O nejaký čas Boh viedol Sumako iným smerom. Počas zberu ryže v jednej z dedín sa utopilo dieťa, ktoré zostalo bez dozoru. Vtedy sa okamžite rozhodla zriadiť miesto starostlivosti o deti a podporovali ju takmer všetci dedinčania vrátane jej otca. Keď sa dozvedel, čo chce jeho dcéra urobiť, zmenil rozhodnutie o vydedení. Od roku 1958 teda tri ženy pracovali v Záhrade lásky, materskej škole pre tridsať japonských detí, o ktoré sa nielen starali, ale ktorým aj odovzdávali základy kresťanskej viery. O päť rokov neskôr inšpirované zjaveniami v Amsterdame požiadali miestneho sochára, budhistu, aby pre ne vytvoril obraz podobný holandskému obrazu Márie. Sedemdesiatcentimetrová socha bola vytesaná zo stromu judášovca a spočiatku stála v hale materskej školy. V roku 1962 ženy konečne požiadali biskupa v Niigate, aby ich komunitu schválil. Biskup Ito začal skúmať túto záležitosť a v roku 1966 schválil novú kongregáciu s diecéznym právom. Po troch rokoch prvé sestry zložili rehoľné sľuby. O štyri roky neskôr sa k tejto komunite pripojila aj Agnes Sasagawová. Regula, spôsob života a charizma tejto komunity sa stále formovali. Hoci začala formáciu v inštitúte, spočiatku sa ďalej starala o kostol v Mjoko a súčasne sa venovala katechéze.
Koncom januára 1973 sa niečo začalo meniť. Sestra Agnes počula čoraz slabšie, ale keďže mala veľa práce, vôbec ju to nezaujímalo. Zlom nastal 16. marca, keď zazvonil telefón. Sestra ešte počula zvonenie, ale keď zdvihla slúchadlo – už ani slovo. Ocitla sa v úplnom tichu. Bola vydesená. O nejaký čas ju našiel farár a keď pochopil, čo sa stalo, odviezol ju do nemocnice v Niigate. Po podrobnom vyšetrení sa ukázalo, že sestra Sasagawová trpí úplnou hluchotou a nič nenasvedčuje tomu, že existujú nejaké spôsoby, ako ju vyliečiť. Bol to pre ňu strašný šok. Ľudia, ktorí ju navštívili, boli jej jedinou útechou, ale ona sama sa stále pýtala samej seba, čo to pre ňu znamená. Je hluchota koncom snov o rehoľnom živote? Budú si predstavení chcieť ponechať sestru, ktorá nemôže katechizovať? Bude jej rodina súhlasiť s tým, aby ostala v inštitúte? A ak ostane, bude môcť viesť život pokánia a modlitby v generálnom dome? Zároveň sa sestra Agnes začala rýchlo učiť čítať z pier. Silne a vytrvalo ju podporoval jej osobný lekár, ktorý − ako sama rehoľníčka poznamenala v dôvernom denníku − jej neustále opakoval: „Je veľmi ťažké žiť vo svete bez zvuku. Máš šťastie, že máš vieru. Myslím, že ti to pomôže. Nevzdávaj sa. Postaráme sa o všetky potrebné formality, aby si po odchode z nemocnice mohla dostať podporu pre telesne postihnutých ľudí. Urobíme všetko pre to, aby sme ti uľahčili opätovné začlenenie do spoločnosti.“ A stalo sa to postupne. Spočiatku sa s ňou rozprávali veľmi pomaly, ale časom sa sestra naučila „vidieť, čo sa jej hovorí“ a efektívne komunikovať.
Agnesina hluchota spôsobila, že jej rodina ju chcela presvedčiť, aby sa vrátila domov. Ona proti tomu tak dôrazne a rozhodne protestovala, že nakoniec to jej rodičia aj brat vzdali a súhlasili s tým, že ostane v reholi. V tom istom čase dostala pozvanie z Inštitútu služobníc Eucharistie, aby žila na vrchu Juzawadai na okraji mesta Akita a viedla tam život pokánia a adorácie. Rovnakú radu jej dal aj biskup Ito. Jedinou osobou, ktorá bola proti tomuto riešeniu, bola kresťanská pútnička a krstná mama Agnesy, ktorá ju priviedla k viere. Teraz bola presvedčená, že jej zverenkyňa sa musí najprv úplne vyliečiť a až potom môže premýšľať o rehoľnom živote. Sasagawová však bola odhodlaná a pomaly spolu so svojimi súrodencami presvedčila svoju krstnú matku o novej forme života, ktorú si zvolila.
12. mája 1973 Agnes opustila domov a prišla do malého a chudobného kláštora v spoločnosti sestry a švagrinej, aby začali úplne nový život − v tichu (vonkajšom i vnútornom), adorácii a chudobe. Cítila sa sestra Agnes rovnako? Je známe, že jej prvé dni v kláštore boli naozaj ťažké. Keď odišla do kláštora, jej príbuzných začali prenasledovať pochybnosti, takže za ňou ani neposlali batožinu v presvedčení, že pravdepodobne neznesie útrapy života v chudobe. Obavy zaplavili aj Agnes, ktorá sa úzkostlivo pýtala duchovného riaditeľa komunity, či určite vydrží a či nepreceňuje svoje sily. Upokojil ju a ubezpečil, že je na správnom mieste. Nakoniec po desiatich dňoch dostala k dispozícii celu, dorazila batožina a zažila veľký vnútorný pokoj. Ak ju niečo mrzelo, bol to iba odchod kaplána komunity, pretože od tej chvíle sa sestry už nemohli každý deň zúčastňovať na svätej omši.
Tak sa začal úplne nový život sestry Agnes Sasagawovej. Teraz niekoľko hodín každý deň adorovala Najsvätejšiu sviatosť, modlila sa ruženec a chystala sa zložiť svoje prvé rehoľné sľuby. Bola šťastná, že konečne začala žiť s Bohom. Mlčala, bola postihnutá, vylúčená z každodenných rozhovorov, a zároveň sa úplne sústredila na modlitbu a bytie s Pánom. Boh už pripravil všetko potrebné na zjavenia, ktoré sa mali začať doslova o pár týždňov. Je to maličký kláštor so spoločenstvom hlboko veriacich japonských rehoľníčok. Je tu vizionárka, ktorá je úplne sústredená na svoje vnútro, lebo choroba ju pripravila o kontakt s vonkajším svetom. Nachádza sa tu socha, ktorú vytvoril budhistický sochár. Je z takého suchého dreva, že v nej nie je ani stopa po vlhkosti. To všetko sa odohráva v krajine, kde boli kresťania dvestopäťdesiat rokov odsúdení na úplné mlčanie (ako teraz sestra Agnes) a kde mariánska úcta bola podstatným prvkom prežitia katolicizmu. Existuje teda scéna, sú tu hrdinovia a akcia naberie na obrátkach v priebehu pár mesiacov. Sestra Sasagawová určite netušila, čo pre ňu Mária a Ježiš pripravili…
Tento úryvok pochádza z knihy Akita: Krv a slzy Matky, ktorú si môžete kúpiť na Zachej.sk.
