V nasledujúcu nedeľu si počas svätej omše zapálil oheň v mojej duši, rozdúchajúc mi v srdci túžbu prijať od teba ešte vznešenejšie dary než doteraz, ktoré si sa mi chystal udeliť. Moje srdce vzplanulo pri slovách: „Požehnám ťa a preslávim tvoje meno a ty budeš požehnaním“ a potom sa ešte väčšmi rozhorelo, keď začulo verš z Písma: „Tebe i tvojmu potomstvu po tebe dám krajinu, v ktorej si ako prišelec.“ Súčasne si mi totiž ukázal, čo znázorňuje táto krajina, ktorú si mi prisľúbil vo svojej bezhraničnej veľkodušnosti. Ó, zasľúbená zem, kde plynie požehnanie za požehnaním! Ó, žírny lán nebeských slastí! Aj najmenšie z tvojich zŕn dokáže utíšiť hlad po žiaducich, príjemných, ľúbezných, milých, potešujúcich, a predsa márnych pozemských veciach, ktorý neraz pociťujú aj vyvolené duše.

Zatiaľ čo som venovala pozornosť týmto Božím vnuknutiam, hoci nie tak sústredene, ako som mala, bola mi zjavená ľúbezná láska môjho Spasiteľa a Boha. Nešlo o akt spravodlivosti, veď takej milosti som nijako nebola hodna, ale o akt jeho nevýslovného milosrdenstva, ktorý ma upevnil v dobrom, a tak učinil moju krajnú ničotu ešte nehodnejšou, úbohejšou a mrzkejšou, čím ju celkom vyprázdnil, aby bola schopná pojať plnosť nadpozemského, všetko presahujúceho zjednotenia s ním. Pán môj a Boh môj, čím som si len zaslúžila prijať z rúk tvojej spravodlivosti tento nesmierny dar? Niet pochýb, že si mi ho daroval z lásky, ktorá prekonáva všetky pravidlá, z vášnivej lásky, ktorá sa nedá vtesnať do medzí rozumu, z lásky, ktorá ťa, môj najmilší Pane, – ak to smiem povedať tak smelo – celkom opojila, až tak, že ťa podnietila konať, akoby si celkom stratil svoju božskú múdrosť, keď si sa zjednotil s jedným zo svojich stvorení, ktoré ti je celkom nepodobné. Alebo by azda bolo správnejšie vyjadriť sa inak: Neha tvojej bytostnej dobroty, ktorá je tvojou najhlbšou podstatou, vnútorne pohnutá tvojou najľúbeznejšou láskou (ktorá nielenže spôsobuje, že nekonečne miluješ všetko stvorenstvo, ale je najmä príčinou, že ty sám ako láska vo svojej najhlbšej podstate si ju nezadržateľným prívalom vylial na ľudské pokolenie, aby si ho priviedol k spáse), ťa pohla vyzdvihnúť z hlbín biedy najnepatrnejšie z tvojich stvorení, v ktorom niet štipky dobra, zasluhujúce si opovrhnutie pre svoj život a skutky, a dať mu podiel na tvojom kráľovstve, teda na tvojom božskom majestáte. Tak ráčila potvrdiť oprávnenosť dôvery, ktorú skladajú všetky údy Cirkvi v tvoje milosrdenstvo a vernosť, a ja vďaka tomu môžem odôvodnene dúfať, že žiaden z kresťanov nebude mrhať Božími darmi, dávajúc pohoršenie svojim blížnym, tak veľmi, ako som to robila ja.

Keďže však neviditeľné veci Božie môžeme do istej miery pochopiť prostredníctvom viditeľných skutočností, pred mojím zrakom sa zrazu ukázala časť Pánovho najsvätejšieho srdca, do ktorej na sviatok Očisťovania Panny Márie prijal moju dušu v podobe vosku zmäkčeného ohňom, pričom mohutnými cícerkami stekal na zem podobný kvapkám potu, akoby ho roztápala nesmierna páľava sálajúca z hĺbky Ježišovho srdca. Táto posvätná nádoba priťahovala k sebe horúce kvapky mojej duše s ozaj udivujúcou, nevýslovnou silou, ktorá bola priam nepredstaviteľná – bolo totiž celkom zrejmé, že Pánova láska, ktorá sa nezadržateľne šírila zo svojho ohniska, mala neobmedzenú moc nad mojou dušou, ktorej sa rozhodla zjaviť svoje vznešené, skryté, nepreniknuteľné tajomstvá.

Ó, nikdy sa nekončiaci slnovrat! Ó, bezpečný príbytok, ukrývajúci plnosť dobra! Ó, rajská záhrada zakvitnutá nikdy nevädnúcimi slasťami! Ó, nevysychajúci prameň potešenia! Ó, večná jar, utišujúca dušu svojou nežnou piesňou, svojimi pôvabnými, mysli lahodiacimi melódiami, obveseľujúca dušu iskrivou vôňou čerstvého nektáru, opájajúca srdce pokojnou sladkosťou svojich tajomných elixírov a pretvárajúca ho svojimi tajnými bozkami!

Trojnásobne požehnaný, trojnásobne blažený a stonásobne svätý je ten, kto sa nechá viesť takou milosťou; kto má ruky čisté, srdce nevinné a pery nepoškvrnené, ten si vskutku zaslúži, aby bol takto spojený so svojím Bohom, takto zaštepený do večného viniča! Je azda niečo, čo on nevidí, nepočuje, necíti a nezakúša? Ako vôbec môj ťarbavý jazyk môže hovoriť o týchto veciach? Hoci mi Božie milosrdenstvo skrze osobitnú milosť umožnilo, aby som zreteľne nahliadla moju hriešnu tvrdošijnosť a hrubý povlak nedbalosti, ktorý obklopuje moju dušu, ono samo uniká môjmu pochopeniu. Akoby aj nie, veď všetka ľudská i anjelská múdrosť, keby sa spojili, neboli by schopné pochopiť ani kvapku jeho veľkolepej vznešenosti.

Tento úryvok pochádza z knihy Život a zjavenia svätej Gertrúdy, ktorú si môžete kúpiť na Zachej.sk.