Niektoré deti sú mimoriadne vnímavé. Mamin či ockov výraz tváre pre ne nikdy nie je neutrálny. Jeden z nás autorov má dcérku, dnes už pôvabnú mladú ženu. Ako malý drobec nezniesla, keď sa rodičia neusmievali. Zakaždým sa spýtala: „Prečo si taký nahnevaný?“, hoci nikto v dome ani trochu nahnevaný nebol. Pokiaľ sa rodičia neusmievali, rozozvučal sa v nej alarm. Pozor, pozor, niečo vo svete nie je v poriadku. Neprítomnosť úsmevu sa rovnala zamračenej tvári.

Možno mala rovnaký názor ako trochu starší Augustín o padlom svete – svete, ktorý je odrazom neba. Augustín ako biskup opísal nebo jednoducho – „pohľad na niekoho, kto ti tvoj pohľad s láskou opätuje“.

Viac nepotrebujeme. Chceme sa len pozrieť na niekoho, kto nám náš pohľad s láskou vráti. Je to defi nícia neba, načrtnutá už tu na zemi. Nežerieme ako zvieratá. Jeme v rodinnom kruhu, kde sa spoločne rozprávame a pozeráme jeden na druhého. O jedlo nakoniec až tak veľmi nejde.

Pri stvorení do nás všetkých Boh vložil inštinkty a prirodzené pudy, ktoré v nás prebúdzajú túžbu po láskavom pohľade. Takzvaný sexuálny pud neuspokojí len samotný pohlavný styk. Naplní sa až vtedy, keď sa pozrieme na niekoho, kto nám náš pohľad s láskou odplatí. Naplní nás do poslednej čiastočky bytia až vtedy, keď sa pozrieme do očí svojej milovanej polovičky – a tento pocit sa ešte znásobí, keď sa pozrieme na dieťa, ktoré sme z našej spoločnej lásky počali. Samotní vedci poukazujú na fakt, že novorodeniatka dokážu zaostriť iba na diaľku od matkiných pŕs po jej oči. Už od narodenia pudovo vyhľadávame pohľad toho, kto na nás hľadí s láskou.

Rovnaká láska by sa mala odrážať na našich tvárach. Malé deti (na veku teraz až tak veľmi nezáleží) sú obzvlášť citlivé na zmeny v správaní a vystupovaní rodičov. Pozerajú sa do našich očí ako do zrkadla a vo výrazoch našich tvárí nachádzajú svoju vlastnú hodnotu. Netušia, ako nás posledných deväť hodín šéf preháňal. Vedia len jedno: podarilo sa im vykúzliť nám úsmev na tvári alebo nie? Dcéra, ktorá nám stále pripomína dôležitosť úsmevu, je prorokyňou, ktorú posiela Boh.

Svätá Matka Terézia z Kalkaty neprestajne opakovala: „Úsmev je začiatkom lásky… Úsmev je začiatkom pokoja. Usmej sa päť ráz denne na niekoho, o kom si myslíš, že si úsmev nezaslúži. Urob to pre pokoj… Nikdy nevieme, za koľko dobra môžeme vďačiť obyčajnému úsmevu.“

Keď sa usmievame na členov rodiny, zakusujeme predzvesť neba.

Na opačnej strane stoja naše znudené tváre, ktoré navidomoči hovoria „otravuješ ma“, hoci to vôbec nemáme v úmysle.

Úsmev plodí úsmev. Je nákazlivý. Je naplneným proroctvom, hoci si ho niekedy na tvár po vnútornom boji doslova „prilepíme“. Najprv sa usmejeme my, potom tí, čo sú okolo nás, a zrazu sa cítime dobre všetci.

Ak si na úsmev zvykneme, postupom času budeme nachádzať stále viac dôvodov, prečo zdvihnúť kútiky úst.

Má to však háčik. Matka Terézia hlásala – a Monika to vedela –, že ak sa máme usmievať správne, musíme sa usmievať na ľudí, na ktorých by sme sa najradšej ani nepozreli.

Musíme s láskou hľadieť na tých, ktorí nám ublížili a odišli bez ospravedlnenia.

Na tých, ktorí nás ohovárali, tých, ktorí si nás nevšímali – možno na vlastné deti, ktoré sa k nám nesprávali s náležitou úctou.

Musíme s láskou hľadieť na tých, ktorých sme odvrhli, na tých, ktorí odvrhli nás, tých, ktorým sme nedokázali odpustiť, ktorým sme závideli, ktorými opovrhujeme a ktorí opovrhujú nami.

Tu nemáme na výber. Nejde o spravodlivosť. Chceme predsa jeden na druhého hľadieť s milosrdenstvom, ktoré, ako dúfame, zakúsime jedného dňa my sami – milosrdenstvo bez hraníc.

Zamyslenie

Svätý Augustín píše:

Čo je vrcholom budovy, ktorú staviame? Kam až dosiahne jej najvyšší bod? Odpoviem bez váhania: dosiahne až k očiam Boha. Vidíš, aké krásne je vidieť Boha. Ktokoľvek po tom túži, chápe, čo hovorím a čo počuje. Bol nám sľúbený pohľad na Pána – na pravého Boha, najvyššieho Boha. Tu nájdeme raj – pri pohľade na toho, ktorý vidí.

Pretože tí, čo uctievajú falošných bohov, ich zbadajú ľahko; vidia však len modly, čo „majú oči, a nevidia“ (Ž 135, 16). Nám je však sľúbený pohľad na živého a vidiaceho Pána. Dychtivo preto túžime zbadať Boha, o ktorom Písmo hovorí: „Že by ten, čo vsadil ucho, nepočul, alebo ten, čo oko stvoril, že by nevidel?“ (Ž 94, 9). Akoby nepočul Stvoriteľ ucha, ktorým počuješ? Akoby nevidel, keď ti stvoril zrak?… Žeby na teba nehľadel ten, ktorý ti stvoril oči? Stvoril ťa z ničoho a dal ti život – žeby sa o teba teraz, keď žiješ, viac nestaral?… Vidí ťa a nejestvuje miesto, kam by si sa ukryl pred jeho pohľadom. (Kázeň 19, 3)

Predsavzatie

Pokúsim sa viac usmievať na druhých, najmä na tých, ku ktorým necítim lásku.

Modlitba

Pane Ježišu, pozri sa na mňa, aby som ťa mohol milovať. Volaj ma, aby som ťa mohol vidieť a naveky s tebou zotrvávať. Monika, modli sa za mňa, aby moja tvár, ruky a teplo môjho hlasu vždy dokazovali mojim deťom lásku, ktorú k nim cítim. Amen.

Tento úryvok pochádza z knihy Svätá Monika: Moc vytrvalej modlitby, ktorú si môžete zakúpiť na Zachej.sk.