September 2006. Po niekoľkých týždňoch strávených najprv v Santa Margherita Ligure a potom v Assisi, kam sme chodievali niekoľkokrát do roka, sa naše prázdniny chýlili ku koncu. Môj syn Carlo sa ako každý rok pred odchodom domov odobral k hrobu svätého Františka, aby sa zveril do jeho modlitieb a požiadal ho o ochranu v novom školskom roku. Prekvapilo ho, že ho nechceli pustiť dnu. Baziliku zavreli predčasne, preto sa pomodlil pred jej vchodom.

Miláno nás privítalo svojím zvyčajným virvarom. Ulice boli plné ľudí, ktorí boli zaneprázdnení stovkami povinností. Tam a späť. Po augustovej prestávke každodenná práca nenechala na seba dlho čakať.

Carlo miloval nové začiatky. Mal pätnásť rokov. A ako obyčajne, prvé septembrové dni prežíval bez akejkoľvek nostalgie za letom, ktoré pomaly odchádzalo; žil skôr v akomsi veľkom očakávaní. Chcel sa opäť stretnúť s priateľmi, spolužiakmi, profesormi. Prial si opäť sa zapojiť do života. Očakávanie − tento výraz charakterizuje viac ako čokoľvek iné postoj niekoho, kto vie, že každý okamih môže niečo priniesť, každý okamih môže byť dobrodružstvom.

Keď sme otvorili dvere, medzi došlými listami sme našli knihu, ktorú nám poslal jeden známy vydavateľ a ktorá bola venovaná mladým svätým. Carlo si ju chcel hneď prečítať. Keď ju vzal do rúk, povedal mi: „Rád by som urobil výstavu venovanú týmto svätcom.“

Výstavy boli jeho vášňou. Pripravil ich už niekoľko. Jedna z nich, ktorá bola oceňovaná na celom svete, bola venovaná eucharistickým zázrakom. Vytváral ich v  počítači a  potom ich nechával ísť svojou cestou, hoci aj ďaleko od Milána, na potulkách svetom. Výstavy boli stratégiou vyjadrenia jeho veľkej túžby ohlasovať všetkým „dobrú zvesť“. Bol poháňaný nepotlačiteľnou túžbou neprestajne vynášať na svetlo krásu kresťanskej viery, s túžbou ponúkať dobro v akejkoľvek situácii života, zachovať si svoju originalitu v tomto jedinečnom a neopakovateľnom projekte, ktorý Boh od večnosti pripravil pre každého z nás. Nie náhodou je veta „Všetci sa rodia ako originál, no mnohí zomierajú ako fotokópia“ jedným z jeho najznámejších výrokov.

Táto kniha ho mimoriadne zaujala. Boli v nej uvedené príbehyhrdinstva, životov mladých prerušených v rozlete, životov, ktoré boli zároveň obetou. Vynárala sa z nich predovšetkým viera týchto mladých, ktorí v ťažkostiach dokázali vidieť to pekné, čo sa v nich ukrýva; v Bohu, ktorý napriek tomu, že dovolil bolesť a protivenstvá, nás nekonečne miluje a nikdy nás neopustí. Život im priniesol bolesť a námahu, no napriek tomu dokázali vo svojom srdci nachádzať radosť a cesty svetla.

Tento odkaz Carla fascinoval. Stotožňoval sa s ním. Pamätám sa, že v tých dňoch chcel byť zvlášť bližšie jednej spolužiačke, ktorá ochorela. Jej rodičia si robili veľké starosti, pretože spočiatku nebolo jasné, čo sa deje. Mali podozrenie, že má leukémiu. Carlo jej počas leta často telefonoval. Hovorieval jej, aby všetko zverila Pánovi a aby bola pokojná. Nakoniec sa, našťastie, zistilo, že išlo o jednoduchú mononukleózu. „Pán chce, aby si ešte bola tu,“ okomentoval to a počas telefonátu s ňou žartoval.

Ani môj syn sa počas tých týždňov necítil dobre. Trochu ho boleli kosti. Na nohách mal menšie modriny. Nič však nenasvedčovalo tomu, že by šlo o niečo vážne. Veľa športoval, a tak sme si mysleli, že tieto jeho problémy súvisia so športom. Napokon, on sám sa to snažil zľahčovať. A preto nás to príliš neznepokojovalo.

Škola sa začala v polovici septembra. Spomínam si, že to boli obzvlášť slnečné dni. V Miláne ešte vládlo leto, zdalo sa, že jeseň sa ešte nechystá na svoj príchod. Večery boli plné slnka, chodili sme na dlhé prechádzky do parku Sempione. Školský rok sme začali bezstarostne. Bola som šťastná. Vedela by som si predstaviť čokoľvek, čo by sa mohlo stať, len nie búrku, ktorá prišla tak neočakávane a bola natoľko prudká, že obrátila náš život hore nohami. Zastihla nás ako nečakané letné hromobitie. Skutočný blesk z jasného neba.

Posledný deň, kedy bol Carlo v  škole, bola sobota, 30. septembra. Nikdy by som neverila, že sa tam viac nevráti. Tok udalostí sa však uberal týmto smerom. Navštevoval klasické gymnázium na Inštitúte Leva XIII., ktoré viedli jezuiti. Zo školy sa vrátil nezvyčajne unavený. Mali hodinu telesnej výchovy a profesor ich nechal behať okruhy okolo veľkého futbalového ihriska. Mysleli sme si, že to ho zmohlo. Poobede však pozbieral sily a vyšli sme si s našimi milovanými štyrmi psami Briciolou, Stellinou, Chiarou a Poldom do parku na prechádzku.

Na druhý deň ráno sme sa spolu s manželom a mojou matkou rozhodli, že sa pôjdeme niekam najesť. Poradili nám reštauráciu v blízkosti Venegona, mestečka, v ktorom sa nachádza kňazský seminár Milánskej diecézy. Keď Carlo zišiel do kuchyne na raňajky, všimla som si, že na bielku pravého oka mal malú červenú škvrnku. Vyzeralo to ako príznak bežného prechladnutia. Ani tentoraz som si kvôli tomu nerobila väčšie starosti.

Pred odchodom z Venegona sme šli na svätú omšu. Po nej sa chcel Carlo spolu s nami pomodliť Modlitbu k Pompejskej Panne Márii. Bola to jeho obľúbená modlitba. Odmalička mal úzky vzťah s Pannou Máriou. Často o nej hovoril. Rád sa k nej modlil a pozýval k tomu aj nás. A tak sme šli spolu s ním. Môj manžel i ja sme sa pred niekoľkými rokmi priblížili k viere. Objavili sme ju vďaka Carlovi. To on nás pritiahol k Pánovi. Počas celého môjho života, predtým, ako sa začali diať zmeny, som bola na svätej omši iba trikrát: v deň môjho krstu, v deň môjho prvého svätého prijímania a v deň nášho sobáša. Podobne aj môj manžel, hoci on, na rozdiel odo mňa, keďže mal viac praktizujúcich rodičov, chodil do kostola aspoň občas.

Osobne sme proti viere nič nemali. No jednoducho sme boli zvyknutí žiť bez nej. Boli sme ako mnohí okolo nás, napĺňali sme svoj život mnohými aktivitami, no nepoznali sme do dôsledkov ich zmysel. Seneca tento spôsob existencie zosumarizoval slovami: „Veľká časť života nám uniká pri konaní zla, väčšia pri ničnerobení, všetko pri konaní niečoho iného ako toho, čo by sme robiť mali“ (Listy Luciliovi, I, 1, 1). Príchod Carla do nášho života bol v tomto zmysle proroctvom, pozvaním pozrieť sa na život z inej strany, pozvaním k zmene, k zatiahnutiu na hlbinu.

Po svätej omši sme nasadli do auta. Prišli sme do Venegona, kde sme sa naobedovali. Boli s nami aj naše psíky. Po obede sme sa šli prejsť do okolitých lesov a zbierali sme gaštany. Naplnili sme celé vrecúško. Pomedzi konáre stromov prenikali slnečné lúče, ktoré vytvárali takmer rozprávkovú atmosféru. Pustili sme psy, ktoré bezstarostne pobehovali sem a tam pomedzi kríky. Carlo im občas hodil konáre a zabával sa tým, že mu ich nosili späť. Usmieval sa. Bol šťastný. Na ten deň mám krásne spomienky. Keď si naň spomeniem, v mysli sa mi vynárajú len svetlo, radosť a pokoj. Večer po návrate domov Carlo dostal horúčku, 38 stupňov. Dala som mu acylpyrín a rozhodla som sa, že v nasledujúci deň do školy nepôjde.

Tento úryvok pochádza z knihy Môj syn Carlo, ktorú si môžete kúpiť na Zachej.sk.