Keď som vyrastala, nikto mi nehovoril o Bohu ani o katolíckej cirkvi. Vedela som, že moji starí rodičia boli katolíci, ale nikto o tom nehovoril. Nevedela som dokonca, čo znamená byť „katolíkom“.

Kvôli strašnému zneužitiu ma odsťahovali z domu, keď som mala deväť rokov. Víkendy som trávila po ústavoch, v detskom domove som strávila osem mesiacov môjho života. Keď mi našli miesto v pestúnskom dome, mala som už dvanásť rokov.

Súdy nariadili, aby si ma moja matka vzala k sebe, a tak sme sa konečne stretli. Po tom, čo som sa s ňou nasťahovala domov, stretla som sa so skupinou kresťanov v našom parku. Nehovorili mi nič, jednoducho ma zobrali do kostola. Plná zvedavosti neváhala som a šla som s nimi. Stretla som sa s manželkou pastora, ktorá mi povedala niečo o Ježišovi. V tejto dobe som ani nevedela, kto je to protestant. Nevedel som, čo znamená byť ateistom, ale keď som sa vrátila domov a začala rozprávať mame o Ježišovi, okamžite som zistila, že absolútne neuznáva Boha.

Napriek neustálemu posmechu som i naďalej chodila do kostola. Bol som fascinovaná a tak šťastná v Bohu. Mala som nádej, že budem môcť potlačiť moje zlé skúsenosti z domova. Chcela som počuť stále viac a viac o Bohu.

Keď som mala štrnásť, povedali mi, že ma posielajú späť k otcovi. Nemala som žiadnu šancu rozlúčiť sa s priateľmi zo školy alebo kostola, ktorý som milovala. Moja matka nechcela byť matkou, a tak ma poslali späť. V oblasti, kde som s otcom žila, nebol žiaden kostol, nemohla som s nikým kamarátiť a zneužívanie pokračovalo. Neskôr eskalovalo až k sexuálnemu zneužívaniu.

Zmenilo ma to. Rozhnevala som sa na Boha, že neodpovedal na moje modlitby a nepomáhal mi. Hnevala som sa aj na otca. Znova som bol nešťastná. V sedemnástich som to už nemohla vydržať, a tak som utiekla. Stretla som istú skupinu ľudí, ktorí verili v pohanské božstvá. Aj to bolo pre mňa niečo nové. Tam začala moja cesta feministickej ideológie.

Nikdy som medzi nimi necítila radosť, ktorú som kedysi cítila s Ježišom. Presviedčali ma, že neexistuje. Kresťanstvo bolo podľa nich falošné náboženstvo postavené na pohanskej viere, ktoré nenávidelo a degradovalo ženy. Podľa nich boli katolíci tým najhorším zlom. Odkazovali ma na spisovateľov ako Simone de Beavoir, Gloria Steinem, Camille Paglia atď.

Pre stratené dievča v sedemnástich to bol začiatok dlhej a deštruktívnej cesty. Neexistoval žiadny skutočný morálny zákon. „Neubližujte nikomu, ale robte všetko, čo vám robí radosť.“ To bolo jediné motto. Ale ani to v skutočnosti nikto nedodržiaval. Všetko bolo prípustné. Bez obmedzenia. Homosexualita bola v poriadku, sexuálna nemorálnosť bola v poriadku, antikoncepcia bola v poriadku, potrat alebo hocičo, čo ťa mohlo potešiť, bolo v poriadku. A čo viac, tradičný životný štýl prijímali s nevôľou.

Ženy sa navzájom nepodporovali, ale po celý čas schvaľovali vládu matriarchátu. Muži boli v ich očiach menejcenní. Rozvod, otvorené vzťahy a množstvo ďalších možností boli normou. Dôsledky sa vôbec nebrali do úvahy, pravidlá sa neuplatňovali a od vás sa nič nežiadalo. Bol to hedonistický raj.

Iba Božou milosťou som sa nezúčastnila na mnohých z týchto vecí, ale neustále som ich mala na očiach. Pomaly som začala veriť tejto lži. Takýto život začal mať katastrofálne dôsledky pre moju dušu ako aj moje duševné a emocionálne zdravie.

Keď som mala 34 rokov – čo bolo takmer 20 rokov môjho života v tomto blude – narazila som na spisy Margaret Sangerovej. Bolo mi z toho zle. Nikdy som nesúhlasila s antikoncepciou alebo potratmi. Eugenika a jej pohľad na ženy, ktoré sa rozhodli nechať svoje dieťa, boli proti môjmu spôsobu myslenia. Od toho momentu som sa konečne začala pomaly odpájať od hnutia.  Pozrela som sa na svoj život a nebola som vôbec šťastná. Nijako som nenapredovala, ale cítila sa čoraz viac sama.

Keď som sa rozhliadla dokola, cítila som, že nikto ma skutočne nemiloval. Všetko bolo plné hádok a vlastného ega. Každá žena bojovala za seba. Začala som spochybňovať tento feministický ideál. Rozpamätala som sa na čas s Ježišom, keď som bola ešte dieťa. Spomínala som, aká som bola šťastná aj napriek okolnostiam, v ktorých som vtedy žila. Teraz som sa cítila „silná“, ale tak biedna a sama.

Rozvinula sa vo mne nenávisť k mužom, k patriarchátu a všetkému tomu, čo som si myslela o katolíkoch. Myslela som, že sú to zlodeji a utláčatelia žien. V mojich očiach to bolo tí najhorší ľudia a prisahala som, že sa s nimi nikdy nechcem stretnúť.

Ako milovníčka histórie som premýšľala nad Henrichom VIII. Nemohla som uveriť, že niekto tak údajne strašný by mohol byť naozaj tak krutý. Niekde v ňom sa musel nájsť kúsok ľudského, nie? Rozhodla som sa to preskúmať a zistila som, že bol zlým človekom. Bola som o tom presvedčená.

Počas týchto štúdií som si naozaj uvedomila, čo je protestantizmus, alebo aspoň som si to myslela. Nemohla som pochopiť aj to, prečo by Katarína Aragónska alebo akákoľvek seba rešpektujúca žena tolerovala jeho správanie. Potom som zistila, že bola katolíčka. Prečo bola tak neochvejne oddaná voči cirkvi, ktorá utláčala a nenávidela ženy?

Stále som pátrala a na moje prekvapenie som zistila, že učenie katolíckej cirkvi v otázkach sociálnej spravodlivosti, antikoncepcie a umelého oplodnenia zodpovedá mojim vlastným názorom. Bola som tiež veľmi prekvapená, keď som zistila, aký pohľad majú katolíci na Máriu, na ženy a celkovo na dôležitosť tradičnej rodiny. Začal som cítiť niečo, čo som nedokázala popísať. A potom Ježiš – bol v centre všetkého. Bol som tak potešená, keď som zistila, že tu bol Ježiš.

Nakoniec som sa rozhodla, že chcem zistiť, čo mi vlastne omša dáva. Po celú dobu som mala poruke katolícky kostol na konci mojej ulice. Zízala som naň po celý rok, ale neodvážila som sa tam vstúpiť. A tak som sa tentokrát rozhodla vstúpiť. Práve pripravovali omšu. Bola Veľká noc v roku 2011. Na všetko som fascinovane hľadela. Zdržiavala som slzy a takisto aj emócie. Začala som pociťovať to volanie.

Vrátila som sa domov. No stále ma tam niečo ťahalo. Jedného dňa som vošla do chrámu a kráčala priamo k istej žene. Spýtala sa ma, čo hľadám. Povedala som jej, že potrebujem vedieť viac o viere. Usmiala sa a povedala mi, že je riaditeľkou náboženského vzdelávania a zapísala ma do triedy RCIA (Obrad kresťanského zasvätenia dospelých). Kňaz prišiel a začal sa so mnou rozprávať.

Povedal mi: „Nikdy som nepočul o tom, že by niekto vstupoval do Cirkvi cez Henryho VIII.” Podal mi knihu, aby som si ju vzala domov. Ako som začala chodiť na hodiny náboženstva, pociťovala som v sebe čoraz viac lásky. Spoznala som kňaza a jeden pár, ktorý ma podporoval. Počas umývania nôh som ticho plakala. A keď som sa stretla s biskupom, znova som začala plakať. Cirkev bola opakom všetkého, čo som dovtedy zastávala. Keď som ohlásila, že vstupujem do Cirkvi, moji priatelia boli zúfalí a matka sa ma len spýtala: „Prečo by si to robila?“

Počas môjho krstu 7. apríla 2012 som bol tak šťastná, až ma zaliali slzy radosti. Po prijímaní som strávila istý čas sama s Ježišom a plakala plná vďačnosti. Po všetkých tých rokoch hľadania pravdy som konečne našla to, čo som hľadala.

Keby som nebola pokrstená, učili by ma iní robiť to, čo by sa páčilo im. Ako feministka a pohan som strávila roky v hneve, tvrdohlavosti a vzdore za právo mojej voľby. Teraz som sa rozhodla byť pokrstená v Božej cirkvi. Získala som rodinu po celom svete. Je prekvapivé, že môj manžel sa tiež zaregistroval na RCIA.

Moja mama nakoniec prijala fakt, že Boh existuje a začala čítať Bibliu. Nakoniec som našla priateľa v Ježišovi, v absolútnej plnosti. Zistila som hodnotu a skutočnú krásu toho, že som žena. V najčistejšom zmysle som objavila svoje skutočné právo na výber. Milujem svoju cirkev. Ľúbim svoju rodinu. Milujem svoju farnosť. Milujem nášho kňaza. A som veľmi, veľmi vďačná za to, že som doma.

Tip na knihu: Bohom vyslobodená, Milovaná taká, aká si, Tajný denník Alžbety Leseurovej. Knihy si môžete zakúpiť na stránke Zachej.sk.