Ak je jediný Boh v troch osobách tak, ako veríme, nemali by sme mať osobný vzťah s každou z nich?

Určíte áno. Pokiaľ však ide o tretiu osobu Najsvätejšej Trojice, Ducha Svätého, môžeme sa osobne dostať do akýchsi ťažkostí. Problém je však zrejmý. Kristus prevzal plnú ľudskú prirodzenosť, aby sme sa s Ním mohli mať vzťah tak ako s ostatnými ľudmi. Otec neprijal telo, ale samotné oslovenie otec je pre nás blízke. Koniec koncov, Ježiš sám povedal, že ktokoľvek Ho videl, videl Otca (Jn 14,9).

Ale Duch Svätý? Zdá sa, že obrazy, ktoré mu dáva Písmo, nám nepomáhajú v jeho vnímaní skrze pojmy ako vietor, oheň, voda či holubica. Ako to uvádza otec John McCloskey: Mnohí ľudia zápasia s oddanosťou k Duchu Svätému a cítia, že zlyhávajú v úcte k Trojici tým, že nie sú schopní pojať obraz Ducha, ktorý nemá len obraz holubice či neosobnej sily, akou je oheň a vietor.

Samozrejme, mnohí kresťania vzývajú Ducha Svätého, aby nás napĺňal múdrosťou alebo nás posunul k skutkom. Ale stále je pre nás príliš ľahké dostať sa do pasce uvažovania o Ňom ako o „neosobnej sile“, ako to uvádza otec McCloskey. Otázkou je, ako rozvíjame skutočný osobný vzťah s Duchom Svätým?

Prejdime si naše predpoklady o Bohu
Prvým krokom je prehodnotenie predpokladov o Bohu. Akceptovali sme Ježišovu ľudskosť, aby sme zabudli na Jeho božskú podstatu? V Písme je Ježiš prirovnávaný aj k obetnému baránkovi, skale, ktorá prináša vodu, keď sa po nej udrie, k Božiemu Slovu a Božej Múdrosti. Ježiš prevzal ľudskú prirodzenosť, ale zostal úplne iný, úplne odlišný od nás a tieto obrazy nám to pripomínajú.
Ak máme problém s Duchom Svätým, pretože Mu nedokážeme dať tvár, môže nám pomôcť oživiť vedomie, že Božia odlišnosť od nás je oveľa väčšia než Jeho podobnosť nám. Áno, sme stvorení na Jeho obraz, ale uvážme, ako sa odlišuje fotografia vzhľadom a podstatou od zobrazovaného objektu.

Tri osoby, ktoré sú vždy spolu
V Trojici je osobnosť založená na vzájomnom vzťahu troch božských osôb. Ak chceme spoznať jednu z troch božských osôb, nemôžeme to urobiť tak, že ich spoznáme jednotlivo. Duch Svätý nám podáva Ježiša, ktorý zasa poukazuje na Otca. A taký je aj prístup otca McCloskeyho. Píše:
Náš prirodzený vzťah s Duchom je vnímanie Krista skrze neho, s ním a v ňom. Opäť, ako to Katechizmus vyjadruje:
„Keď je napokon Kristus oslávený, môže aj on od Otca poslať Ducha tým, čo v neho veria: dáva im svoju slávu, čiže Ducha Svätého, ktorý ho oslavuje. Spoločné poslanie sa bude odteraz rozvíjať v deťoch, ktoré adoptoval Otec v (tajomnom) tele svojho Syna.” (KKC, 690).
Ďalším spôsobom pochopenia je vidieť Ducha Svätého ako lásku medzi Otcom a Synom. Svätý Ján Pavol II. to vysvetľuje vo svojej encyklike o Duchu Svätom, Dominum Et Vivificantem,

Dá sa povedať, že v Duchu Svätom sa intímny život Trojjediného Boha stáva absolútnym darom, výmenou vzájomnej lásky medzi božskými osobami a že Boh skrze Ducha Svätého existuje v spôsobe daru. Je to Duch Svätý, ktorý je osobným vyjadrením tohto sebadarovania, tohto bytia – lásky. On je Osoba-Láska. Je zosobneným Darom. Tu máme nevyčerpateľný poklad skutočného a nevysvetliteľného ponárania sa človeka v Bohu, ktorý nám dáva poznať Božie Zjavenie.

Ako hovorí Ján Pavol II., táto skutočnosť, že Duch Svätý je osoba a spoločná láska medzi Otcom a Synom, nás vedie k „nevysvetliteľnému prehlbovaniu pojmu človeka v Bohu“. Lepšie než snažiť sa zaškatuľkovať Ducha Svätého do našej definície osoby, musí existovať zásadné prijatie tejto tajomnej Božej odlišnosti. Boh nás našťastie pozval k poznávaniu tohto tajomstva. V láskyplnom pohľade Otca a Syna vieme, že tam môžeme nájsť Ducha.

Mária nás tiež vedie k Duchu
Boh nám dal aj iný spôsob spoznania Ducha Svätého: Máriu. Máme skôr sklon myslieť na Máriu a na jej vzťah s Ježišom. Zabudli sme, že je nevestou Ducha Svätého. V Márii vidíme odraz Ducha Svätého. Toto je zrejme aj v učení sv. Maximiliána Kolbeho, ktorý predstavil Ducha Svätého v mariánskych pojmoch ako „nestvorené Nepoškvrnené Počatie“. Tak ako Mária na časovej osi ľudskej histórie bola najčistejšia vo svojej láske, tak aj Duch Svätý je čistá láska, večná a božská.
Na kríži nám Ježiš dal Máriu, aby sme sa prenikli do našich „domovov“ – nášho vnútorného života, ako to vysvetľuje Ján Pavol II. Cirkev učí, že je našou nebeskou zástankyňou, materinskou útechou a učiteľkou. Vo všetkých jej pozíciách vidíme odraz Ducha Svätého, ktorého Kristus nazýva Tešiteľom, ktorý nás poučí a o ktorom Pavol hovorí, že Boh Ho posiela, aby prebýval v nás.

Duch Svätý v nás
Možno, že odlišnosť Ducha Svätého od ducha, je skôr príležitosťou než prekážkou vo vzťahu. V 1. liste Korinťanom 6,19 Pavol hovorí, že naše telá sú chrámom Ducha Svätého. Keď svätý Augustín hovorí, že Boh je „bližšie k nám“ než naše „najvnútornejšie vnútro“, zdá sa, že Duch Svätý je obzvlášť spojený s týmto intímnym prebývaním. Cirkevná tradícia ho nazýva „Sladkým hosťom“ našich duší. Ako to uvádza arcibiskup Luis Martinez:
Aká potešujúca myšlienka! Nie je to kvôli potrebám Jeho neobsiahnuteľnosti, ani kvôli tomu, že naša hriešnosť si vyžaduje, aby Boh ustanovil svoje obydlie v dušiach; Láska, ktorá priťahuje, láka a pomáha človeku prekonávať všetky ťažkosti. Spôsobuje, že Boh nebies, ktorý je zamilovaný do duší, prichádza a zjednocuje sa s nimi intímnym a trvalým spôsobom. Toto je láska: zjednotenie alebo túžba po zjednotení; a pretože Duch Svätý je nekonečnou Láskou Boha, k nemu je privlastnené toto šťastné meno: „nádherný hosť duše“.
A aj keď Duch Svätý nemá tvár. Môžeme sa k nemu obracať v duchu. Pretože aj my máme ducha. Písmo často odkazuje na „ducha človeka“. Katechizmus hovorí: „Znamená to, že od počiatku je človek stvorený k nadprirodzenému koncu a že jeho duša môže byť bezvýhradne povznesená nad rámec všetkého – ku spoločenstvu s Bohom.“ V 1. liste Korinťanom 2, 10-11 Pavol odporučil tento spôsob, ako si vytvoriť k Duchu Svätému vzťah:
Ale nám to Boh zjavil skrze Ducha, lebo Duch skúma všetko, aj Božie hlbiny. Veď kto z ľudí vie, čo je v človeku, ak nie duch človeka, ktorý je v ňom? Tak ani čo je v Bohu, nepozná nik, iba Boží Duch.
Môžeme túto myšlienku rozvinúť. Ak Duch Svätý skúma hlbiny Boha, potom skúma aj hlbiny našich vlastných duší. Ako hovorí žalm 139,1-4:
Pane, ty ma skúmaš a vieš o mne všetko;
ty vieš, či sedím a či stojím.
Už zďaleka vnímaš moje myšlienky:
či kráčam a či odpočívam, ty ma sleduješ.
A všetky moje cesty sú ti známe.
Hoci ešte slovo nemám ani na jazyku,
ty, Pane, už vieš, čo chcem povedať.
Takže možno je to jeden zo spôsobov, ako spoznať Ducha osobne – uvedomiť si, že nás lepšie pozná, než my poznáme sami seba. Pozná každú myšlienku, túžbu, poryv vôle a záchvev predstavivosti. Toto je určite vynikajúci východiskový bod pre vnútorný dialóg s Duchom!

zdroj: CatholicExchange

Tip na knihu: Litánie k Duchu Svätému s rozjímaniami, Zbavte sa hnevu a stresu!, Večný život pod drobnohľadom. Knihy si môžete zakúpiť na stránke Zachej.sk.