Šokujúca skúsenosť Cirila Čuša dokazuje mimoriadnu moc odpustenia. Farár v meste Žetale (malá slovinská farnosť na hranici s Chorvátskom) pochádza z tradičnej katolíckej rodiny. Mal dvoch bratov a sestru. Prvorodená dcéra v rodine zomrela ešte ako dieťa. Žili veľmi jednoduchý a pokorný život, pracovali na farme a prežili o chlebe, mlieku a vode. Otec pracoval ako stavbár. Jedného dňa padol z výšky 16 stôp (asi 5 metrov) a mesiac strávil v kóme. Po tejto nehode sa veci zmenili. Začal piť, stal sa veľmi agresívnym a mladý Ciril bol často jeho obeťou. V období 7 – 10 rokov mal Ciril 14-krát zlomenú lebku od tupého objektu. “Keď som mal 10 rokov, musel som nosiť čiapku aj v letných horúčavách, aby si ľudia nevšimli rany,” povedal Ciril.

Keď otec vytriezvel, bol to úžasný muž, ktorý učil svoje deti mnohému. Ale keď bol opitý, bol nebezpečný. Rodina sa ho pokúsila opustiť a nechať ho úplne samého. Ciril musel niekoľkokrát utiecť cez okno a mnoho večerov strávil v stodole. Bál sa ísť do postele, pretože mával hrozné nočné mory. Mal ťažkosti s učením a sotva dokončil školu.

Kde by som utiekol?

“Keď som mal 10, môj život stratil význam. Chcel som sa zabiť, ale niečo ma zastavilo.” Vo veku 12 rokov už nespĺňal podmienky poskytovania pomoci na školskú dochádzku, a preto som si našiel prácu zbieraním jahôd, višní, jabĺk, húb a gaštanov, aby som mohol zaplatiť za svoje vzdelanie. “Keď som mal 14 rokov, chcel som utiecť z domu, lebo život už nemal pre mňa zmysel, ale nemal som kam ísť. Mnohokrát ma zbili a všetko, čo som urobil, bolo zlé. Vždy som sa bál svojho otca.” Zneužívanie a odstup od svojho otca viedli k tomu, že Ciril začal chodiť v škole na karate. Rozhodnutý ochrániť sám seba vyhral národné majstrovstvá v kickboxe a stal sa trenérom kung-fu. Po skončení strednej školy dostal prácu a presťahoval sa do starého domu v meste Rače. Prestal chodiť do kostola. “Bol som veľmi tichý, smutný, snažil som sa vyhýbať ľuďom. Cítil som sa opustený, nechcený, a to všetko malo na mňa veľký vplyv.” Ale keďže mal veľa času, často navštevoval miestnu knižnicu. Práve tam začal čítať Bibliu. “Každým dňom ma to viac a viac priťahovalo k Božiemu slovu.” Zo zvedavosti cestoval do Medžugoria. No nič sa ho tam nedotklo. Pristúpil však k sviatosti zmierenia. Keď sa vrátil domov, cítil pokoj, ale nestalo sa nič mimoriadne … až kým …

Uvedomenie

V jednu nedeľu ho navštívil spolupútnik z Medžugoria a presvedčil ho, aby s ním šiel na katolícku charizmatickú obnovu. “Všetci tam dvíhali ruky a chválili Pána. Myslel som, že sú na drogách, že nie sú normálni. Na to som nebol zvyknutý.” Rozhodol sa, že nikdy nevstúpi do cirkvi, pretože ľudia sú tam úplne nenormálni. Ale kamarát ho presvedčil, aby to skúsil aj druhýkrát, a keďže vonku bol riadny mráz, Ciril nemal inú možnosť než vstúpiť do kostola. Počul ženu hovoriť o svojom manželovi, ktorý ju bil a podvádzal, ale ona mu stále bola schopná odpustiť. “Po prvýkrát v živote som si uvedomil, aký je môj najväčší problém – že som nemohol odpustiť svojmu otcovi. Bol som tak nahnevaný, že som ho dokonca chcel zabiť.”

Toto svedectvo sa ho hlboko dotklo. Každý týždeň chodil do modlitbovej skupiny. Keď sa za neho modlili iní ľudia, plakal ako malé dieťa a jeho rany sa začali uzdravovať. Aby mohol odpustiť, kňaz mu navrhol, aby sa modlil. Každý deň sa teda modlil ruženec za svojho otca. Počas tohto obdobia jeho otec nastúpil na odvykaciu kúru, ale veci sa nezlepšili – v skutočnosti sa stal ešte agresívnejším.

Svätý sľub

“Chcel som, aby Boh urobil niečo s mojím životom. Bola to jediná šanca, ktorú som pre seba videl.” Modlil sa ruženec pri kríži na kolenách. Hovorí, že to bolo neuveriteľne ťažké a dokázal to len preto, že urobil slávnostný sľub Bohu, že sa bude modliť, kým nebude môcť svojmu otcovi odpustiť.

“Pre mňa to bol posvätný sľub. Nechcel som ho porušiť. Väčšinu času to bolo naozaj ťažké, nebol som schopný vidieť žiadnu zmenu. Všetko sa zdalo byť zbytočné. Nechcel som sa modliť. Radšej by som sledoval televíziu alebo šiel na diskotéku.” Ale ako neskôr zistil, všetko bolo len na pár krokov od jeho problémov.

Po roku a pol si uvedomil, že samotná modlitba nestačí, že musí ísť k otcovi a povedať mu, že mu odpustil. “Bojoval som so sebou, bojoval som s Bohom a hovoril som mu, že nedokážem odpustiť. Ale o mesiac neskôr som dostal milosť, ktorá mi umožnila, že som sa priblížil k otcovi a potriasol som mu rukou.“ Nič sa nezmenilo. Žiadne vzájomné odpustenie sa nekonalo, a to spôsobilo Cirilovi hlbokú duchovnú krízu. Odvtedy sa denne modlil dva ružence namiesto jedného.

Prekonanie strachu

Po troch rokoch modlitby ruženca si uvedomil, že musí povedať svojmu otcovi, ako veľmi ho miluje. Spočiatku odolával tomuto naliehaniu, ale potom požiadal Pána, aby mu uzdravil srdce z nedostatku lásky k otcovi. “Takto rástla moja viera. Nemal som ani odvahu, ani milosť, aby som sa okamžite priblížil k otcovi. V hlave som mal videnie, ako zle so mnou zaobchádzal,” povedal.

Boh ho obdaril väčším milosrdenstvom a Ciril sa ešte raz obrátil na otca. Povedal mu, že sa naňho veľmi hneval. Ospravedlnil sa za všetko, čo zlé mu urobil. Povedal mu, že je jeho jediný otec a veľmi ho miluje.

“Vtedy začalo najhoršie utrpenie v živote,” povedal Ciril. “Môj otec chytil nôž a povedal: ‘Zabijem ťa ako prasa!’ Utiekol som do svojej izby, otec odišiel do garáže, odkiaľ zobral reťazovú pílu, aby ma zabil. Po prvýkrát vo svojom živote som predstúpil pred kríž na stene a začal ďakovať Pánu Ježišovi: ďakujem ti za to, že si mi dal takého otca alkoholika, ďakujem ti, že som tak nehodný.” A utiekol cez okno.

Odvtedy mu slová jeho otca už neublížili. Ale odpustenie ešte neprišlo. Začal sa modliť tri ružence denne. Jeho otec vstúpil na odvykačku už po štvrtýkrát, ale po niekoľkých hodinách utiekol. Opäť sa pokúsil napadnúť svoju rodinu sekerou.

Po modlitbe troch ružencov denne po dobu deviatich mesiacov si Ciril pomyslel: tvoja láska sa neprejavila v skutkoch. “Vtedy som vedel, že musím otca objať.” Jeho otec vtedy pil denne takmer liter alkoholu, niekedy sa ani domov nevrátil. Trpel cirhózou pečene a vykašliaval krv. Lekári mu povedali, že má len mesiac života – záležalo už len na ňom, ako sa postaví k svojmu životu.

Sila odpustenia

“Požiadal som ho o odpustenie skôr, než zomrel. Jedného dňa po modlitbe som šiel za otcom, keď sa vracal z lesa domov. Vždy som sa bál, ale v tej chvíli som sa cítil pokojne. Vzal som ho za ruku, pozrel som mu do očí, povedal mu, že mu odpúšťam, že všetko ľutujem a že ho milujem. Položil som si jeho hlavu k srdcu. Po prvýkrát v živote som objal otca.” Od tej chvíle jeho otec prestal piť a do rodiny sa vrátil pokoj. “Jeho oči sa otvorili a chcel napraviť všetko. Po prvýkrát v živote zažili deti i matka otcovo objatie – plakali sme slzami radosti. Nám, svojim deťom, povedal, že nás miluje. Žil ďalších 16 rokov. Keď som mu odpustil, bol som šťastný a rád. Toto skutočné stretnutie s Bohom je silnejšie ako nenávisť, prekliatie, utrpenie alebo strach,” hovorí Ciril. Nikdy sa neprestal modliť.

Kňazstvo? Ďakujem, ale nie.

Cirilova cesta sa však neskončila. Vždy chcel veľkú rodinu. On i jeho dlhoročná priateľka sa chystali zosobášiť a založiť si vlastnú rodinu, ale zrazu im plán skrížili okolnosti. Nikdy nepremýšľal, že by bol kňazom, keďže sotva skončil strednú školu. Keď ho Pán zavolal, zaváhal. Ale rozhodol sa. Dnes si Ciril uvedomuje, že musí kráčať po ceste utrpenia, aby mohol pochopiť ľudí a pomôcť tým, ktorí prechádzajú podobnými skúsenosťami. Jeho život je silným svedectvom. Cestuje po celom svete a svedčí o svojej skúsenosti odpustenia. “Ak neodpustíme, zastavíme Božie požehnanie a Boh potom nemôže pracovať v nás. Odpustenie znamená vytvorenie nového vzťahu s inou osobou. A to je veľký dar od Boha. Každý má svoju vlastnú cestu. Ježiš poskytne milosrdenstvo kde treba. Niekedy to trvá dlhšie. Keby mi Ježiš po dvoch týždňoch dal tú milosť, nemal by som možnosť zmeniť sa. Ale po troch rokoch som pocítil šťastie z modlitby. A aj keď prišlo odpustenie, neprestal som sa modliť.”

Tip na knihu: Posledný boj o rodinu, Ako oslobodiť a uzdraviť rodiny, Svätosť v rodinách sveta. Knihy si môžete zakúpiť na stránke Zachej.sk.