj prvý semester na seminári Notre Dame v New Orleans bol dosť divoký, pretože všetko, čo som vedel, bolo zrazu veľmi ťažké. Nikdy som si predstavoval sám seba, ako študujem filozofiu a teológiu všetkých vecí. Teraz sa dostávam postupne do všetkého, filozofia mi začína dávať zmysel a každodenný modlitbový život mi pomáha pri rozlišovaní.

Moja domáca farnosť sa nachádza pri katedrále sv. Františka Saleského a je to také zvláštne, že sa môžem vrátiť späť tam, kde sa môj život začal, aby som sa takto stal súčasťou komunity Houma-Thibodaux.

Tip na knihu: František Saleský: Posol Božej múdrosti, Krok za krokom k svätosti s Františkom Saleským, Skroť svoje nepokojné srdce. Knihy si môžete zakúpiť na stránke Zachej.sk..