Hoci starozákonný Boží ľud dostal Mojžiša ako osloboditeľa a Jozueho ako dobyvateľa, predsa sa mu nepodarilo úplne vyčistiť zasľúbenú zem od zlých vplyvov a nepriateľov. To sa im vypomstilo, pretože napokon ich nepriatelia zaujali celé územie, ktoré im bolo dané (porov. Sdc 3, 1 – 4). Nie je to tak aj so mnou? Nie je blahobyt zasľúbenej zeme pre mňa pokušením k roztržitosti alebo k vlastnému riešeniu problémov namiesto toho, aby ma jej vlastnenie inšpirovalo k boju za získanie väčšieho územia?

Nie je to tak, že práve preto nás nebavia futbalové zápasy, ale máme rady fantazírovanie o tom, aké sme bohaté a dôležité počas hyenského sledovania rôznych reality show a programov udeľovania cien? Kto má na sebe akú róbu a aké šperky, kto je najlepšie a kto najhoršie oblečený. A sledujeme ešte nespočetné množstvo ďalších módnych „výhier“ a „zlyhaní“. Očividne je to naša najvyššia priorita, keď si vyžaduje štyri hodiny hlavného vysielacieho času v celej krajine. Od čoho presne sa vlastne chceme odpútať?

Osobne niečo také vydržím pozerať asi desať minút. Maximálne. Po troch alebo štyroch róbach alebo arogantných rozhovoroch (zaobalených nezmyselnou propagandou) ma tieto veci v štýle „chlieb a hry“ začínajú štvať ako dookola poletujúce komáre.

Za krátku chvíľu už krúžim ako pes uviazaný na reťazi a nemôžem z hlavy dostať myšlienku, že za všetkou tou ľahkovážnou chôdzou po červenom koberci a zvŕtaním sa v svetle bleskov s požičanými smaragdami a po zem dlhými šifónovými šatami, zúria Hry o život – večný život všetkých týchto duší a aj mojej vlastnej duše

Možno by ma to nedráždilo tak veľmi, keby ma neprenasledovala predstava súdneho dňa, pri ktorom budem, tak ako to povedal Oskar Schindler, žialiť nad tým, ako moje nahromadené, ťažko nadobudnuté majetky – či už veľmi alebo menej hodnotné – mohli pomôcť niekomu, kto zúfalo túžil po jedle alebo živote. No tieto šťastne „nemysliace“ slečinky poletujú sem-tam po bojisku ako mnoho ďalších elegánov a krásavíc, spievajú a pritom zbierajú šrapnely, ktoré považujú za kvety.

Ale teraz vážne. Nie sú rozptýlenia len akýmsi utišujúcim prostriedkom neriešiacim podstatu problému? Nezhoršuje sa vari každý problém tým väčšmi, čím dlhšie sa ignoruje? Nechcela by si radšej byť šťastná ako len šťastná vyzerať? Nepozastavujú rozptýlenia náš rozvoj a neodďaľujú našu prípravu na večnosť až do chvíle, keď nás v tichosti zahrabú do zeme a na náš hrob privalia kameň, na ktorom bude pár slov? To staré príslovie: „Nič si nevezmeš so sebou“, nie je pravdivé. Všetko, čo zveríš Ježišovi, sa v ňom zachová naveky. Čo všetko zanecháš nedokončené, nezrealizované, nenaplnené len preto, lebo si nebola ochotná odporovať útoku rozptýlení a pripravovať sa na večnosť?

Tento úryvok pochádza z knihy Odvážna v Bohu, ktorú si môžete zakúpiť na Zachej.sk.