Úzke chodby v dome na ulici 32 Prince Street na Dolnom Manhattane tichúčko rozprávajú príbehy zašlých čias: o džavote osirelých detí na malom nádvorí, niekde v diaľke počuť kroky rehoľných sestier kráčajúcich po ulici, keď v nedeľu chvátali na svätú omšu do „starej“ katedrály sv. Patrika na Mott Street, ešte tu visí vyblednutý portrét milosti a krásy namaľovaný na plátne, ktorý si v tom čase mnohí poľahky zamenili s obrazom pekla.
Začiatok
Písal sa rok 1815 a mesto New York bolo úplne na nepoznanie od toho, ako ho poznáme dnes – podľa týčiacich sa mrakodrapov a širokých ulíc. Bolo to obdobie, keď Channel Street, v tom čase vlastne kanál, bol jeho najsevernejšou hranicou. Za ním sa vlnili kopce s lesíkmi a farmami, ktoré viedli k čistinke rieky Hudson. Zatiaľ čo „hemžiaca sa“ populácia 80 000 ľudí sa živila tradičnými obchodíkmi, New York sa rýchlo stal hlavným mestom importu a exportu krajiny vďaka rozmáhajúcemu sa prístavu.
Rozrastajúca sa katolícka komunita, ktorú tvorili prevažne írski, nemeckí a francúzski prisťahovalci, bola náboženskou menšinou a protikatolícky sentiment medzi potomkami kolonistov sa tu ešte stále prísne dodržiaval. Len máličko kostolov a ešte menej kňazov sa odvážilo dláždiť prístup k sviatostiam.
24. novembra 1815 zhodila kotvu v prístave v New Yorku 147-tonová loď s názvom Sally. Tu sa z nej vylodil aj cestou umorený 68-ročný biskup John Connolly a jeho kroky nasledovali do rušných dokov východnej rieky. Connolly, ako druhý biskup New Yorku, však ako prvý vstúpil na dláždené ulice, pretože predchádzajúci biskup prišiel o život v napoleonských vojnách skôr, než sa vôbec vydal na cestu do Nového sveta.
Historik Monsignor Peter Guilday poznamenáva: „Možno pochybovať o tom, či by v celej histórii katolíckej cirkvi Spojených štátov začal hocijaký iný biskup svoju púť za takýchto skľučujúcich podmienok.“
Približne 15.000 katolíkov, štyria kňazi a tri kostoly … z ktorých jeden severovýchodne 300 kilometrov v Albany – toto nové stádo, ktoré trpelo obrovskou chudobou, chorobami a protikatolíckou fanatizáciou, v nádeji privítalo svojho nového pastiera. A tak sa začal zaoberať službou svojmu stádu so závideniahodným zápalom, priťahoval povolania, otváral farnosti a písal listy, ktoré nakoniec viedli k jednému z jeho najvýznamnejších úspechov.
Medzi bezprostredné výzvy, ktorým nový biskup čelil, boli výzvy detí bez domova. Prostitúcia a krátka dĺžka života dospelých kvôli chorobám viedli k veľkému množstvu osirelých detí a detí, ktoré bývali na ulici.
Takže v liste zo 14. júla 1817 matke Elizabeth Ann Seton, ktorej vzrastajúci rád Sestier lásky sa usadil v Emmitsburgu v Marylande, ju biskup Connolly vyzval, aby poslala tri mníšky. Otváral totiž sirotinec, aby slúžil priamym potrebám jeho rastúceho biskupstva.
A o takmer mesiac neskôr, 20. augusta 1817, sestra Rose Whiteová, sestra Cecilia O’Conwayová a sestra Felicite Bradyová z rádu Sestier lásky prišli do svojho prvého domova v New Yorku, malej porevolučnej poľnej nemocnice známej ako „Mŕtvy dom“. Jej široké podlahy boli natoľko sfarbené krvou vojakov, že žiadne drhnutie by nikdy neodstránilo spomienku na tých, ktorí prekročili jej prah.
V priebehu jedného týždňa privítali sestry do útulku prvých päť sirôt, a tak vznikol rímskokatolícky sirotský azyl Sestier lásky, prvý katolícky sirotinec v Spojených štátoch. Vďaka dômyselnému usporiadaniu vnútorného priestoru sa im podarilo umiestniť ďalších 23 sirôt, čím sa počet zvýšil na 28.
Počas nasledujúcich niekoľkých rokov sirotinec narástol čo do vo veľkosti a obyvateľstva a často ho navštevovali dobrodinci aj dobrovoľníci. Medzi nimi bola aj mladá čierna dievčina Eufemia Toussaintová a jej strýko Pierre, ktorí prišli s pečivom a ovocím, aby osláviili narodeniny mladých dievčat. Hovorí sa, že srdce Eufémie bolo spojené so sirotami už od jej raného detstva a po jej tragickej smrti vo veku iba 14 rokov jej strýko zdvojnásobil svoje úsilie. Predtým totiž pomáhal pri získavaní finančných prostriedkov pre cirkev a sirotinec. Vytvoril dokonca svoj vlastný domov na ulici 105 Reade, aby tu ubytoval a vzdelával siroty. Eufémia bola uložená na odpočinok blízko sirotinca, na cintoríne blízko sv. Patrika 11. mája 1829.
Od svojich skromných začiatkov počas života v meste si ani neuvedomila prorocké rozhodnutie vyslať tri mníšky do mesta, ktoré sa časom stalo najväčším mestom na svete. Tu položili základy viac ako 180 škôl, 28 nemocníc, 23 zariadení starostlivosti o deti a nespočetné množstvo ďalších úradov poskytujúcich starostlivosť založenú na viere, ktorá umožnila generáciám chudobných prisťahovalcov budovať životy a stavať mesto snov.
K ich litániu služby sa v roku 1862 pridala aj starostlivosť o zranených vojakov, ktorí sa vracali z občianskej vojny. V tom čase to dramaticky zmenilo pohľad na katolíkov. V roku 1912 prijali a starali sa o pozostalých neštastníkov z lode Titanic v nemocnici sv. Vincenta a v 50. rokoch 20. storočia naučili mladého Martina Scorseseho čítať a písať práve tu v škole sv. Patrika na Mott Street.
V dramatickom príbehu New Yorku zohrali Sestry lásky veľkolepú úlohu ako katolícke ženy, opatrovateľky a vychovávateľky, ktoré hlboko formovali samotnú dušu mesta betónu a ocele. Dedičstvo ich hrdinského diela je neoddeliteľne votkané do bohatej kultúrnej štruktúry mesta mužov a žien, ktorá bola poznačená prísľubom lepšieho života … a lepší život bol presne tým, čo im poskytovali Sestry lásky.
Obyvatelia dolného Manhattanu každý deň prechádzajú popri 300 metrov dlhej tehlovej stene, ktorá obklopuje obvod starej katedrály sv. Patrika, usrkávajú si svoje latté a kráčajú po Mott Street. Pouliční predajcovia využívajú povrch steny, aby tu vešali svoje kresby a výrobky a aby ich okoloidúci mohli vidieť. No mnohí nepoznajú neuveriteľnú históriu, ktorá prebýva hlboko v betónovej stene. A hoci mnohí možno na tento príbeh už dávno zabudli, jeho dedičstvo prežilo.
Múr stojí ako dlho zabudnutý monument New Yorku, keď boli katolíci a Íri brutálne prenasledovaní a ich kostoly horeli. Každá tehla je dôkazom neodbytného odporu a neúnavnej viery mužov a žien, ktorí stáli bok po boku proti davom s fakľami a nenávisťou, lebo túžili zničiť Cirkev v Amerike.
Začiatkom 30. rokov 20. storočia sa v súvislosti s rastúcim prisťahovalectvom z Írska začala zintenzívňovať náboženská neznášanlivosť a nacionalizmus. Nenávisťou naplnená a rasistická rétorika smerom ku katolíckej cirkvi a prichádzajúcich írskych „pápežencov“ sa zmenila na horúčku a po meste sa začali objavovať násilné potýčky.
Biskup John Hughes vycítil blížiacu sa búrku po tom, čo podpálili kostol Panny Márie na Sheriff Street. „Dagger John“ (Dýka John, voľný preklad, pozn. verim.sk) – meno, ktoré mu bolo pridelené pre jeho divokú osobnosť a spôsob, akým kreslil kríž pred svojím podpisom – nebolo také, ktorého by sa mal niekto obávať. Bojoval priamo s tými, ktorí napadli jeho stádo.
V roku 1834 postavili múr okolo starej katedrály sv. Patrika a do jeho nádvoria umiestnili ozbrojené stráže. Až do roku 1844.
Keď nativistické davy zapálili kostoly a spôsobili viacnásobné úmrtia vo Philadelphii, obrátili svoju pozornosť na New York. Pripravili sa na útok na Svätého Patrika so zapálenými fakľami, ale „Dagger John“ zorganizoval skupinu 1000 až 2000 írskych mužov k obrane každého kostola v meste a do múrov starého Svätého Patrika umiestnil ostrostrelcov.
Potom sa obrátil na verejnosť a bez mihnutia oka vyhlásil do očí novozvoleného starostu Jamesa Harpera, ktorý bol známy svojím postojom proti prisťahovalcom: „Ak bude v New Yorku spálený čo len jediný katolícky kostol, mesto bude ako druhá Moskva.“ (odkazoval na požiar Moskvy z roku 1812, kedy bolo mesto po vstupe Napoleonovho vojska zničené vlastným obyvateľstvom).
Keď ho úradníci mesta požiadali, aby stiahol svoje skupiny vojakov, odpovedal: „Nemám na to moc. Musíte sa postarať o to, aby neboli vyprovokovaní.“
Niektorí z nich boli natoľko odhodlaní postaviť sa na akýkoľvek odpor, že by zapálili svoje vlastné domy a zničili mesto, ak by sa nejaký dav odvážil zaútočiť na ne. Cítili sa, akoby boli obklopení nepriateľmi. Samotní úradníci, ktorí ich mali chrániť, boli spriahnutí proti nim; takže boli odhodlaní chrániť seba a svoje kostoly a stáť pri svojom biskupovi až po smrť. [Reverend John Hughes, prvý newyorský arcibiskup – Henry Brann 1912]
Tvárou v tvár tejto neprekonateľnej ukážke odhodlania útočníci ustúpili, keď videli, že tí, ktorí bránia svoje právo na náboženskú slobodu a pôvod, boli ochotní obetovať všetko – nie z nenávisti, ale z lásky – z lásky k svojej viere a z lásky k slobode. A od tohto kľúčového momentu histórie New Yorku sa všetko začalo meniť a objavovala sa cesta pre budúce generácie k slobodnému vierovyznaniu.
Táto stena, ktorá ticho stojí v tieni veží a mrakodrapov, ukrýva ducha tých, ktorých silné ruky položili každú tehlu na tehlu, aby ju zdvihli zo zeme … a duše ľudí, ktorí sa odhodlane a odvážne postavili za obranu svojej viery.
Patrik stále hrdo stojí obklopený ochranným objatím a naďalej zostáva majákom nádeje tak, ako to bolo v čase, keď bol postavený jeho základný kameň … rovnako ako katolícka cirkev, ktorá existuje na zemi už viac ako 2 000 rokov.
Tip na knihu: Moc každodennej svätej omše, 40 dôvodov, prečo som katolík, Ako Katolícka cirkev budovala západnú civilizáciu. Knihy si môžete zakúpiť na stránke Zachej.sk.
