Japonský katolicizmus je mlčiaci, v uponáhľanej spoločnosti krajiny vychádzajúceho slnka, ktorá je pohltená prácou, takmer nepostrehnuteľný. Rovnaká, takmer neviditeľná, maličká, pre svet bezvýznamná bola aj sestra Agnes (Kacuko) Sasagawová, ktorej sa v Akite zjavila Matka Božia. Z fotografi í z tých čias sa pozerá sympatická Japonka so spletenými vlasmi (sestry v jej kongregácii až neskôr prijali habity), jej pohľad je plný tepla a oči sa jej lesknú od radosti. Nevidíte na nej roky utrpenia, nesenia kríža, ďalších protivenstiev osudu, ktoré ju mali zlomiť, čo sa, našťastie, nikdy nepodarilo. Úsmev, pohoda ducha, pokorná láska – tým žiari jej tvár.
Napriek tomu bol jej život skutočne veľmi ťažký. Kacuko (v detstve ju volali Kako-čan) sa narodila predčasne v máji 1931 vo veľmi milujúcej a starostlivej budhistickej rodine. Budhizmus rodiny v Japonsku nemusí veľa znamenať. Je to jednoducho príslušnosť k jednému z mnohých chrámov, hoci v prípade rodiny Sasagawovcov boli tieto praktiky do istej miery živé a sama Kacuko vyrastala v náboženskom priestore. Pravdepodobne táto náboženská výchova zakorenená v budhistickom koncepte všadeprítomnosti utrpenia sa stala zdrojom trpezlivosti v následných chorobách alebo pobytoch v nemocnici, ktoré dievča od útleho detstva zažívalo. To najhoršie ešte len malo prísť. Keď mala Kacuko devätnásť rokov, v dôsledku zle vykonanej anestézie počas operácie na odstránenie slepého čreva ochrnula. V tomto stave žila šestnásť rokov, prekladali ju z nemocnice do nemocnice a podstúpila ďalšie operácie. Trpela v neslýchanej miere.
Kacuko sa počas svojho pobytu na klinike v Mjoko stretla s katolíckou rehoľníčkou, s ktorou sa začala rozprávať o náboženstve. Aby rehoľníčka podnietila ochrnuté dievča vstúpiť do Cirkvi a obrátiť sa na katolícku vieru, odporúčala mu šokujúcu knihu Zvony Nagasaki, ktorej autorom je doktor Takaši Nagai. Úžasná história tohto konvertitu na katolicizmus, ako aj priateľstvo s katolíckou rehoľníčkou postupne priviedli Kacuko k viere a krstu a zároveň jej dali hlbokú túžbu zasvätiť celý život Bohu. Krátko po krste Agnes (takéto krstné meno Kacuko prijala) proti vôli svojich rodičov, ktorí verili, že jej zdravotný stav vylučuje rehoľný život v náboženskej komunite, ktorá bola Japoncom kultúrne cudzia, vstúpila do Kongregácie sestier Nepoškvrneného Srdca Panny Márie. Túto komunitu založil v Nagasaki v roku 1934 biskup Januarius Kjunosuke Hajasaka, aby vychovávala katolícke dievčatá na dobré manželky. Od tohto okamihu kongregácia v tomto meste viedla okrem iného školu pre dievčatá.66 Dnes má kongregácia 317 sestier v tridsiatich piatich komunitách v Japonsku, Číne a Brazílii. Agnes zostala na tomto mieste iba štyri mesiace. Keď ju choroba znovu zasiahla, stratila vedomie a bola prijatá na kliniku v Mjoko. Tam ležala desať dní v kóme a zázračne získala vedomie a zdravie.
Sestry z jej prvej komunity jej dávali vodu z Lúrd a ako jej ju naliali do úst, žena sa okamžite prebudila a získala späť citlivosť v končatinách. Po odchode z nemocnice sa Agnes chcela vrátiť do svojej kongregácie, ale jeden z kňazov ju presvedčil, aby pomohla pri starostlivosti o novopostavený kostol v Mjoko. Práve tam sa začala katechetická a evanjelizačná činnosť mladej konvertitky, ktorá zanietene ohlasovala ľuďom Krista. A tam budúca vizionárka po prvýkrát počula o novom Inštitúte služobníc Eucharistie. Bola to komunita, ktorá v tom čase mohla viesť život vo svete, ale zároveň bola vďaka rehoľným sľubom úplne zasvätená Bohu.
Keď sa o nej Agnes Sasagawová dozvedela, bola to ešte mladá komunita. Biskup John Šodžiro Ito ju schválil v roku 1969 a práve vtedy prvé tri sestry zložili do jeho rúk sľuby čistoty, chudoby a poslušnosti. História komunity je však o niečo dlhšia. Ešte v štyridsiatych rokoch 20. storočia Sumako Sugawarová, mladá konvertitka z budhizmu na kresťanstvo, pocítila hlboké povolanie do života v rehoľnej komunite. Rodina bola proti a otec ju vydedil, keď sa dozvedel, že opustila náboženstvo predkov a rozhodla sa žiť v samote pre Boha. Komunita bola založená v dedine Juzawadai, sedem kilometrov od Akity, a ani prostredie nebolo pre Sumako priaznivé, lebo mladá žena zažila časté šikanovanie a prenasledovanie. Napriek tomu sa jej v roku 1948 podarilo postaviť malú chatku, v ktorej začali bývať tri ženy. Práve táto skupina a miesto sa stali jadrom novej kongregácie. O dva roky neskôr Sumako získala prácu v prefektúre v Akite, čo novozaloženej komunite umožnilo získať relatívne stabilné prostriedky na živobytie.
Tento úryvok pochádza z knihy Akita: Krv a slzy Matky, ktorú si môžete kúpiť na Zachej.sk.
