Ako je známe, Jánovo evanjelium neprináša správu o Poslednej večeri. Apoštol mal totiž v úmysle poukázať na to, že deň Kristovho umučenia a smrti pripadol na Prípravný deň (porov. Jn 18, 28; 19, 14.31-42), čiže deň, keď sa venovali robeniu príprav na Veľkú noc, deň, keď sa v chráme zabíjali baránky. Je v zhode s Jánovou teologickou perspektívou, aby trval na takomto detaile, lebo jeho cieľom bolo identifikovať Krista ako Baránka, ktorý bol zabitý, Baránka, ktorého preliata krv spasila Izrael a ktorého obeta vykúpila celý svet. Dôraz, ktorý kládol na túto skutočnosť, však spôsobil veľa ťažkostí exegétom, ktorí pozorujúc zjavný chronologický nesúlad medzi synoptickými opismi a Jánovým opisom predložili rôzne hypotézy. Spočiatku sa jednohlasne dávalo za pravdu synoptikom, pokiaľ ide o historickosť ich správ, v ktorých sa Prípravný deň kryje s dňom Ježišovho slávenia Poslednej večere, čo by podľa evanjelií vyhovovalo sláveniu sviatku Paschy. V tomto bode Jeremiasova štúdia dôrazne obhajuje historickú povahu rozprávaní, ktoré pochádzajú od troch synoptikov; o jánovskej perspektíve sa viac ako o historickej zvyklo uvažovať ako o teologickej. Ale situácia sa v poslednom čase celkom obrátila a dnes si jánovské chronologické odkazy na Ježišovo umučenie získali silnú podporu u bádateľov, najmä u Blinzlera a Browna. Obaja znalci presadzujú myšlienku, že Posledná večera nebola paschálnym, ale Ježišovým rozlúčkovým jedlom, proti výslovnému tvrdeniu synoptikov, čo zaiste spôsobilo určitú nedôveru voči opisom, ktoré sa nachádzajú v ostatných troch evanjeliách.

V tejto súvislosti bude užitočné znovu preskúmať postrehy Meiera, ktorý je autorom závažného a kompetentného diela o historickom Ježišovi. Z historického hľadiska Meier hovorí, že je silne naklonený prijať chronológiu Ježišovho umučenia, ako ju zaznamenal Ján. Ak teda Ježiš skutočne zomrel v čase, keď mal byť obetovaný baránok, čo potom platí o Poslednej večeri? Môžeme sa naďalej spoliehať na jej pravú historicitu? Tu Meier prichádza so scenárom, ktorý je nielen možný, ale celkom pravdepodobný. Podľa neho Ježiš tušil, že jeho nepriatelia ho v krátkom čase zatknú, čo by mu zabránilo sláviť so svojimi učeníkmi veľkonočnú hostinu a pri nej ustanoviť eucharistickú sviatosť, a preto bezprostredne pred Paschou vo štvrtok večer, na začiatku štrnásteho dňa mesiaca nisan, usporiadal formálnu hostinu pre úzky okruh priateľov.

Hoci sa Meierov argument zdá byť ozaj vierohodný, nepoznáme a ani vedec nám neponúka dôvody, prečo by večera, ktorú usporiadal Ježiš, mala byť formálnou hostinou, ale nie predbežnou veľkonočnou hostinou. Z Nm 9, 6 vieme, že Boh prostredníctvom Mojžiša dovolil Židom osláviť Paschu aj mimo stanoveného času, napríklad keď bol niekto na cestách alebo keď tak rodina nemohla urobiť pre mŕtveho v dome (porov. Nm 9, 13). V prípade predbežnej hostiny by sa, pravdaže, dalo čakať, že by sa slávenie konalo bez baránka, pretože by ho nebolo možné obetovať v chráme, najmä pre niekoho, kto žil ďalej od Jeruzalema. Tak či onak, Ježiš mal všetku autoritu, aby anticipoval Paschu o jeden deň, rušiac staroveký kult tým, že by baránka nahradil nekvaseným chlebom, čo by mu zároveň poskytlo príležitosť stotožniť veľkonočného baránka so svojou vlastnou osobou, inak povedané, vyhlásiť nekvasený chlieb za svoje „telo“: „náš veľkonočný baránok, Kristus“ (1 Kor 5, 7).

Predsa však musíme vziať do úvahy jednu skutočnosť. Zjavenie, teda Božie slovo, ktoré dáva času jeho pôvod a základ, kladie ustanovenie Eucharistie do kontextu slávenia Paschy. Z teologického hľadiska je to uspokojivé – ale môže sa „otázka“ chronológie Paschy, zrejmého historického kontrastu, vyriešiť tak, že z nej ťaží teológia? Synoptici identifikujú ustanovenie Eucharistie ako udalosť, ktorá sa odohráva v určitom čase, ale ich načasovanie u Jána koliduje s hodinou Kristovej obety na kríži. A nemohlo by aj toto mať teologickú hodnotu, keď uvážime, že takéto detaily patria k zjavenej skutočnosti? Práveže áno, je vskutku možné, že sa tu komunikuje vysoko teologický význam. Poznajúc synoptickú tradíciu Ján, ako len môže, naznačuje, že stretnutie Ježiša a jeho učeníkov vo večeradle, skôr než ho zajali, nepoukazuje na slávenie Paschy, ba ani na ustanovenie Eucharistie. Prečo tak robí? Napriek ostatným evanjelistom? Aby ich „opravil“? „Ján,“ hovorí Léon-Dufour, „sa s nikým nepreteká, ale privádza veci do konca: on završuje synoptickú tradíciu.“ Ďalšia vec je, že Ján i Matúš boli prítomní v hornej sieni ako osobní svedkovia udalostí, čo zjavne nepovažujú za pravdivé tí, ktorí vytrvalo veria, že neboli skutočnými autormi evanjelií, ako sa tvrdí. Ak sa tam však nachádzali obaja, prečo potom Jánovo evanjelium zdôrazňuje „paschálny“ čas umučenia, zatiaľ čo správu o ustanovení nepodáva? Z exegetického hľadiska by sme sa azda mali sústrediť nie tak na sledovanie ľudského autorského zámeru, ale na prijatie a pochopenie „faktov“, dokonca aj rozdielov medzi evanjeliami, keď sa komunikujú ako teologické pravdy. Aký „teologický“ fakt by sa mohol skrývať za týmto chronologickým nesúladom? Už sme povedali, že u Jána by spočíval v stotožnení ukrižovaného Krista s veľkonočným baránkom, ktorého obetovali v chráme, ale ak čítame Jána vo svetle synoptických správ, potom sa ocitneme pred požiadavkou urobiť ďalšie stotožnenie: už nielen osoby Krista s pravým paschálnym Baránkom, ale aj hodiny jeho umučenia a smrti s hodinou eucharistického slávenia vo večeradle, ktoré uvádzajú synoptici. Ak považujeme všetky štyri evanjeliá za platné a nerátame s tým, že by sme jedno alebo druhé opravovali alebo museli určiť, ktoré z nich hovorí „pravdu“ a ktoré nie, lebo každé evanjelium tvorí inšpirovaný text, potom sa pred nami vynorí „skutočnosť“, ktorou je zjednotenie v jedinej „metachronologickej“ hodine úkonu, ktorý Ježiš ustanovil vo večeradle: v ňom stotožňuje svoje telo a krv, ktoré prináša ako obetu na kríži, s chlebom a vínom, ktoré drží v rukách. To druhé sa tak spája s historickou hodinou Ježišovho umučenia, ukrižovania a smrti, ktorá sa u Jána, ako dobre vieme, zhoduje aj s hodinou Ježišovho oslávenia, jeho vzkriesenia (porov. Jn 12, 32, hypsōthō, čo znamená súčasné pozdvihnutie na kríži a vzkriesenie Otcom do slávy). Vo všetkých štyroch evanjeliách sa hodina Kristovej paschálnej obety, strávenej na kríži, a hodina Eucharistie, slávenej vo večeradle, zbiehajú v tej istej hodine (ὣρᾳ).

Vo štvrtom evanjeliu rozprávanie o ustanovení nahrádza rozprávanie o rozmnožení chlebov, ktoré autor umiestnil na začiatok 6. kapitoly. Jánova znalosť synoptických evanjelií sa tu preukáže v tom, že jeho rozprávanie je, zdá sa, štruktúrované podľa vzoru rozprávania o ustanovení, ktoré čítame v prvých troch evanjeliách.

Udalosť je podaná ako znamenie (porov. Jn 6, 6) a správa o nej nás má pripraviť na veľkú reč o chlebe života. Na rozdiel od synoptikov u Jána nevystupujú učeníci ako tí, ktorí by Ježiša povzbudili k zázračnému konaniu, ale hovorí o ňom ako o iniciatíve, ktorá vyšla priamo od Ježiša – ba Ježiš akoby sa ocitol na mieste nie náhodne, po dni kázania, ale s jediným cieľom urobiť zázrak. Veď Ján nám prezrádza, že Ježiš presne vedel, čo sa chystá urobiť, a opisuje ho ako hlavnú postavu celého výjavu. On sám rozdáva chleby, opäť v rozpore so synoptikmi, kde sa do ich rozdeľovania zapájajú aj učeníci; v jeho počínaní akoby sa odrážali jeho slová, ktoré otvorene povedal o Eucharistii: „Chlieb, ktorý ja dám, je moje telo“ (Jn 6, 51). Čo je však najdôležitejšie, scéna zázraku sa tentoraz veľmi podobá scéne vo večeradle a evanjelista ešte pokladá za nutné zdôrazniť, že sa odohrala v paschálnom kontexte:

„Ježiš vystúpil na vrch a tam si sadol so svojimi učeníkmi. Blízko boli židovské sviatky Veľkej noci. Keď Ježiš zdvihol oči a videl, že k nemu prichádza veľké množstvo ľudí, povedal Filipovi: ‚Kde nakúpime chleba, aby sa títo najedli?‘ Ale to povedal len preto, že ho skúšal. Lebo sám vedel, čo urobí. Filip mu odpovedal: ‚Ani za dvesto denárov chleba nebude stačiť, ak sa má každému ujsť čo len kúsok.‘ Jeden z jeho učeníkov, Ondrej, brat Šimona Petra, mu povedal: ‚Je tu chlapec, ktorý má päť jačmenných chlebov a dve ryby. Ale čo je to pre toľkých!?‘ Ježiš povedal: ‚Usaďte ľudí!‘ Na tom mieste bolo mnoho trávy. A mužov si tam posadalo okolo päťtisíc. Tu Ježiš vzal chleby, vzdával vďaky (eucharistēsas) a rozdával sediacim; podobne aj z rýb, koľko chceli. Keď sa nasýtili, povedal svojim učeníkom: ‚Pozbierajte zvyšné odrobiny, aby nič nevyšlo nazmar!‘ Pozbierali teda a odrobinami z piatich jačmenných chlebov, ktoré zostali po tých, čo jedli, naplnili dvanásť košov. Keď ľudia videli, aké znamenie (sēmeion) urobil, hovorili: ‚Toto je naozaj ten prorok, ktorý má prísť na svet.‘ Ale keď Ježiš spoznal, že chcú prísť, zmocniť sa ho a urobiť ho kráľom, znova sa utiahol na vrch celkom sám“ (Jn 6, 3-15).

Takto je odkaz na Eucharistiu celkom jasný a naproti synoptikom, ktorí používajú eulóghésen, Ján používa slovo eucharistēsas, a dokonca dvakrát (porov. Jn 6, 11.23); od čias, keď napísal svoje evanjelium, sa toto slovo začalo používať na označenie Eucharistie. Na záver zopakujme, že Jánovo rozprávanie pripomína výjav, ktorý vo večeradle opisujú synoptici, a vyššie uvedený chronologický nesúlad mu nebráni, aby ho zasadil do blízkosti Paschy. V oboch skutočnostiach akoby sme dostali jánovské potvrdenie o ustanovení Eucharistie, ku ktorému došlo za veľkonočných okolností.

Tento úryvok pochádza z knihy Eucharistia, tajomstvo viery, ktorú si môžete kúpiť na Zachej.sk.