„Ako často mám chodiť na spoveď? Stačí raz za mesiac či za dva mesiace? Raz za pol roka?“ Podobné otázky počúva kňaz v začiatkoch duchovného sprevádzania pomerne často. Dovolím si krátku poznámku: nepáči sa mi slovíčko stačí. Je to výraz minimalizmu – zisťujeme, čo najmenej musíme urobiť, aké je požadované minimum, ktoré sme povinní splniť. Ešte šťastie, že Boh si takéto otázky vo vzťahu k človeku
nekladie!

Čo však možno odpovedať na otázku: „Ako často?“

V seminári nám žiadnu predpísanú frekvenciu neprezradili. Keby sme tak mali k dispozícii nejakú tabuľku podľa veku (napríklad do 15 rokov treba chodiť na spoveď raz za dva mesiace, vo veku 15 – 18 rokov raz mesačne, 18 – 25 rokov každý mesiac a pol, seniori aspoň štvrťročne)… Nič také však neexistuje.
A ordinovať ľuďom spoveď ako lekár tabletky si netrúfam, to teda naozaj nie.

Nad otázkou Ako často? sa však môžeme hlbšie zamyslieť. Jedným extrémom je prijímať túto sviatosť len raz za rok. Takto to ustanovuje jedno z cirkevných prikázaní: „Aspoň raz v roku sa vyspovedať“ (zväčša vo veľkonočnom období)… Dá sa však ešte hovoriť o nejakom duchovnom živote, keď sa niekto uspokojí s takouto minimalistickou praxou?

Živoriť alebo žiť?

Nedávno sa ma to spýtal jeden kamarát a ja som usilovne premýšľal, ako mu to rozumne vysvetliť na nejakom príklade. A niečo mi napadlo. Keď som študoval teológiu, počas prázdnin som pracoval ako sanitár v nemocnici Pod Petřínem v Prahe. Odniesol som si odtiaľ veľa cenných skúseností. Predstavte si človeka, napríklad po nejakej dopravnej nehode, ktorý leží na ARO (anestéziologicko-resuscitačnom oddelení). Je napojený na prístrojoch – na umelej ventilácii (ktorá zaňho dýcha), na defibrilátore (ktorý upravuje srdcový rytmus a obnoví činnosť srdca, keby nastala jeho zástava), na meracích prístrojoch (EKG, pulz, tlak, saturácia). Takýto pacient je vyživovaný umelo, vnútrožilovo. Býva tiež udržiavaný v umelom spánku, aby to všetko jeho organizmus vôbec zvládol.

K uvedenému prípadu by sa dal podľa môjho názoru prirovnať človek, ktorý pristupuje k sviatosti zmierenia raz za rok a pohybuje sa na úplnej hrane cirkevných prikázaní. Ako to? Obidvaja predsa žijú – prijímajú potravu, srdce im bije, základné životné funkcie sú ako-tak zabezpečené… Nevyhnutné minimum pre zachovanie života je zaistené. Či je to však život v plnosti, ktorý nám priniesol Ježiš (porov. Jn 10, 10), o tom asi môžeme právom pochybovať. Oba prípady, žiaľ, mávajú spoločné aj to, že človek sa z takéhoto umelého spánku občas už nepreberie…

Problém škrupulantstva

A druhý extrém? Ten už nebýva taký častý, ale predsa sa niekedy objaví: väčšinou u ľudí, ktorí trpia takzvaným škrupulantstvom – úzkostlivým, precitliveným svedomím. Je to v podstate psychologický problém, ktorý sa navonok prejavuje duchovnou poruchou. Títo ľudia by najradšej chodili na spoveď každý druhý deň, pretože i ten najmenší náznak hriechu alebo nedokonalosti považujú za ťažký
hriech. Múdry návod, ako s týmto sklonom zaobchádzať, zaznamenal svätý Ignác z Loyoly vo svojich Duchovných cvičeniach. Škrupulantstvo je nepríjemná záležitosť. Škrupulant sa až chorobne zameriava na svoju hriešnosť, neustále sa pozoruje a nedokáže prežívať radosť z Boha a z jeho spásy. Zo všetkého sa neustále vyznáva, no nevie prijať Božie odpustenie. Spoveď je preňho traumou, bez ktorej však nedokáže existovať. Z tohto šialeného kolotoča niet úniku a oberá život s Bohom o deväťdesiatdeväť percent sily a radosti.

Spása v Kristovi je pritom človeku ponúkaná zadarmo, nie je odmenou za našu bezhriešnosť či iné zásluhy. Najhoršie na celej záležitosti je, že takíto ľudia za svoje škrupulantstvo vôbec nemôžu. Väčšinou si v sebe nesú zranenia, ktoré svojou nerozumnosťou či prílišnou prísnosťou spôsobil niekto iný. Našťastie, Božia láska je väčšia než táto choroba duše. A Boh dokáže ťarchu našich bremien uzdravovať a zmierňovať.

Predstavili sme si dva extrémy vo frekvencii prijímania sviatosti zmierenia. Aká je teda zlatá stredná cesta?Odpoveď nezistíme matematicky, to je jasné. Hľadajme preto iný spôsob.

Kedy teda ísť na spoveď?

Istý priateľ mi kedysi povedal, že na spoveď ide vtedy, keď mu klesá „prevádzková istota“. Tento termín sa mi zapáčil, pretože celkom dobre vystihuje niektoré princípy duchovného života. Po spovedi mávame pocit úľavy, v modlitbe sa nám darí oveľa viac. Hriech stráca svoju príťažlivosť a vnímame ho ako to najodpornejšie pod slnkom. Je tým posledným, čo by sme kedy chceli vykonať. Táto „prevádzková istota“ je dôsledkom znovunadobudnutia milosti, ale aj psychickej úľavy (znie to asi zvláštne, ale je to tak). Čiastočne tu pôsobí obnovená vôľa žiť s Bohom, očistená od bremena hriechu.

Len čo „prevádzková istota“ začne slabnúť či miznúť, je dobré urobiť niečo preto, aby sa opäť vrátila.

Väčšinou sa nám zo života vytráca postupne, takmer nepozorovane. No existujú dve výnimky. Tá prvá je radikálna a nárazová. Je to moment nejakého ťažkého (alebo závažného) hriechu. Človek vtedy stráca milosť posväcujúcu a nemal by prijímať Eucharistiu. Radikálne klesá záľuba v duchovných veciach, objavujú sa výčitky svedomia. To všetko je signálom, že „prevádzková istota“ je preč – a zároveň je
podnetom k tomu, aby sme ju čo najskôr opäť nadobudli.

V tejto súvislosti mi napadá jedna anekdota z nemocničného prostredia. Príde elektrikár na ARO, rozhliadne sa po ľuďoch, ktorí sú napojení na prístroje, a zahlási: „No a teraz všetci urobte hlboký nádych, idem meniť poistky!“ Tento hlúpy vtip nám výstižne pripomína, že po závažnom previnení je vhodné zmieriť sa s Bohom čo najskôr.

Druhou výnimkou, kedy je užitočné pristúpiť k sviatosti zmierenia skôr, než sa „prevádzková istota“ úplne vytratí, sú chvíle, v ktorých potrebujeme Božiu posilu a ochranu pred zlom viac než inokedy. Môže ísť o závažné rozhodnutia, o rôzne životné skúšky a iné mimoriadne udalosti či náročné obdobia (napríklad o maturitu, štátnice, vstup do manželstva či kňazskú vysviacku, väčšie sviatky…). Vtedy neváhajme očistiť svoje srdce a naplno sa oprieť o silu Božej milosti, ktorá sa oveľa lepšie zakorení v srdci
otvorenom ako v ľahostajnom.

Z tejto úvahy však ešte stále nevyplýva odpoveď na otázku: Ako často? Je to individuálne. Niekomu bude
stačiť sviatosť zmierenia raz za dva – tri mesiace, iný k nej bude chcieť pristupovať každé dva týždne (aspoň počas nejakého obdobia). Toto rozmedzie (najmenej raz za dva mesiace a najviac raz za dva týždne) by som pre kresťana dnešnej doby považoval za rozumné. Je to dosť široký interval, no zároveň postačujúci na to, aby človek mohol viesť zdravý duchovný život. Iným kritériom toho, ako často chodiť na spoveď, by mohla byť možnosť nepretržite pristupovať k svätému prijímaniu – veď stretávanie sa s Ježišom v Eucharistii má pre život viery zásadný význam.

Skúsenosti rôznych duchovných sprievodcov i moje vlastné ukazujú, že frekvencia využívania sviatosti zmierenia u zdravého kresťana skôr narastá, aspoň do určitého veku. Teda záleží na duchovnej zrelosti človeka, na citlivosti svedomia, na túžbe žiť s Bohom a stretávať sa s Kristom v Eucharistii.

Konečnou inštanciou je dobre formované svedomie každého človeka. Je výhodou mať stáleho spovedníka, s ktorým sa človek môže pokojne dohodnúť na tom, čo by v jeho prípade bolo potrebné.

Tento úryvok pochádza z knihy Dobrá spoveď nad zlato, ktorú si môžete zakúpiť na Zachej.sk.